Rozhovory s Imámom - část 1.
Rozhovory s Imámom
(Hovoríme o tom, o čom sa iní snažia nehovoriť...)
Duchovnosť, o ktorej z nejakého dôvodu nevieme
Začíname publikovať cyklus "Rozhovory s Imámom" a aby sa zabránilo špekuláciám, ihneď si vyhradzujeme, že človek, s ktorým vedieme rozhovor –nie je Mahdí! Podľa nášho názoru vôbec nezáleží na tom, kým je, oveľa dôležitejšia je podstata výkladu - a to je, verte, hodné pozornosti každého hľadajúceho, duchovne poznávajúceho a rozumného človeka. Už prvé z plánovaných stretnutí nám prinieslo veľa nečakaných odhalení a pochopenia v otázkach, týkajúcich sa skutočnej duchovnosti a nie tej, ktorá je nám všetkým dobre známa skrze ortodoxné náboženstvo, teozofiu, ezoteriku, a moderné "New Age", založené na stereotypoch vedomia, magickej rituálnosti, dogmatike svätých kníh, kvôli ktorým je, žiaľ, málokto schopný rozoznať skutočný zámer Najvyššieho, i samotný správny smer pohybu k nemu. Nakoniec, napriek tomu, že v spoločnosti sa stáročia hlásala a podporovala celkom mylná predstava o vzťahu "človeka s Bohom", čo potvrdzujú anály civilizácie, plné tragických udalostí, sa budeme pokorne a dôsledne snažiť skúmať nové - lepšie povedané zabudnuté staré - prinesené Pôvodné Znalosti, vďaka ktorým každý bez výnimky môže porozumieť podstate prebiehajúceho diania navôkol a spasiť svoje najcennejšie, svoju Dušu.
Veríme, že všetci čitatelia nájdu v týchto rozhovoroch veľa zaujímavého.
****
Roman: Takže začnime s jednoduchým, čo je duchovnosť? Pod týmto pojmom dnes každý rozumie niečo iné. Zoberme typického priemerného človeka, napríklad mňa, pred mnohými rokmi: chodím do kostola, obetujem chrámu, pálim sviečky, modlím sa pred ikonami, k Bohu, rôznym svätým ... a ticho dúfam, že Pán si ma všimol, veď sa stávam duchovným.
Imám: A o čo žiadate? Prečo tam chodíte?
Roman: Pripojiť sa.
Imám: K čomu?
Roman: No, to je jasné, k Bohu ...
Imám: A kde je?
Roman: Zatiaľ neviem, ale skúmam ...Ľudom je dnes väčšinou ťažko odpovedať na otázku, kde sa nachádza Boh.
Imám: Na to je potrebné pýtať sa kňazov, ku ktorým chodíte.
Roman: Ku kňazom? Dobre, pamätám si vlastnú skúsenosť, asi viete, že kňazi neodhaľujú všetko, väčšinou sú takí zašifrovaní.Vtedy sa mi zdalo, že nemôžu rozumne odpovedať na mnohé otázky, ak sú postavené priamo. Jednoducho sme vzali ako príklad otázku chodenia do kostola, áno, ľudia sa stávajú lepšími, jasnejšími, dobrotivejšími, ale ...
Imám: Pozrite, kňaz, duchovný otec, spovedník, mentor. O čom káže? O čo sa jedná? Hovorí niekto o duši, o duchovnosti? Hovoria: áno hriešny, treba sa pomodliť, treba ...
Roman: Hovoria o spasení Duše, to áno, ale podľa môjho názoru nechápu, čo to je zač a ako to spasiť.
Imám: Treba sa pýtať! Možno preto, že sa nepýtajú, preto ani nehovoria?
Maxim: Prečo? Pýtal som sa, dával otázky. Odpovedajú - modlite sa, modlite sa a všetko vám dôjde. Ak položíš jasnú otázku, tak odpovedajú - všetko je v modlitbe. Nič nevyjavia.
Roman: (smeje sa) Hej, už som niekde počul – pracujte, pracujte a potom príde ...
Imám: Dobre a čo musí byť v modlitbe? Pýtali ste sa duchovných?
Oleg: Milosť Božia. Skutočne, veľmi veľa duchovných, ktorí naozaj niečo chápu, hovoria, že modlitba je kvôli neustálemu prebývaniu v milosti Božej, kvôli otvoreniu sa a hovoria, že modlitba sa musí vykonávať vždy, celodenne. Hovorili ešte: "obracať sa nielen slovami, ale aj pocitmi a srdcom." O modlitbe Ježiša, mimochodom.
Imám: Áno, tí, ktorí pochopili niečo v tomto ... V Ježišovej modlitbe sa nachádza pojem "spustiť um do srdca". Ak sa pozriete pozorne, my skutočne spúšťame svoju pozornosť na dušu ... Ale kde sa Duša nachádza?
Roman: Ale vedia vôbec, to ma zaujíma, kde sa duša nachádza? To je otázka!
Imám: Ale na toto by bolo zaujímavé sa opýtať. V skutočnosti existuje výraz "duchovné srdce". Zvyčajne sa hovorí, že srdce je najduchovnejším orgánom, pravda? V princípe je fyzické srdce orgán, ktorý prečerpáva krv. No hej, najduchovnejší, pretože je najbližšie k duši. A duša sa v skutočnosti nachádza v centre človeka. Ak zoberieme energetickú konštrukciu a dáme ju do vzťahu k fyzickému telu, tak to zodpovedá oblasti slnečného pletenca - solar plexus.
Maxim: Kňazi vedia, pýtal som sa. Jeden mi raz povedal, že modlitba prebieha cez tri fázy. Spočiatku ju vyjadruješ mozgom, potom sa spúšťa do srdca, prechádza srdcom, a potom vstupuje do duše. Túto tretiu fázu by mal dosiahnuť každý modliaci sa, aby modlitba išla práve z Duše. Ale podľa mňa je to veľmi dlhá cesta - cez mozog, potom do srdca, potom do duše. Na otázku: "A čo tak spustiť sa hneď do duše?" mi nevedeli odpovedať, povedali: modli sa tak, ako sa ti darí a to všetko sa bude diať. Skúšaj.
Imám: Daná Ježišova modlitba je veľmi zaujímavá. Najskôr sa dosahuje úplné ticho, čiže mlčanie, nazývané aj hesychazmus. Modliaci sa dosahuje úplné utíšenie, ako sa dnes hovorí zastaví vnútorný dialóg. T. j. dosahuje takú úroveň uvoľnenia fyzického tela a kontroly myšlienok, že ho nerušia. Potom nastáva rozšírenie vedomia a modliaci sa akoby rozširuje svoje vedomie ďaleko za hranice fyzického tela, prichádza stav úplnej čistoty, vnútorného svetla a bezpodmienečnej lásky k Bohu. V modlitbe človek ďakuje Bohu za poskytnutie príležitosti na duchovnú premenu. A na koniec modliaci sa pozýva Boha vstúpiť do neho, uskutočniť v ňom duchovné dielo. Teda modliaci sa otvára Bohu plný Viery, činí svoju voľbu v smere Duchovného sveta, zriekajúc sa hriechu. Mimochodom spovedníci, starci Athoského kláštora, považujú za hriech vnímanie tohto hmotného sveta ako skutočného. Pravda podľa ich tvrdenia leží mimo hmoty, v Duchu.
Roman: Prečo to neposkytnú obyčajným ľuďom?
Imám: Je to v spisoch starcov. Lenže laici väčšinou nepozerajú ďalej, ako Nový zákon. A mnohí ho jednoducho nesprávne čítajú. Alebo kňazi nevysvetľujú úplne. A hovoria len to, čomu ich naučili. Ale veď poznávanie - to je neustály proces. V seminároch a iných duchovných inštitúciách sú knižnice, ktoré uchovávajú veľmi veľa zaujímavých vecí. No sem nepúšťajú každého záujemcu ani z kňazov. Iba splnomocnených.
Sergej: Zdá sa mi, že väčšina obyčajných ľudí jednoducho na sebe nepracuje, alebo prekladá zodpovednosť za svoje spasenie na druhých, nie? Svätý otec ma spasí, sviečočku postavím, mnísi sa odmodlia. Ale nemá kedy sám si sadnúť k robote nad sebou, musí deti kŕmiť, to hej toto, samé výhovorky, nuž obyčajným ľuďom svetské a kňazom duchovné.
Roman: No u mňa to bolo inak, opäť sa vrátim k mojej skúsenosti, ak dovolíte. Voľakedy som prejavoval k cirkvi záujem, prechádzal cez praktiky spovede, vážne. Sám som sa pripravoval, odhaľoval v sebe hriechy, hľadal, preskúmaval minulosť, všetko zapisoval, aby som to mohol potom povedať na spovedi nahlas. Chodil som za kňazmi, zoznamoval sa, snažil sa zistiť o Bohu, o usporiadaní sveta, no akosi ... pre nikoho som nebol zvlášť zaujímavý so svojou snahou poznať Boha, chápete? Alebo to tak má byť?
Imám: V minulosti existovali cirkevno - farnícke školy. Už od detstva sa deťom vštepovali také pojmy, ako nezabíjaj, nekradni, cti si blížneho, miluj. Miluj Boha svojho, rodičov. Boli to nedeľné školy. Bolo tam aj vzdelávanie. Pretože vzdelávanie sa v minulosti sústreďovalo v kláštoroch a kostoloch.
Roman: A znalosti boli v kláštoroch, aj knihy?
Imám: Aj v stredoveku sa všetky vedecké experimenty vykonávali práve tam. Všetko bolo pod záštitou cirkvi. Prečo? Z jednej strany je to v princípe veľmi správne. Pretože veda bez morálky vedie ľudstvo k záhube. Veď ako vieme, navyrábalo sa zbraní, technológií, ktoré ničia prírodu, náš spoločný dom. Ak by bol človek úplne mravný, morálny, jednoducho by to neurobil, vzhľadom na to, k čomu to môže priviesť. A viera predovšetkým očakáva lásku. Najmä lásku k Bohu, k ľuďom, z ktorých v každom je Jeho častica – Duša. My vieme, že Boh je jediný v mnohorakosti. A pokiaľ vedec nie je morálny, necíti bolesť iného človeka, privedie ku takej katastrofe, ktorá môže otriasť svetom. Čo sa mimochodom už stalo. A tak sa vštepovali človeku od detstva princípy morálky a etiky. A tí, ktorí chceli vedieť viac - išli ďalej, študovali. Pritom je to nezávislá práca, iste. Veď väčšinou, ak kresťan - zoberme kresťanstvo, je bližšie našim územiam - študuje všetko, čo bolo dovtedy napísané, podrobne študuje, prichádza k pochopeniu hlbokých pocitov, dobra, šťastia pre všetkých.
Roman: Predsa prichádza? To znamená, že začína pracovať v Duchu?
Imám: Áno, pracuje v Duchu, poznáva seba ako Ducha.
Roman: Dnes je v spoločnosti poňatie duchovnosti očividne nejakým spôsobom silno zamenené. Mnohí sa začínajú zaoberať čoraz populárnejšou jogou, tai chi, chi kung, najrozličnejšími meditáciami, alebo prečítajúc niekoľko múdrych kníh typu Castaneda holdujú psychedelickým praktikám, alebo mnoho známych "sa vrhlo" na védske semináre, počúvajú mnohé audio prednášky na témy, ako optimalizovať svoje konanie, aby im Bohovia darovali prosperitu v zemskom živote... A oni všetci veria, že sa vydali na duchovnú cestu. Či je to tak? Veď ak to rozoberieme, toto všetko je zviazané so svetom hmoty a teda to nie je žiadna duchovnosť, ale práve naopak.
Imám: Správne, so stratou ľudstvom pôvodných znalostí o Stvoriteľovi, Vesmíre, svetoch vytvorených Ním, o tom svete, v ktorom sa nám podarilo existovať, sa stratilo aj chápanie duchovnosti. Ciele našej existencie na tejto planéte a úlohy, vytýčené Stvoriteľom pred človekom a ľudstvom všeobecne, boli určitým okruhom osôb skreslené, v dôsledku čoho ľudia v súčasnosti nemajú jasný a presný smer svojho evolučného rozvoja ako duchovnej bytosti. Bol skrytý taký pojem ako strieborná niť. T. j. boli skryté tie znalosti, ktoré ľudstvu dávali možnosť jeho ďalšej evolúcie. Preto boli na zvyškoch znalostí, ktoré zostali dostupné ľuďom, vytvorené náboženstvá a rôzne teozofické, magické, extrasenzorické prúdy, ktoré sa z nedostatku chápania nazývajú duchovnými. Ak pozorne preskúmame tebou uvedené prúdy, stane sa zrejmým, že v týchto smeroch sa študuje vplývanie na ľudí, práca s materiálnou a energetickou zložkou ľudskej bytosti, jednak to k Duchovnému svetu nemá vzťah, nakoľko Duchovný svet nie je v žiadnej miere materiálnym. Svet Stvoriteľa je absolútne nepoznateľný ľudským mozgom a vedomím z toho dôvodu, že smrteľné a konečné nemá možnosť pochopiť nekonečno a nadčasovosť.
Roman: Opäť spomeniem na príklade svojho priateľského kolektívu, skupiny rovnako zmýšľajúcich ľudí. Boli sme takí aktívni ľudia, zaoberali sme sa kontaktnými bojovými umeniami, čítali všelijaké múdre ezoterické knižky, navštevovali semináre, intenzívne kurzy, rôznych zaujímavých ľudí, jasnovidcov, hosťujúcich guruov, veľa sme komunikovali. A zostávali v takej príjemnej ilúzii, že sa hýbeme správnym smerom, duchovne sa rozvíjame. To bolo do vyjdenia knihy "AllatRa" (toto nie je reklama, ale jednoduché konštatovanie faktu). Pretože kniha vo všeobecnosti postavila všetko na svoje miesto, zložilo sa celé puzzle. No ak by sa neobjavila kniha, doteraz by sme plávali v džungli egocentrizmu, zdokonaľovania fyzického tela a vedomia. Opäť platí, že skutočná duchovnosť na našej ceste nebola, správne?Imám: Cesta duchovného rozvoja má oba konce. Jedna vedie do sveta Duchovného, ktorou keď sa vydáva osobnosť, skutočne sa premieňa na večnú duchovnú bytosť. Cesta v opačnom smere vedie k rozšíreniu vedomia, ale s túžbami živočíšnej podstaty po moci nad inými, uspokojení svojej pýchy a velikášstva. Pri tomto sa narúša základný zákon slobody voľby iných ľudí. To je cesta nikam, presnejšie cesta k subosobnosti. Ľudské telo je smrteľné, ale túžba a snaženie človeka vytvárajú zvláštny informačný odtlačok (subosobnosť). Subosobnosť nemá program života, jednako je rozumným informačným chuchvalcom septónového poľa, v ktorom sa zachovávajú a mnohokrát násobia túžby a snahy bývalej osobnosti a ktoré sa v danom stave už subosobnosti nijako nemôžu realizovať, nakoľko nástroje (telo) už nemá. Aj jedno, aj druhé je voľbou osobnosti, ale pre podmienky takej voľby musia byť znalosti. Takéto znalosti sú vyložené v uvedenej knihe "AllatRa". Znalosti prinesené do nášho sveta bódhisattvom – najvyššou bytosťou z Duchovného sveta. Slovo bódhisattva k nám prišlo z hinduistickej tradície, v kresťanstve tieto bytosti nazývajú archanjelmi.
Imám: Vrátime sa k téme cirkevno - farníckych škôl. Ako sa začali postupne v cirkvi strácať znalosti o duchovnosti? Po prvé, znalosti tohto druhu dávajú človeku skutočnú slobodu - slobodu v Duchu. Takým človekom sa nedá manipulovať, alebo ho zotročiť. Preto znalosti alebo niekde uzavreli, alebo tak nechceli dávať, že ich zamenili obradnosťou, no potom v priebehu času aj sami zabudli. Veľa kníh, ktoré obsahovali znalosti o duchovnej podstate človeka a spôsoboch duchovnej premeny bolo zničených, alebo sa stali nedostupné pre väčšinu ľudí. Potom tí, ktorí uchovávali zvyšky znalostí odišli a noví sa k nim nedostali. Tak hlboko ich ukryli. A zámeny prešli stáročia, zámena sa stala dogmou. Táto dogma začala byť prevládajúca. Prakticky tí, ktorí sú v princípe určení niesť duchovnosť, stratili samotnú niť, tú striebornú niť, ktorá mala viesť k spaseniu duše.
Roman: Pochopiteľne, prešlo niekoľko pokolení a už hovoria: moji dedovia učili môjho otca takto a takto, a sme tam, kde sme boli...
Imám: Áno, o čom vlastne aj hovoríme. V zásade akýkoľvek nezmysel, ktorý prejde testom stáročí, sa stáva takmer povestným. Tak sa stráca pravda. Hoci mnohí ľudia rozvíjali v sebe pocity, aj keď boli v náboženských tradíciách. V každom náboženstve možno nájsť skutočne svätých, aj v budhizme, aj v islame, aj v súfizme. Toto všetko bolo. Ale opäť, tí ľudia dosahovali duchovné oslobodenie, ktorí študovali svoju tradíciu hlboko, veľmi hlboko. Ale ak hovoríme o výsledku, väčšinou všetci dosahovali jedno a to isté - hlboké pocity, kontakt so svetom Stvoriteľa. To, čo sa v kresťanstve nazýva blaženosť. Hovorí sa o jednom a tom istom. V zásade hlboké pocity, kontakt s Bohom skrze Dušu, prostredníctvom Ducha Svätého.
Roman: Toto je skutočná duchovná cesta? A nie jogy, semináre a púte po "svätých miestach"?
Imám: Áno, to je poznanie Duše cez hlboké pocity. Viete v čom je podstata? Keď človek chápe, že on - nie je telo. Chápe, no nemôže to opísať slovami, pretože v slovách je odlišnosť. Áno, existuje také vyjadrenie: "Vyslovená pravda je lož." Prečo? Pretože slovami nie je možné odovzdať duchovnú skúsenosť, nie je možné odovzdať pocity. Pokusy sú. Existujú v zásade dobré pokusy slovami vyjadriť tento hlboký pocit.
Roman: Al Fárid "Veľká Kasída"?
Imám: Áno, mimochodom, nádherná poéma, veľmi hlboké, krásne, poetické. Al Fáridovi sa podarilo vyjadriť v poetických obrazoch skúsenosť svojej duchovnej transformácie, postupnosť prechodu takej cesty. Hoci také diela je najlepšie čítať v originálnom jazyku.
Roman: Ťažkosti prekladu?
Imám: Po prvé, ťažkosti prekladu. Po druhé, ako povedať o pocitoch? Pozri, o láske sa hovorí stáročia. Niekto v stave lásky maľuje obrazy a ony sa menia na majstrovské diela. Niekto píše nádhernú hudbu, vyjadruje pocity prostredníctvom hudby. Niekto cez slovo, v próze. Vo všetkom, čo vezmeme. Kováč kuje kvalitnú vec, je v stave to robiť. A ľudia môžu vnímať výsledok tvorenia. Prakticky každá činnosť v stave hlbokého pocitu radosti a tvorivosti sa odovzdáva ostatným ľuďom a oni, pozorujúc taký výtvor, taktiež zakúšajú podobný pocit. Tento stav sa ukladá do hmoty, nejakého hmotného objektu. Hovoríme o pocitoch. Človek bol v stave niečo stvoriť. Samotné slovo S-Tvoril, áno? Nie sám urobil, ale – spolu. Teda telo, rozum, sa stáva nástrojom pre vyjadrenie božského. Čiže Stvoriteľ sa cez človeka v pocitoch pokúša priniesť, čo je to stav Ducha. Otvoreného Ducha. Boh je ten, kto v skutočnosti stvoril celý svet. Krajšie ako On nemôže nikto nič urobiť. Keď sa človek otvára, zabúda na seba. Zoberte hocikoho, vedec alebo básnik, umelec, to nie je dôležité. On hovorí: neviem, ako som to urobil. To znamená, že v tejto chvíli je jeho vedomie odpojené.
Roman: Takzvané vyššie vnuknutie...
Imám: Áno, vnuknutie! Je to stav Ducha, ktorý vnukol Stvoriteľ. Človek sa otvoril v pocitoch - vo vedomí to nie je. Vedomie neprijíma a nezaznamenáva akt duchovnej tvorby.
Roman: Nie, no veď tvoria aj iné...
Imám: To – stvárajú (posmešne). Ty hovoríš o súčasnej bežnej tvorbe? Človek na seba berie funkciu Stvoriteľa, z vlastnej pýchy tvrdí, že to on tvorí.
Roman: Znamená to, že toto už nie je sprievodca Duchovného, ale naopak?
Imám: Prirodzene. Keď je v pýche, aká je to duchovnosť? A pýcha je koho najmilším hriechom? Satana. Áno, je to samoľúbosť, pýcha.
Roman: A tvorba kvôli zarobeniu peňazí je tiež od Satana?
Imám: Áno, chápeš, zarobiť peniaze - to je až druhoradé. Človek získava väčšie uspokojenie z toho, ako ho budú vnímať, túžiť po ňom, chváliť ho, to znamená, že chce vyzerať ako duchovný, alebo vyzerať ako stvoriteľ. Inými slovami, postaviť seba, svoje Ego vyššie. Môže hladovať, nevyspať sa, prežívať ťažkosti, no jeho pýcha je veľká. Al-Fárid má jednu takú krásnu frázu: "A ak sa bieda sebou pýši, je to opäť márnosť." Môže byť biednym, ale aj tak je pyšný a hovorí, aký je veľký.
Roman: Žijem v zemľanke, ale píšem verše? Chodím v deravých gatiach, ale krásne maľujem?
Imám: Áno, ale ho neuznali. Aj keď to môže byť blud chorej predstavivosti.
Roman: Ale niekde to aj môže hriať? Nech sa mu nedarí v živote, ale aký obraz včera namaľoval! Trochu si vypil, vnuknutie prišlo. Pozerá naň celý deň, kochá sa. Tiež zámena?
Imám: Áno, prirodzene zámena. Pretože tam niet Ducha. Stavia svoje Ego vyše Stvoriteľa. Nikdy sa nepodarí veľdielo. Keď sa človek stane sprievodcom duchovného, tak sa do diela vyjdeného spod jeho rúk, spod pera, vložil stav inšpirácie.
Roman: Človek robí vloženie cez nejaké svoje tvorenie?
Imám: On nerobí vloženie, človek sa otvára. Cez neho tvorí Tvorca.
Roman: Takže spočiatku ide jeho voľba – otvoriť sa?
Imám: Bez toho nebude nič. Stav Ducha, inšpirácie. Človek sa otvoril, niečo sa v tomto svete prejavilo. Je to naplnené ním zakúseným hlbokým vnútorným pocitom. Druhý rozmer, rovina. V rovine sa vytvára obraz. Znakmi sa píše báseň, alebo dielo. Aj keď sú nám dobre známe tieto slová, tieto písmená. No sú poskladané takým spôsobom a s takým citom, že to prijímame ako majstrovské dielo. Prečo? Pretože na pocitovej úrovni popisuje svoj stav.
Roman: Pocitová úroveň – to je aký rozmer?
Imám: Pocitová – to už je siedmy.
Roman: Siedmy, áno? Zaujímavé!
Imám: Pozrite, čítame AllatRa, alebo knihy Anastasie Novych. Stokrát sme čítali ten istý text, no stále ešte robíme vlastné objavy, nachádzame čosi nové, čo sme si predtým nevšimli. Knihy sú tak písané, že informácia sa dvíha cez vrstvy podľa miery uvedomenia čitateľa.
Roman: Pritom som si tiež všimol, že pokiaľ ju prijímaš ako nevzdelaný domovník, tak vidíš jedno. Keď si štipku popracoval na sebe, vidíš už druhé, ďalej – tretie. Zrejme to závisí od duchovnej skúsenosti?
Imám: Skúsenosti a porozumenia. Pretváraš sa. Čo získavaš? Získavaš informáciu. Začínaš s ňou hlboko pracovať. Nakoniec prichádzaš k pocitom. Opäť začínaš následný krát čítať. Dvíhaš novú vrstvu informácie.
Roman: Aké zaujímavé! A taká otázka: či je možné, dosiahnuc siedmy rozmer, vnímať AllatRa, ako rovnako efektívny návod k ďalšiemu poznaniu Duchovného sveta?
Imám: Samozrejme... To je tá samotná strieborná niť, ktorá vedie k duchovnosti. Tak znova, čo to je duchovnosť? Spojenie. Spojenie Osobnosti s Bohom cez Dušu. To je to duchovné spojenie, to je ten kontakt, súdržnosť. Zlúčenie so Stvoriteľom. A to nie je hmota.
Roman: Dobre, toto hovoríme o ideáli. Ale aby to bolo pochopiteľné obyčajným ľuďom, ktorí ešte nepoznajú podrobnosti duchovnej cesty, vráťme sa späť k jednoduchým príkladom. Kresťanská cirkev nabáda svojich stúpencov k rozšírenej praktike – k modlitbe. Doma mám na knižnej polici Zborník modlitieb. Viac ako 500 strán, knižka. Pravoslávne modlitby pre všetky životné príležitosti. Recepty na všetko – proti čkaniu a stroskotaniu lodí, proti plešateniu a bolesti hlavy, proti lupičom, proti zlodejom a celkovo proti smrti ... modlitby za úspešné obchodovanie, za predaj bytu, za štúdium a za nájdenie si práce, za tehotenstvo, za lásku a splnenie želaní, pred cestou a aj pred jedlom... Celý zázračný súbor. Ak to pekne preskúmame, čo to je zač, vari to nie je praktická príručka mágie? A to sa nielen víta a podporuje, ale aj vnucuje. Počúval som napríklad rozhovor jedného v Rusku známeho kazateľa, hovorí, obracajte sa v modlitbe k Bohu so všetkým, dobre že nie: požehnaj Bože chutnejšie pečené zemiaky. Alebo sa dotknime požehnaní. Požehnajte začiatok nového diela, požehnajte úspešné zloženie skúšok, požehnajte na vydarený obchod a tak ďalej. Pravdepodobne všetci prítomní pozorne čítali Prapôvodnú Fyziku ALLATRA. Čo to je? V podstate práca v Systéme, prosba hmoty – u hmoty, septónového poľa – u septónového poľa. Skutočná mágia, správne? Či je v tomto duchovnosť, je hlúpa otázka.
Júlia: Ľudia nechápu, že je to mágia!
Roman: Preto aj o tom hovoríme, snažíme sa dopátrať. Ľudia si myslia: šiel som do kostola, pomodlil sa za zdravie babičky, dedka, zapálil sviečku, napísal poznámočku - duchovný program "minimum" je splnený.
Maxim: Nechápu, pretože im treba ukázať: prosia o hmotu a nezískavajú duchovnosť, ale hmotu.
Roman: Pohovorme si o tom. To je, podľa mňa, veľmi veľký omyl. Berme tie isté modlitby, čo to je? Magické schémy, správne? Nikomu nevytýkame, len sa snažíme porozumieť.
Imám: Čomu ich naučili, to sa aj deje.
Roman: Teda moderné poňatie kresťanskej modlitby je v podstate nasmerované na rozšírenie hmoty, tak to je?
Imám: Vari ich neučili, že existuje skutočné odpustenie? Prečo? A človeka neučia, že existuje ešte iný svet. V učení sa nachádza, že to získaš potom, v posmrtnom živote. Niekde tam je duchovný svet, ale je niekde tam, v záhrobí, tam prejdeš súdom, skúškou a získaš svoju buď odmenu, alebo trest. A to, čo sa deje tu? V tejto chvíli? A zodpovednosť za myšlienky, skutky?
Roman: A myšlienky človeka, ktoré vôbec nie sú jeho myšlienkami...
Imám: Po prvé, obraciame sa teraz na zákon príčiny a následku. Človek si neuvedomuje, že je zodpovedný teraz. Spravidla presúva zodpovednosť na niekoho iného, hľadá "obetného baránka", hľadá vinníkov, niekto zlý je k nemu nespravodlivý. A to, čo on vypustil do sveta? To sa k nemu vrátilo. Nerozumie tomu. Vari to necíti? Áno, cíti! Samozrejme, že cíti, že nečiní správne. Cíti, že niečo nie je v poriadku, svedomie kdesi zapracuje. Nech mu cez deň aj šepká, no večer je hlasnejšie.
Roman: A v noci ešte hlasnejšie.
Imám: Prirodzene.
Roman: Ale vrátim sa späť k modlitbe. Dajme ešte jeden upresňujúci a zrozumiteľný príklad: som celý nejaký pracovne zaneprázdnený, ale pokladám sa za veriaceho, pravidelne chodím do kostola, dvakrát v týždni, modlím sa, pálim sviečku, úprimne pozerám na ikony, venujem almužnu, prosím o zdravie blízkych. Veď všetci prosia o zdravie! Prosím, ako je to dnes v móde, o prekvitanie národa, veď som patriot, čo je na tom zlé? Všetci prosia, i ja prosím. Modlím sa za Ukrajinu. Za blahobyt štátu. Čo je to v podstate?
Imám: To isté (s úsmevom).
Roman: Mágia?
Imám: Je v tom osobná zainteresovanosť. Aj keď človek hovorí a myslí si, že je duchovný, veriaci, čo sa deje? Znovu stavia seba – Ja. Je to zaujímavé, zamyslite sa: on robí všetko správne, on rozdáva almužnu, on vykonáva všetky obrady, spovedá sa a hovorí si – teraz som duchovný. Čo robí? Vyvyšuje sa nad ostatných ľudí.
Roman: Dobre, ináč postavím otázku. Všetko toto vykonáva a utešuje sa myšlienkou, že je to dostatočné.
Imám: Istotne, myslí si, že je to dostatočné...
Roman: Pre spásu Duše!
Imám: Opakujem, aj tak sa oddeľuje od druhých. A každé rozdelenie ide od koho?
Sergej: Od Satana.
Imám: Samozrejme. Systém ľudí rozdeľuje. Človek sa začína oddeľovať od druhých, v čomsi je viac...
Sergej: Alebo menej...
Imám: Autority stavia nad seba, velebí ako guru... hierarchu cirkvi, učiteľa, majstra, a tak ďalej. Kamkoľvek takýto človek zamieri, seba bude ponižovať. Avšak pred tými, ktorí budú horšie vzdelaní v jeho otázke, všimnite si, sa už bude vyvyšovať. V každom prípade aj tak, aj onak prebieha zámena.
Roman: A každopádne v takom prípade nikam nedôjde?
Imám: Áno. V duchovnom svete sú všetci rovnakí. Tam niet rozdelenia.
Roman: Myslím, že je o tomto potrebné hovoriť podrobnejšie. Ukázať a preskúmať chybný recept, pretože je najrozšírenejší. Treba prísť do kostola, postáť, dať almužnu, poprosiť...
Sergej: Taká duchovnosť je ako synonymum chvastania.
Maxim: Človeka tak naučili.
Roman: Áno, človeka tak naučili. Ale ako vysvetliť väčšine, že to nestačí? Je to zlý smer.
Imám: Nestačí, to po prvé, ale človek je lenivý hľadať. Môj názor je taký, že ako človeka naučili abecedu, on sa naučil čítať a myslí si, že už všetko pozná. Hoci ešte existuje kvantová fyzika, vyššie dimenzie, a pod.
Roman: A jeho spovedník kričí, že toto všetko je od zlého!
Imám: Súhlasím, im je jednoduchšie povedať, radšej tam nelez, nemudruj - to je od zlého. Prepáčte, ale ak chcem poznať a viem, že v tomto učení existovali tí, ktorí prechádzali ďalej, prečo sa nezahĺbiť? Nájsť tú pravdu, ktorá všetkých zjednocuje. Človek sa sám musí snažiť poznávať. Ale ak mu povedali – modli sa. No dobre. No niečo nenachádza, voľačo mu chýba. Prečo ľudia chodia z jednej cirkvi do druhej? Mnohí chodia, mnohí hľadajú. Cítia, chýba im.
Roman: Niekde dajú viac, zdrží sa...
Imám: To môže byť. Ale to je, prepáčte, spotrebiteľský prístup, vlastná lenivosť - prídem, zaplatím, niekto mi dá. No čo ponúkajú namiesto duchovnosti? "Nadprirodzené schopnosti" alebo ich ilúziu?
Sergej: Tak to je ešte moment bezprácneho zisku, ktorý v princípe neexistuje.
Imám: Prídem a budem plniť všetko, čo mi povedia, aby mi čosi dali. Veru, to sa nestáva! Vždy platíme za tieto "nadprirodzené schopnosti", ale žiaľ, človek nechápe čím. A to pozornosťou – tou tvorivou silou, ktorá nám je daná na našu duchovnú premenu.
Sergej: A ešte prekladá svoju prácu na kňaza?
Imám: Ale to preto, lebo nerobí osobnú analýzu. Učia ho: nemysli, neanalyzuj, to je od zlého. Vychádza z toho dogma: to, čo ti povedali – je pravda. Ale samému porozmýšľať...
Sergej: Každá sekta je na tomto založená.
Roman: Áno, aj cirkev je na tomto založená!
Sergej: Cirkev vari nie je sekta?
Imám: V skutočnosti každý systém, ktorý existuje, je založený na troch veciach: zázrak, autorita a tajomstvo. Teda čo máme? Celá cirkev je vybudovaná: Zázrak Vzkriesenia. Tajomstvo – ako sa to všetko deje. A autorita – existuje niekto, na ktorého sa všetci odvolávajú a hotovo... ďalej nelez, cesta je uzavretá. No, vezmite písma, vezmite samotný Nový Zákon, jednoducho sa pozorne začítajte. Čo hovorí Ježiš? Hoci Ježišových slov je tam len veľmi málo. V podstate, kam išiel, čo robil, a čo z toho vyšlo. Ale samotných slov je z nejakého dôvodu málo. V jednom verši čítame: učeníci prišli k Ježišovi a hovoria: Ako sa treba modliť? On im odpovedá: vojdite do svojej komnaty a takto sa modlite: Otče náš, ktorý si na nebesiach ... áno? A potom čítame, pokračuje modlitba Otče náš - Posväť sa meno Tvoje, príď Kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja... (Lukáš 11 : 2-4) Teda znovu údaj – človek nemá svoju vôľu! Existuje iba vôľa Stvoriteľa.
Roman: No, túto tému preberieme osobitne...
Imám: Ale znova, čo hovorí Ježiš? Hovorí: vojdi do svojej komnaty sám. Obráť sa na Otca nebeského samostatne – bez sprostredkovateľov. Vojdi do svojej komnaty, nechoď do cudzieho chrámu, nechoď do cudzieho domu, nechoď tam, kde ťa nepozývali. Máš vlastný dom! Teda, že telo je chrám pre Dušu. Vojdi do svojho chrámu, obráť sa samostatne k svojej Duši, obráť sa priamo. Duša – to je Boh, ktorý je zo všetkého najbližšie k človeku. Ako sa hovorí, je bližšie než krčná tepna. Prečo? Akokoľvek prerábali, akokoľvek ukrývali znalosti, ony aj tak zostali, pokiaľ budeš pozorne hľadať zmysel, analyzovať, určite sa ku nim dopracuješ. Samostatne. Ježiš toto povedal, zapísal, na to sa nedá mávnuť rukou...
Maxim: Nedávno som čítal Dionýsia (Areopagitu), kde Ježiš povedal: "Áno, zruším kostoly, nastavané žrecmi a vybudujem nové za tri dni". Položia mu otázku, ale ako môžeš vybudovať kostoly za tri dni, keď ich stavali 50 - 60 rokov? On hovorí: "Nie vo vonkajšom, ale vo vnútornom je Pravda. Vnútri treba chrám stavať a nie vonku".
Imám: Však ak sa nad tými slovami pozorne zamyslíte, tak vlastne človeku nič nebráni. Počas troch dní a prečo? Preto, že keď človek prijal svoju konečnú voľbu – to je všetko, nič viac mu netreba. Urobil poslednú voľbu. V čom spočíva opravdivosť voľby? Počuli sme to v programoch. Skutočná voľba nastáva vtedy, keď človek nemá žiadne pochybnosti, nemá budúcnosť, nemá minulosť, je len čisté konanie. Už nič nepotrebuje, prijal rozhodnutie. No, ak to zoberieme zvnútra – je to pochopiteľné. Napríklad: človek chce piť alebo upraviť prirodzené potreby, sedí a rozpráva o tom? Nie! Hneďsi nalieva vodu, vychutnáva si ju. Hotovo, uskutočnil voľbu. Nerozmýšľa o tom – ako to bude robiť. Nemá túžbu... Nerozmýšľa o tom, aká voda, má chuť napiť sa. To isté preveďte na duchovné. Ak človek urobil svoju konečnú voľbu, už o tom nerozpráva. Má čisté konanie. To je všetko. Preto v trojdňovej lehote. Čo? Pochopenie, prijatie a konanie. Je poznanie, je jasné rozhodnutie a čisté konanie. A hotovo. A nič viac nepotrebuje. Všetko, o čom ľudia hovoria, že idú po duchovnej ceste –samé reči. Treba prijať posledné rozhodnutie a zavrieť za sebou dvere tohto sveta, avšak toto nie je smrť tela, ale kontrola Živočíšneho princípu v človeku, jeho myšlienok, emócií. Prekročil prah a hotovo.
A pamätajte, rovnako ako v podobenstve, keďzastal na rázcestí – tam je chrám a vedľa supermarket. Áno, chrám je otvorený, nikoho tam niet, nikto sem nepozýva, ale je tam Svetlo, je tam Pravda, je tam Láska. Ale tu tento starček je hodný pozvania, s rapkáčom, hlasito priťahuje jeho pozornosť, hovorí – sem vojdi, tu je skvelo, pozri koľko zaujímavého, nech sa páči. A človek vchádza. Mohol vstúpiť do chrámu. No jeho zaujalo, jeho pozornosť ho tam zaviedla... začal od supermarketu, také krásne výrazné, rôzne hračky, tovary. No ešte stále vidí chrám cez vitrínu a rozmýšľa: teraz tu chvíľku pobudnem, vrátim sa naspäť a pôjdem do chrámu. No ale tu je to pre neho pozoruhodné. Spraví krok, ďalší krok a už za vitrínou nevidí chrám, blúdi medzi regálmi s výraznými hračkami, zabúdajúc na ním obetovaný čas. Ale východ je vždy cez pokladňu. Nebýva to len tak. Ak sa človek v tomto svete o niečo zachytáva, jeho pozornosť na niečo naráža, nevyhnutne na to niečo utráca. Nebýva to ináč. Všetci vieme, ako rýchlo uniká pozornosť. Všetci vidíme, ako rýchlo sa to deje. Vidíme okolo smrť, choroby, čokoľvek. Skade sa to berie? Skade? No preto, že ak je človek vo vedomí, ono sa priťahuje čímkoľvek. Opäť stráca na toto svoje sily, predovšetkým duchovné sily. Veď človek dostáva vzorku života. Ale prechádza ňou... človek získava možnosť vstúpiť do večného života, ale on ňou plytvá, jednoducho ju vyplytvá do stratena. Utráca ju na vonkajšie. Ale Pravda nemôže byť dočasná. Život nemôže byť konečný. Život – on pokračuje, nemôže skončiť. Nikdy sa nestáva, že sa zastaví. To, čo sa zastaví - to je existencia, to je ilúzia, ona je dočasná. Ona teraz existuje, po nejakom čase sa rozpadá na prach, popol, viac jej nebude.
Roman: Ale človeku sa dnes zdá, že je dobrý, prestal vedome konať zlé skutky, ikonu si doma zavesil, krížik na hrudi, ticho sa raduje tomu, že sa stal veriacim. Modlitbu sa naučil naspamäť, pred spánkom číta. Prečo sa znova k tomu vraciam? Pretože ľuďom sa zdá, že je to dostatočné. Chybné chápanie duchovnosti a podľa mňa to je všade tak. Prišiel do kostola, lístoček si napísal, auto posvätil.
Sergej: Častejšie ako deti posväcujú autá.
Imám: Bude lepšie jazdiť?
Sergej: Pravdepodobne si myslí, že nehavaruje...
Imám: Štatistiky hovoria opak. Spomeňte si na slová tamtiež v písme: nech si kýmkoľvek, nech čokoľvek dosiahneš, no ak nemáš lásku, pravú lásku, znamená to, že si nič nedosiahol. Čokoľvek by si robil, akokoľvek by si sa modlil, koľkokoľvek krížikov by si nosil, ak nemáš vnútri lásku k blížnemu, nič si nedosiahol.
Roman: V tom je aj obsiahnutý pravý zmysel duchovnosti?
Imám: Áno. Navyše, táto láska nezávisí od nikoho. Spomeňte si na pojem lásky, ktorú tam opísali - bezpodmienečná láska. "Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystavuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy; všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží". (Prvý list Korinťanom 13: 4-7).
Roman: Dobre, ale znova sa vrátim späť... existuje taká rozšírená šablóna: mám Svätého, napr. svätý Mikuláš, pomáha mi, predpokladá človek, ktorý v neho verí... on ho prosí: "Oroduj za mňa Pane, ten a ten svätý!" To sa ako nazýva?
Imám: To sa nazýva nevytvor si idol.
Roman: Tak je. Ďalšia otázka. Počul som, že ak sa človek duchovne oslobodil a vyšiel do duchovného sveta, alebo siedmej dimenzie, stal sa skutočným svätcom a nie "kanonizovaným" cirkvou, nemôže už mať vplyv na náš trojrozmerný svet, alebo inými slovami, jednoducho ho tu niet. A jeho prosiť je v podstate zbytočné. Je to tak?
Imám: Do nášho sveta po prosbách farníkov svätí neprichádzajú, nachádzajú sa v službe u Pána a len s jeho zvolením môžu niekedy navštevovať tento svet.
Roman: Ak tu skutočného svätého niet, koho potom prosia ľudia? Nevytvoria si snáď na jemnohmotnej úrovni démona - obhajcu namiesto strážneho anjela? Veď svojim vedomím vytvára myšlienkovú formu, správne? Udeľuje jej pozornosť...
Imám: V princípe je to totožné s pojmom...
Roman: Túžba, sen, nápad?
Imám: Nie, placebo efekt.
Roman: Je zrejmé, že to pomáha! Ale veď on vytvára...
Imám: Nie, on verí. Jeho vedomie je na to sústredené, jeho pozornosť, jeho princípy. Vytvára pre seba nejakú bytosť, myšlienkovú formu, na tom nezáleží. Ale o čo žiada?
Roman: O materiálne, predpokladám.
Imám: A materiálne získava. Systém - prosím, je tak usporiadaný, že plní želania. Ale čím človek platí?
Sergej: Chcete povedať, že je to slepá viera.
Imám: Áno. Na jednej strane slepá viera, na druhej strane, k čomu sa obracia?
Roman: Ďalšie dielo v systéme diabla, nie?
Imám: Samozrejme! Ľudia sa údajne obracajú k duchovnému, ale v skutočnosti sa obracajú k matérii. Žiadajúc materiálne – obracia sa na koho? Na toho, kto mu to splní. Prepáčte, Duchovný svet nezaujíma, čo sa deje tu v matérii. Vari venujeme pozornosť tomu, čo červy tam v toalete jedia? Ako sa medzi sebou pária, rozmnožujú a tak ďalej. Veru, vôbec nás to nevzrušuje. Duchovný svet nevidí človeka dovtedy, kým sa človek nezačne otvárať, kým sa v ňom nezažíha iskierka.
Sergej: Dobre, ďalšia otázka. Ak si človek vymyslel myšlienkovú formu svätca a neprosí o matériu, ale o svoje spasenie - to je normálne?
Imám: O spasenie čoho?
Sergej: Duše.
Imám: Prepáčte, ako to robí? Ak prosba ide cez hlboké pocity, tak Duchovný svet reaguje, ale aby ste rozumeli, nie konkrétne nejaký svätý, veď v ňom niet foriem.
Roman: A ak prosba ide cez rozum? O spásu duše. Napríklad nevie, ako to robiť a žiada rozumom. Môže sa doklopať?
Imám: Ako?! No viete, koľkokoľvek by sme rozumom hovorili...
Sergej: No, my to už chápeme. Ale človek na ulici ešte nie...
Imám: A prečo to hovoríme? Keď človek o niečo prosí a je v stave hlbokých pocitov, otvára sa u neho hlbinné, úprimnosť. Pozrite, ľudia často tak hlboko vstupujú do modlitby, do toho kontaktu... stojí a neuvedomuje si, čo sa s ním deje. Vedomie sa vypína, prichádzajú pocity. Tečú mu slzy. Nevidí to, neregistruje to. A potom, keď opúšťa tento stav, nepamätá si, čo sa s ním dialo. Niečo vysoké, čo ho počas týchto sekúnd, týchto minút jednoducho niekam odnieslo.
Sergej: Úprimná modlitba je vtedy, keď človek na seba úplne zabudne?
Imám: Samozrejme. Keď stráca sám seba, nachádza sa v tých hlbokých pocitoch...
Sergej: Zomiera pre tento svet?
Imám: Áno. Jeho vedomie sa odpojilo. Sú iba pocity.
Roman: Ak cez vedomie, vraciam sa k zemskému, prepáčte mi, ale chcem tento moment veľmi podrobne rozvinúť. Pretože ľudia skutočne reálne nechápu. Tiež som predtým nechápal, doma mi visí ikona – a to je všetko, mám za to, že dom je pod Božou ochranou, to je príliš málo, ak ide modlitba z rozumu, akési prosby...
Imám: Ak sú prosby o matérii, tak je to jednoznačné obracanie sa k septonike, obracanie sa k systému tohto sveta, obracanie sa k diablovi. Väčšinou ak hovoríme o duchovnom svete, hovoríme o Duchu, vari Duch potrebuje niečo materiálne?
Roman: O čo je možné prosiť duchovný svet?
Imám: Len o spásu svojej duše. To je VŠETKO! Duch nič nepotrebuje, nemá telo.
Roman: No ale ak je človeku v živote veľmi zle, je v zložitej situácii, môže poprosiť o to, aby sa posilnil zvnútra?
Imám: V čom?
Roman: No, povedzme napríklad, že zvonku pôsobí negatívny tlak, on už trochu chápe, ako je všetko usporiadané, chápe, že pôsobí tlak, môže poprosiť, aby z Duše išiel silnejší prúd a posilnil ho?
Imám: Áno, môže požiadať o posilnenie, o to, aby mohol vykonávať svoju prácu. Nežiada urobiť prácu za neho, môže požiadať o svoje posilnenie aby obstál v tejto situácii, teda sám spravil svoju robotu. V človeku je osobnosť, čiže časť Ducha Svätého. Ak sa otvoril – je väčší, otvára sa v modlitbe. Keď sa otvorí, získava silu na prekonanie situácie, v ktorej sa práve nachádza. On nežiada urobiť to za neho.
Roman: Tak to vychádza, že všetky tieto prosby akoby Boha, za zdravie, prosperitu, riešenie problémov, za blízkych, príbuzných atď. – to všetko je z oblasti "démonológie".
Imám: Presne tak. Pozrite, keď sa človek jednoducho otvára v duchu, posilňuje sa v duchu, nič materiálne nepotrebuje, no všetky materiálne otázky sa vyriešia. Prečo? Prestáva sa (na to) obracať, čo získava – systém drží človeka na háčiku dovtedy, pokiaľ mu venuje svoju pozornosť. Akonáhle sa obrátil k Duchovnému, odvrátil sa od problému, už ho nevzrušuje, dôležitý je preň tento duchovný pocit. Čo sa stane? Prestáva ho "kŕmiť", prestáva vyživovať situáciu, ktorá ho ovláda. A ona sa rieši preto, lebo NEMÁ vlastný život, žije len na úkor našej pozornosti. A človek, len čo sa odvracia od tohto problému, odchádza k duchovnému, posilňuje v sebe duchovno. Jeho sila odchádza do nemateriálneho, tá situácia, ktorú vyživoval svojou pozornosťou, jednoducho vyprchá.
Roman: Inými slovami, dá sa zjednodušene povedať, aby nebolo zlé, predovšetkým o zlom netreba rozmýšľať.?
Imám: Prestaneš ho kŕmiť svojou pozornosťou. Čím menej vkladáš emócie do akéhokoľvek problému, tým rýchlejšie sa vyrieši.
Sergej: Človeka nepustí strach, zdá sa, že človek visí v tomto systéme pomocou strachu. Má nejaký problém a miesto toho, aby sa v duchu posilnil, kŕmi ho, ale prečo? No preto, že nie je v duchu, bojí sa, že sa jeho problém nevyrieši.
Imám: Ale pozrite, teraz je zaujímavé - "nemôžem" kto to hovorí?
Roman: To je téma pre ďalšiu diskusiu!
Sergej: Možno je vhodné v tomto rozhovore povedať, že ľudia žiadajú o spásu svojej Duše? Všetky modlitby sú postavené na spásu svojej duše.
Roman: Ale či to chápu?
Imám: Poďme to tu trochu rozlíšiť, Duša - to je čiastočka Boha, čiastočka duchovného sveta, nemôže zomrieť, ale v čom spočíva otázka – spasiť treba Osobnosť.
Maxim: Predĺžim to, v Biblii sa píše o Láske, o Láske k blížnemu. Teraz pripúšťame, že ľudia Bibliu nečítali. Ale keď prichádzaš, rozprávaš im, prinášaš im znalosti, podľa nás – ak žiadať, tak o spásu svojej duše, ak pociťovať, tak hlbokými pocitmi. Nežiadať o materiálne. Ľudia ťa však nepočujú a pokiaľ sa obrátime na Bibliu, kde sa hovorí o láske k blížnemu svojmu, ani tak ťa nechcú počúvať. Neprijímajú, vytrhávajú to. Všetci čítali knižku, prijímajú, ale výberovo, toto prijmem, ale toto nie.
Roman: Vec sa má možno tak, že človek žije vedomím a ono filtruje. Veď sú to dva protichodné tábory – vedomie a pocity. Vedomie je povedzme život v diablovi, ale pocity – to je život v Bohu. Tak, zovšeobecnene.
Imám: Zovšeobecnene. Pozrite čo sa stáva, človek neberie celé Znalosti, ale vyberá si to, čo mu je výhodné a to je už osobná zainteresovanosť. Po prvé, vedomie, po druhé, tá dogma, ktorú prijíma. Uspokojuje sa s výkladom iného človeka, ktorý cez svoje vedomie prepustil nejaké Znalosti, písma, učenie.
Roman: A ten zároveň ešte cez vedomie, ešte cez vedomie...
Imám: Pokazený telefón, ako sme sa v detstve hrali, z generácie na generáciu sa tak stáva, že je prenášané to, čo človek sám pochopil, ale či pochopil podstatu učenia, ktoré priniesol Ježiš, Mohamed (mier s ním), alebo niekto iný? Opäť, prečo vznikajú zámeny? Pretože to každý interpretuje po svojom, z vedomia. Ale ľudia, ktorí nechcú sami rozumieť, sa uspokojujú s tými ostatkami, ktoré niekto pochopil po svojom. A ešte sa medzi sebou hádajú, kto to správne pochopil. Z vedomia. Pozrite, je jedno učenie, ale je rozdelené do stoviek chápaní. Koľko ľudí, toľko chápaní, toľko démonov. Preto človek, ktorý sám nerozumie, začína prijímať nejaký jeden uhol pohľadu. Potom narazí na druhý uhol pohľadu a oni buď prichádzajú do konfliktu, alebo človek začne hľadať niečo nové.
Roman: Alebo slepo veriť.
Imám: To je aj slepá viera, pretože sa nemá o čo oprieť, existuje jednoducho slepá viera, nepotvrdená vlastnou skúsenosťou. Poznanie ako také chýba, dnes jeden povedal jedno, zajtra druhý druhé...
Roman: Viac presvedčivo, napríklad ukázal nejaký zázrak ...
Imám: Áno, a šli za ďalším, preto všetko toto hádzanie zo strany na stranu pochádza z nevedomosti, existuje viera, ale niet vlastnej skúsenosti.
Sergej: Hovorí sa, že viera rodí znalosti, znalosti podnecujú k činom, činy vedú ku skúsenostiam, skúsenosti upevňujú vieru.
Imám: Vtedy začína už nie viera, ale poznanie, Skutočná Viera. Pamätáte, čo odpovedal Ježiš, keď mu hovorili: "uvidím - uverím"? Povedal: "uveríš - uvidíš". Ale znova, uvidíš sám, sám získaš vlastnú skúsenosť. Posilníš sa vo viere, bude pravá viera, pravé poznanie. Pretože si to urobil sám. Máš skúsenosť a nikto ti to nevyhovorí, pretože existuje vlastná skúsenosť, vlastné poznanie. Cez vlastné pocity si prepustil to, o čom si počul, získal si osobnú skúsenosť. Skúsenosť osobnosti a to už je cenné.
Roman: Snažme sa nejako vybrať, vyznačiť zrozumiteľnejšie a jasnejšie, čo to je pravá duchovnosť – je to práca v duchu, v pocitoch, v pestovaní pocitov, ale nijako nie vo vedomí. Akonáhle sa človek prepne na vedomie, to už nie je duchovnosť. Správne to chápem? Uvediem ešte jeden príklad: stretol som sa s priateľom a on sa delí o radosť – bol na Athose! „A prečo si tam išiel?“ (pýtam sa) „No tak, zoznámiť sa“ (odpovedá) „A čo?...“ Sedia, koňak pijú, na budúci rok znova pôjdu. Chápete? A takých je veľa. A ľuďom sa zdá, že bol na Athose a dosť, isto sa to započíta. Preto je iste veľmi dôležité nakresliť tu hranicu, duchovnosť – to je iba práca v duchu, mimo vedomia; to je práca mimo hmoty, mimo jej dogiem, rituálov, obradnosti, stereotypov a podobne. Sú to pocity, práca v spoznávaní pocitov, v poznávaní Lásky. Ale tu vedomie nemá miesto. Dá sa to tak povedať? Hoci... cez vedomie sa Boh tiež určite dá spoznať?
Imám: Akékoľvek poznanie získavame predovšetkým vedomím. Čítame, prijímame nejaké informácie. Používame vedomie ako nástroj poznania. Ďalej cítime, že tu je nejaká pravda, zapájajú sa pocity. Čítame a chápeme, že tu niečo je. Ešte nevieme čo, ale vznikajú v nás pocity. Ak sa orientujete podľa tohto pocitu, pocit nikdy neklame, začínate hlbšie študovať, nachádzať ďalšie zdroje, hĺbiť sa, idete do knižnice, otvárate internet...
Roman: Už si vedený pocitmi?
Imám: Áno, tu ste veľmi správne poznamenali ohľadom pocitov – oni ťa vedú. Si vedený práve tým hlbokým pocitom a on narastá.
Roman: Inými slovami, stávaš sa vodičom? Inej vôle, ktorá ...
Imám: Začína v tebe konať. Ak to obrazne vyjadríme, tak človek je ako sklo, ktoré keď pretiera, stáva sa svetlejším, prechádza cezeň viac slnečného svetla. Stáva sa stále čistejší, za každým sa očisťujúc od zlých myšlienok, od nejakých želaní.
Roman: A zároveň sa odťahuje od vedomia?...
Imám: Takto pretiera sklo, umýva ho dočista.
Sergej: A prichádza moment, kedy sklo mizne, pretože ho nevidno.
Imám: Áno, stáva sa tak čistý, že tieň zmizne.
Roman: Vedomia sa nedá úplne zbaviť, ono je ako nástroj poznávania tohto sveta, vzájomného vzťahu s týmto svetom?
Imám: Áno, tento svet spoznávame skrze vedomie, ale tento svet nie je jediný. A trojrozmernosť – to je len malá časť toho, čo Stvoriteľ vytvoril. Myslíme si, že vesmír je taký veľký, v skutočnosti je vesmír taký krehký, taký malý v porovnaní s tým, čo je. Trojrozmernosťou svet nekončí a čím viac sa človek ponára do pocitov, vnímanie sa stáva omnoho širšie, silnejšie. Má znalosti, má citlivosť, teda prijíma nielen v maličkom trojrozmernom spektre, začína prijímať oveľa väčší rozsah.
Roman: No len už nie rozumom, nie vedomím, správne?
Imám: Prirodzene. Vedomie ide cez zmyslové orgány, zrak, sluch, čuch, hmatovú citlivosť a tak ďalej. Zase keď začíname poznávať cez pocity, existuje taký pojem intuitívne poznanie, prichádza nezávisle na logickom myslení. Jednoducho vieš, že to tak je.
Maxim: Je možná súčasná existencia vedomia a pocitov (paralelne), alebo sa tieto veci navzájom zamieňajú?
Imám: Keď sa vedomie používa iba ako nástroj, v prvom rade sa stane to, že vedomie začína slúžiť tebe a nie ty jemu. Pozri, živočíšny princíp v človeku je súčasťou živočíšneho rozumu. Cezeň životný rozum spotrebováva život. No a dochádza k tomu tak, že my vedomím poznávame tento svet, ale ono od nás potrebuje pozornosť – tú silu, ktorá prejavuje nejaký materiálny objekt. Skúmame ho, vkladáme do toho svoju pozornosť, preto ho vidíme. Ako to funguje? Nerozmýšľame o tom predmete, na ktorý nie je obrátená naša pozornosť, ani ho nepoznáme. Prečo? Pretože tam nie je naša pozornosť. Preto nám ho systém neukazuje, neprejavil sa v našom vedomí, nevložili sme tam pozornosť. Svet je usporiadaný inak, než si myslíme. Aby sa prejavil nejaký predmet, alebo jav, alebo udalosť, alebo človek, musíme na toto obrátiť pozornosť. Pomysleli sme na človeka – zavolal nám, spomenuli sme si na neho, spomenuli sme si na jeho obraz, ako vyzerá. A obvykle v takej podobe, ako si ho pamätáme, ako vyzeral, v čom bol oblečený. Spomíname obracajúc sa k minulosti. V tejto chvíli možno sedí doma v župane a my si ho pamätáme na pláži, v aute atď. Obraciame sa k tomu obrazu, do ktorého je vložená naša pozornosť, alebo vidíme predmet, čokoľvek, znova to, kde je vložená naša pozornosť. Kde nie je naša pozornosť - tam niet septoniky. Vo väčšine je tento svet zložený zo septoniky, formuje sa obraz, vytvárajú sa elementárne častice, vzájomné pôsobenie medzi nimi atď., atď. To je fyzika. Ak tam naša pozornosť nie je – je to prázdnota. Máme pocity, máme intuitívne poznanie, no my ho prevádzame do nám známych obrazov. Ináč nepoznávame v trojrozmernosti, nám to nutne prichádza alebo v slovách, myšlienkach, alebo v obrazoch. Preto – sú pocity, je chápanie, áno, je to tak. Ale keď sa ponárame do duchovnosti, neobracajúc pozornosť na trojrozmernosť, obraz mizne, tam obrazy nie sú. Pretože tam nie je septonika, tam je úplne iné. To, čo hovoríme, antihmota, teda tam niet hmoty. Niet z čoho vytvárať obraz, tam sú pocity, jednoducho pocity, to je to, čo vytvorí vlnu, vlna vytvorí septón, septón vytvorí elementárnu časticu a tak ďalej podľa fyziky. Tam niet obrazov, tam nemôžu byť. Sú tam hlboké pocity a čím ďalej ideš, tým viac sa tam otvára. Je to taká nekonečnosť, že rozum prakticky nemôže uveriť, pretože nemá skúsenosť poznania. Konečný rozum nemôže spoznať nekonečnosť. Jednoducho sa zastaví, keď robíme duchovnú praktiku, keď odchádzame svojou skúsenosťou do duchovného, do pocitov. Rozum je jednoducho zastavený, ty vychádzaš z praktiky a nechápeš, kde si bol, čo sa s tebou dialo. Prečo? On nemá skúsenosť poznania, nemôže poznať to, čo nie je schopný urobiť.
Maxim: Ale veď spočiatku je naša pozornosť zameraná na pocity.
Imám: Ale to je už pohyb ducha.
Roman: Ďalšia otázka, chrámy sa stavali odjakživa a nestavali sa iba tak, ak tomu rozumiem, aj "pracovať" majú inak, zosilňovať v človeku iba pozitívne, prehlbovať citlivosť. Čo je potrebné na to, aby to zase fungovalo? Aby sa do chrámov vrátila láska?
Imám: Znalosti a Láska. Cez znalosti začíname poznávať hlbokými pocitmi. Znalosti ako prísť k hlbokým pocitom, k tomu stavu kontaktu s duchovným svetom. Kňaz má učiť človeka ako prísť k duchovnému svetu. A preto musí sám vedieť, čo to je byť neustále v spojení s duchovným svetom. Kvôli tomu slúži cez pocity duchovnému svetu – Bohu!
Roman: Nie cez jednoduchú rituálnosť, nejaké nepochopiteľné mrmlanie, trúchlenie... nuž niet dnes lásky v chrámoch...
Sergej: Treba tu ešte povedať, Znalosti sa musia vrátiť nielen cez kňazov, ale aj cez symboly a znaky...
Imám: Celkom správne. Tam, kde sú Znalosti, sú aj symboly, aj znaky, ktoré aktivujú v človeku pozitívne, duchovné. Človek prichádza do chrámu, ak sa pozorne pozrieme, tak v ňom vždy existujú nejaké znaky, nejaké symboly. Dokonca každá ikona v sebe nesie symbolizmus. Jahňa ako symbol prinášania obety, ale obeta čoho sa prináša – Živočíšneho, obetovaného zvieraťa. A toto hovorí o zložke človeka, že v ňom existuje Živočíšny princíp a je aj Duchovný princíp. Pre vstúpenie do sveta duchovného sa musí obetovať Živočíšny princíp, zvieracie v človeku, ego.
Roman: To je skutočná duchovná cesta?
Imám: Prirodzene. A bez toho, aby si prinášal do svojho života niečo iné, musíš z neho čosi ubrať, život je vždy naplnený, nemôže byť kdekoľvek prázdny, prázdnota sa vždy čímkoľvek zaplní. Ak chceme prísť k duchovnu, potom musíme odstrániť zo seba živočíšne. To je jeden z krokov vnesenia duchovného do svojho života, na to, aby sme vkročili do duchovného sveta, musíme sa zriecť živočíšneho, pripútanosti k hmotnému svetu.
Roman: Neznalý človek toto môže prečítať a povedať: "Ale ako to, zriecť sa hmotného sveta?" Nechápe, aké výhody získa na oplátku. Je jasné, že je na vedomí. Pravdepodobne treba človeka nejako presvedčiť.
Imám: Často je zámena v tom, že aby sa ľudia zriekli hmotného, začínajú predávať svoje veci, domy, byty, to čo nadobudli, predpokladajúc, že sa tak vrátia k duchovnu. Nie, to sú tiež zámeny, tu je dôležitý vzťah ku tomu, čo ťa obklopuje. Ak je tvoj vzťah k veciam ako ku dočasnému bývaniu, pomocným prostriedkom, tak ti pomáhajú plniť úlohu, uľahčujú bytie. Máš čas, aby si sa obrátil k svojmu vnútru, k najhlavnejšiemu. Neprekáža, ale pomáha splniť túto úlohu, nech je, to nie je problém. Všetko spočíva vo vzťahu k týmto materiálnym veciam, ktoré máš. Ak ich nepokladáme za vlastné, nedržíme sa ich, len jednoducho sú, pomáhajú nám plniť našu úlohu. Aspoň nebránia.
Roman: Inými slovami, v noci nebdieme a nerozmýšľame o aute «Porsche Cayenne» pod oknom ...
Imám: Nespíš pod holým nebom, nemrzneš v zime v jaskyni ako askét. On cez nedostatok prichádza k duchovnému? Akékoľvek asketické praktiky by človek plnil, ak nemá hlboké pocity, opäť ho to neprivedie tam. A väčšinou – nikde. K dnešnému dňu existuje veľa ľudí, ktorí pokladajú za duchovný čin, ak štvornožky prelezú niekoľko míľ.
Oleg: Koru (posvätný okruh v Tibete) som uskutočnil, Kailás (posvätná hora) som obišiel ...
Imám: Nielenže na seba priťahujú pozornosť, ale ešte žijú vďaka almužnám. Teda prakticky parazitujú, neprodukujú potraviny, nevytvárajú oblečenie, im prinášajú obety a oni považujú za prirodzené žiť na úkor iných.
Roman: To sa dotýkame otázky guru, učiteľov - kazateľov, nie?
Imám: A naviac, prečo sa stal guruom? Preplazil sa po štyroch sto míľ, vrátil sa, povedal, že urobil duchovný čin, teraz sa mu druhí musia klaňať a on bude učiť. A stáva sa Guru - učiteľom, prepáčte mi, aký je on učiteľ? Nielenže žil na úkor ostatných, ale teraz sa dokonca snaží učiť niečo, čo sám nemá. Opäť učí spusť sa na štyri a plaz sa, alebo uskutočňuj nejaké rituály, vonkajšie činnosti. Prepáčte, ale kde je to hlboké, kde sú pocity a kde je vzťah k blížnemu ako k sebe samému? Ak sa niekto začína oddeľovať od druhého a hovorí, že je vyššie, to je koniec, prepáčte, už slúži inému. Nedá sa slúžiť dvom pánom naraz, nedá sa slúžiť svojej pýche aj duchovnému svetu zároveň.
Roman: Existuje také poňatie, že ja som prešiel iniciáciu, nejaký stupeň som získal.
Sergej: Nedávno som rozprával, ako sa pýtali Osha.
Imám: Dvanásť míľ liezol po štyroch na pamiatku svojho učiteľa, urobil duchovný čin. Hovorí sa, že duchovný čin, zriekol sa, žil v jaskyni, nedojedal, dlho sa postil. Čo si priniesol z tohto pôstu, čo to je pôst?
Roman: Človeku často hovoria: pestuj lásku. Ako to je, pestovať lásku? Pozrite, čo sa deje na planéte. A mnohí nechápu, ako môžem kultivovať lásku vo svete, kde naopak dochádza k zhusťovaniu zla. Veď to je tiež neznalosť. Neznalosť, pretože človek, ktorý spoznal lásku, sa stáva skutočne nezraniteľný. Ale ten, ktorý nespoznal, z ulice, spýtaj sa ho čo je to Boh, odpovie – Láska a to je všetko, ideme ďalej do obchodu, kým nezatvoria...
Imám: Cesty pestovania lásky a ako prísť k takému pochopeniu...
Roman: A hlavne čo sa deje s človekom, hodnota získaného, v skutočnosti sú to najcennejšie poklady, no vedomie nechápe...
Imám: O čom som chcel hovoriť, ako získať lásku? Ako? Existuje k tomu niekoľko stupňov, človek odrazu nemôže pochopiť, čo to je. Na jeho ceste k Láske stojí kopa prekážok a ony sú jeho vlastné – vedomie je proti nemu.
Roman: Toto vedomie sa pýta, načo mi je v agresívnom svete pestovať lásku? Prvý odpor?
Imám: Ale na druhú stranu, ak si človek dal otázku ako získať lásku, znamená to, že má vnútornú potrebu, už existuje prvý impulz, existuje potreba získať túto kvalitu.
Roman: A ak nie, ak len kdesi kúskom mozgu chápe, ako ho presvedčiť?
Imám: Pozrite sa na ľudí, ktorí už prešli túto cestu. Sú pokojní, v ich živote nevznikajú konflikty a preto sa človek cíti úplne normálne. Je to ako bočný efekt toho, čo sa v ňom deje, aké vnútorné zmeny prebiehajú.
Roman: Dobre, trochu zmeníme otázku, pravdepodobne existuje u ľudí aj nedorozumenie: buď teda duchovnosť, alebo zarábať peniaze, veď z niečoho musím žiť! A ako sa budem usilovať o Boha a zároveň sa naďalej krútiť ako veverička vo finančnom kolese?
Imám: Ale potrieb má človek menej, je spokojný s tým, čo má a keď k tomuto dochádza, neutráca viac ako je nutné. Teda už má blahobyt.
Roman: Hovoríte o stave vnútornej pohody?
Imám: Áno. Ale väčšinou sa človek snaží o šťastie, to je vnútorný stav, no kedy ku nemu dochádza? Tu je ukrytá zámena - človek si myslí, budem šťastný, keď budem mať toto, toto a toto. Keď vedľa mňa bude tento človek, v týchto stenách, ktoré kúpim, alebo postavím – to je zámena. On hľadá tento stav, ale nadobúdajúc chápe, že sa znovu oklamal. Prečo? Pretože hľadá vo vonkajšom, ale nie vo vnútri. Tu, keď človek príde do stavu lásky, pokoja, obnovujú sa mu vzťahy s ostatnými ľuďmi.
Roman: Teraz hovoríme o skutočnej duchovnosti.
Imám: Áno, nastane u neho okamih, kedy začína pociťovať vnútorný komfort. To je ten stav stabilnej vnútornej pohody, to je vnútorný stav šťastia. A kedy nastáva? Keď človek vykonáva tie úlohy, ktoré sú v ňom pôvodne založené Stvoriteľom. Existujú zákony duchovného sveta. Pokiaľ človek žije podľa nich, žije podľa svedomia, toto k nemu prichádza. Ten moment, keď žije podľa svedomia, čestne, chápe druhého človeka, žije pocitmi. Chápe, že v druhom človeku, rovnako ako v ňom, sú rovnaké kvality, je rovnaká Duša ako u neho. Začína cítiť. A nemôže jednať s druhým človekom tak, ako by nechcel, aby jednali s ním. Nemôže mu spôsobiť ujmu, pretože cíti.
Roman: Aj životných problémov ubúda, nepríjemností? Môžeme to pridať k výhodám duchovnosti?
Imám: Vo všeobecnosti všetky nepríjemnosti v živote vznikajú kvôli čomu? Kvôli nechápaniu. Rozdiel uhlov pohľadu, každý sa snaží dokázať svoje.
Roman: Z vedomia, a opäť je tu ten diabolský systém... Skúsme to rozdeliť tak, že vedomie na jednej strane – pocity na druhej; na jednej strane problémy a nepríjemnosti, zhon a zmätok - a na druhej pokoj, šťastie a pohoda. Nakoniec, na jednej strane rakva a subosobnosť, útrapy za života a muky po smrti – a na druhej úplne iný obrázok - šťastie v živote i po smrti, večnosť. Podľa mňa – presvedčivé
Sergej: Aký prvý krok musí človek urobiť?
Imám: Pozrite, od čoho sa začína, ako človek začína nadobúdať stav duchovnosti? Po prvé, musí prestať závidieť, odstrániť závisť, prestať odsudzovať.
Roman: Robí to vedomím?
Imám: Áno. Ale aspoň prestať odsudzovať človeka. Z odsudzovania je kopa problémov, od toho je aj závisť, aj nenávisť, napokon je to jedno a to isté. Hodnotenie je tiež odsudzovanie, hoci každé odsudzovanie pochádza z neznalosti, človek nevie, ako druhý prišiel k jednému, druhému, tretiemu, ale začína ho odsudzovať, ak by vedel, čo sa deje v tom človeku, nezávidel by. Ďalej, prestať nenávidieť. Odsudzovanie, hodnotenie, to je taká dotieravá, lepkavá vec, ktorej sa človek veľmi ťažko zbavuje, je to šablóna. Opäť to vychádza na pýchu, on je taký a ja taký, porovnávanie. Postupne, keď človek prestane odsudzovať, začína prijímať človeka takého, akým je. Áno, môže byť v niečom nepodobný, nepáčiť sa, no znovu je to naše hodnotenie, to je naša pozornosť. Človek z nejakého dôvodu zdôrazňuje svoju pozornosť na zlých vlastnostiach druhého človeka, tým ich buď posilňuje, alebo to jednoducho prijíma tak, vidí v druhom zlé, ale prečo by sa nemal naučiť vidieť v človeku to dobré. Veď v každom človeku je niečo normálne. V nejakých situáciách koná skutočne ako človek.
Roman: Absolútne zlí ľudia neexistujú?
Imám: Nájdite v človeku dobré, začnite s ním komunikovať ako s človekom.
Roman: Alebo sa aspoň snažte vidieť v ľuďoch to dobré?
Imám: Samo sebou. A uvidíte toľko, získate masu pozitívneho. Človek sa mení. Človek sa mení, keď v ňom vidíme dobré. My meníme svoje vedomie, pretože vidíme ináč. Otvára sa v nás pocitové vnímanie. A odtiaľ je ďalším krokom k pochopeniu iného človeka cítiť ho, nakoniec si ho aj obľúbiť.
Maxim: Teda my svojou pozornosťou...
Imám: Áno, svojou pozornosťou v sebe samom zlepšujeme náš vzťah ku nemu a podľa princípu jednoty celého sveta - v ňom zase dobré pocity, túžbu urobiť niečo dobré.
Roman: Nečakaný zvrat.
Maxim: Svojou pozornosťou spúšťame samotný tento proces?
Imám: A vzhľadom k tomu, že sme jednotní a Boh je jediný v mnohorakosti, tak v každom človeku toto dobré existuje. Prebieha tu vzájomné pôsobenie, pritom všetkom tu nie je a ani nemôže byť osobná zainteresovanosť. A človek s vami komunikuje po dobrom. Táto súčinnosť vytvára jednotu. Každý človek, ktorý sa otvára v pocitoch, v Láske, posilňuje v sebe Duchovné. Treba tu poznamenať, že človek je len sprievodca vôle a sily Duchovného sveta a kam Stvoriteľ nasmeruje túto pomoc, to nám nie je dané vedieť.
Sergej: Rovnako tak i opačná strana posilňuje v človeku niečo negatívne...
Imám: Prirodzene. A čím viac odsudzuješ iného človeka, tým viac odsudzuješ seba. Hovorí sa, že každý človek je tvojím zrkadlom. Pamätáte sa na kreslený film o mývalovi? Keď prišiel k jazeru: "uuuu"- odrazu sa zľakol, bol tam netvor. A mama mu hovorí, ale bež a usmej sa naňho. On išiel, usmial sa a tam sa odraz na neho usmial.
Maxim: Sovietske kreslené filmy sú jednoducho čarovné!
Imám: Kdeže to je. To bolo to, čo vychovávalo.
Roman: Kládlo základy... Zaujímavé...
Imám: Od detstva sa pestovali dobré medziľudské vzťahy.
Júlia: Zaujímavý moment, keď som komunikovala s ľuďmi, nerozumejú tomu ako sa dnes dá hovoriť o zjednotení, ak existujú, s prepáčením, vrahovia, zlodeji, pedofili a tak ďalej, vraždia, vy sa chcete s týmito ľuďmi priateliť? Aký argument je možné takým ľuďom uviesť, nemám slov, aby som ich presvedčila?
Imám: Kto týchto ľudí vychováva? Či ich nerodí spoločnosť?
Júlia: Sú pripravení najprv pozabíjať zlých, aby ďalej mohli žiť dobre.
Imám: Tak to rozoberme a vezmime si štatistiku. Čím viac hovoríme o narkomanoch a iných, čím viac ich ukazujú médiá, čím viac negatív sa vylieva na obrazovky a v tlači, tým viac takých prejavov sa stáva.
Sergej: Pretože si ich všímame a posilňujeme?
Imám: Áno, posilňujeme. Vkladáme do toho pozornosť. Pozrite, čo sa deje: prečo sa objavujú maniaci, prečo sa objavujú všetci tí vrahovia?
Roman: Pozrite televízny program, tam je plná r... v názvoch ...
Imám: Na jednej strane. Ale prečo sa človek týmto stane?
Roman: Negatívne nasýtené informačné pole?
Imám: Je to tak. U človeka to vzbudzuje hrdosť. Hovoria o ňom. Predstavte si, sprvu o tom začína rozmýšľať a čím viac rozmýšľa, tým silnejšie v sebe vytvára démona, ktorý ho potom začína ovládať. To, do čoho je vložená pozornosť, to sa zosilňuje. Ak človek neustále vidí násilie, v médiách vidí kopu negatívneho, začína o tom rozmýšľať, potom spúšťa emóciu...
Roman: Vedomie je ako počítač - spúšťa program...
Imám: Začína o tom usilovne premýšľať a vytvorí informačný zhluk – démona, ktorý ho už začína ovládať. A on ide a robí to, o čom najčastejšie rozmýšľa. Tu hľa je spoločnosť a masovokomunikačné prostriedky... A potom hovoríme, že koľko sa toho všetkého u nás prejavuje. A kde sa to vzalo? Ale hovorme o dobre, poďme hovoriť o najlepšom, poďme hovoriť o svedomí, cti, dôstojnosti, láske k blížnemu.
Roman: Vyberať pozitívne myšlienky.
Imám: Presne tak. Potom človek rozmýšľa o dobre, stáva sa dobrým. Ale ak od detstva bude vidieť zbrane, pozrite sa na hračky...
Roman: Na kreslené filmy stačí pozrieť, najmä západné, napríklad "Tom a Jerry", mlátili sa deväťdesiat sérií v rade...
Imám: Veru tak. Inými slovami, aké informačné pole vytvoríme, v takom aj dozrievame. Aké podmienky sa vytvoria pre túto osobnosť, to si aj zvolí. Keď dieťa učia od detstva dôstojnosti, cti, svedomitosti, také aj vyrastie.
Roman: A kde je východ?
Imám: Nuž nakoniec formujte pozitívne sami.
Roman: Začínať od seba?
Imám: Začínať od seba. Keď sa ľudia zjednocujú, tí normálni ľudia, ktorí spájajú okolo seba a vytvárajú pozitívne informačné pole. Taká spoločnosť začína vychovávať svojich...
Roman: Zdravých členov spoločnosti?
Imám: Áno. Chápu, že každý človek cíti, že nerobí dobre, keď koná nesprávne. Ak správne, tak sa cíti príjemne, cíti vnútorné pozdvihnutie, duševný pokoj, objavujú sa duševné sily, začína vytvárať niečo dobré.
Roman: Život prináša šťastie!
Imám: Život nemôže prinášať nejakú skľúčenosť, nešťastie, nejaké bedákanie, smútok a podobne, to nie je život, ale utrpenie.
Roman: Tu je utrpenie, aj "tam" bude utrpenie. V čom je zmysel?
Imám: Veru! Podobné priťahuje podobné. O čom aj hovoríme. Vychovávajme deti.
Oleg: Všimol som si, že človeku je ťažko vidieť v ľuďoch ustavične to lepšie. Ale ako môže obyčajný človek, ktorý sa nedotýka duchovnosti vidieť vo vrahovi to lepšie, v maniakovi to lepšie?
Imám: Ale je zaujímavé, prečo sa tam pozerá?
Roman: Keď človek začína pozerať do svojho vnútra a nachádza kontakt s Dušou, vtedy sa odstraňujú aj zlé návyky, aj nenávisť, aj záujem o negatívnu televíziu, plus je tu ešte jeden zaujímavý moment – obnažuje sa lož, človeka je ťažké oklamať, keď je na pocitoch. Je to mimochodom jedna z výhod pravej duchovnosti.
Maxim: Prichádzame na to, že prvá vec, ktorú človek musí pochopiť – to je čistota jeho myšlienok.
Roman: Čistota myšlienok, chápanie toho, že predsa aj on má dušu a čo to je. A že existuje buď vedomie – démonický, diabolský systém, alebo hlboký pocit, kontakt s Bohom. Existuje živočíšna strana aj duchovná strana. Opäť platí, že pocit je duchovná strana, vedomie je živočíšna strana a tretej niet. Keď to zhrniem, ľudia sa hlboko mýlia, keď si myslia, že duchovnosť spočíva v chodení do kostola, v obracaní sa k Bohu cez rozum, v rituáloch, krstoch, ikonách, pútnictve a tak ďalej. Toto k Bohu nepribližuje, ale približuje len priame obrátenie k duši, pociťovanie, pestovanie hlbokých pocitov.
Maxim: U nás sú všetci veriaci, všetci chodia do kostola, vedia ako sa prežehnávať, ale keď zájde reč na prvé prikázanie, buď úplne nevedia, alebo si náročky nepamätajú: "'Miluj Pána Boha svojho..."
Roman: Prvé prikázanie, aj ja som sa zarazil, keď sa ma spýtali.
Maxim: A nikto ho neuvádza. A ak položíš otázku: a ako tomu rozumieš?
Roman: Áno, to je zaujímavá vec. Prvé prikázanie Božie.
Sergej: A aké je prvé prikázanie?
Roman: Ďalší! "Miluj Pána svojho Boha celým srdcom a celou svojou mysľou."
Sergej: Ale Igor Michajlovič povedal: "Boh je jeden."
Imám: Pretože v Koráne to je prvá súra.
Roman: No predsa len, ako ľudí posunúť z vedomia na stranu pravej duchovnosti?
Imám: Pravá duchovnosť, pravá viera neprichádza len tak. To je predsa vnútorný pohyb človeka.
Roman: Je to výsledok nejakej práce?
Imám: Toto je výsledkom vnútornej práce, ale to nie je práca, ktorá sa robí silou, to nie je vo vonkajšku, hoci človek, ktorý získa informácie, začína rozumieť vnútornému, svojim pocitom, svojmu duševnému pohybu. Čo môžem dať Bohu? Áno? Však to chápanie, že celý tento svet je stvorený Ním, nevyvoláva žiadne pochybnosti. Čo mu ja môžem dať? Z nejakého dôvodu všetci prichádzajú a hovoria: "Daj, daj, daj..."
Roman: Alebo "Postavím Bohu nový chrám." Ale On ho potrebuje?
Imám: Hm, veľmi zaujímavé, poďme analogicky. Prídeš ku človeku, žiješ v jeho dome. On ťa pozval a ty berieš jeho šálku a hovoríš: "tu ti obetujem, daj mi..." Akosi smutne sa to deje.
Roman: Alebo berieš pohár zaváraniny z gazdovej komory a obratom mu ho ponúkaš?
Imám: Áno, berieš mu to, čo sám spravil, obratom mu to ponúkaš a ešte aj hovoríš: "obetujem ti, daj mi ešte viac".
Maxim: Dva poháre.
Imám: Minimálne je to neprirodzené, tu aj tak všetko patrí Jemu.
Roman: No, áno. Ale ľudia toto z nejakého dôvodu nechápu.
Imám: A my Jemu čo môžeme dať? Okrem svojej lásky, okrem svojej vďačnosti? Za ten, hoci dočasný, ale veľmi cenný život.
Roman: Ďalšia zložka pravej duchovnosti - vďačnosť?
Imám: Keď sa tak budeme správať. V detstve sme cítili jednotu so svojimi blízkymi, lásku, takú nezištnú, pre nič. Prečo je pravá? Pretože nič nepožaduje osobne pre seba. Na nič sa nesústredí. Je neosobná. Jednoducho je. To sú vnútorné pocity. Na nič vonkajšie sa neopiera. A keď hovoríme o tom, že miluj Boha. Ale prečo? No preto, že nám toľko dal! A my sme povinní Mu aspoň štipku niečoho vrátiť? Vrátiť tú lásku, ktorú nám dáva. Tu v tomto vlastne prebieha kontakt. Boh je Láska a keď ju máme, znamená to, že sme s Ním a On je v nás. My sme v Láske, Láska v nás – toto je kontakt. Toto je pravá duchovnosť.
Roman: A neklaňať sa s vinou a smútkom?
Imám: Áno!
Maxim: Všetko dobre vychádza. Keď prídeš na návštevu, žiješ u hostiteľa, čo mu môžeš dať na oplátku? Lásku a vďačnosť. To znamená veľké ďakujem. Pre vedomie pochopiteľné.
Sergej: Veľmi sa mi páčilo, keď sme prvýkrát komunikovali s krišnovcami a oni uviedli analógiu s bytom. Predstavte si, že prichádzate do cudzieho bytu a hovoríte: „Počúvaj, nepáči sa mi že tam je váza a gauč. Chcem tu všetko zmeniť.“ A začínaš meniť, pričom majiteľ
vôbec nechápe, čo sa deje. A ty meníš, meníš, meníš a potom hovoríš, počúvaj majiteľ a ty si vôbec tu?
Roman: A ty si nejaký nespravodlivý, mám na teba veľa otázok (smiech), v Poznerovom programe [Keď sa ocitnete pred Bohom, čo mu poviete?(2008 - 2015)] sa tak mnohí vyjadrovali.
Imám: Nároky. Zaujímavé je, že keď nám deti predkladajú nároky, čo im hovoríme? Vo všeobecnosti múdry rodič nedá dieťaťu to, čo ono chce, ale to, čo potrebuje. Ale my si vo svojej pýche myslíme, že sú nám voľačo dlžní. Boh nám niečo dlhuje. Ale či nám On nedáva podľa našej viery čo naozaj potrebujeme, aby sme nakoniec dozreli a vyrástli z týchto pominuteľných nohavičiek?
Roman: Veď tie problémové situácie sú podľa všetkého nevyhnutné.
Imám: A vznikajú prečo? Pretože nerobíme tak, ako sa robiť má. Preto aj vznikajú napäté situácie. Sami si vytvárame tie situácie, ktoré potom prežívame a ešte za ne hanobíme Stvoriteľa. Prepáčte, ale sami ste vytvorili problém...
Roman: Svojou voľbou...
Imám: Samozrejme svojou voľbou a potom začíname prekladať zodpovednosť na niekoho iného. A potom ešte aj bežíme k Nemu a hovoríme: "Daj! Vyrieš moje problémy!" Počkajte, ale kto ich vytvoril? Ak ste v tomto svete začali niečo nedobré – tak to ukončite. Vráťte sa obratom do toho stavu, z ktorého ste vyšli. Ste kľudný, ste v stave vnútornej jednoty? Vráťte ho. Je to vo vašich silách. Každá situácia, ktorá sa dáva človeku, znamená, že sa mu dávajú sily na jej vyriešenie. Podľa takých zákonov funguje svet. Existuje situácia – máš silu ju riešiť. Tak urob samostatný krok, chápeš, že je to ľahko riešiteľné.
Roman: Takže, ešte raz zovšeobecním, skutočná sila duchovnosti – to sú hlboké pocity, láska a vďačnosť k Bohu... a všetko ostatné – je od zlého. Správne?
Imám: Áno. Práve pocit vždy vzniká v čistote. V čistote úmyslov. Nie je zafarbený nijakými túžbami. Je čistota, čistota zámerov. Ty nič nepotrebuješ.
Roman: Nie je zafarbený nijakým záujmom.
Imám: Úplne správne. Láska je to - čo nie je zafarbené žiadnymi túžbami. Ani telesnými, ani nejakými očakávaniami, že ti za to niečo prepadne. Robíš to v úplnej čistote, v úplne hlbokom stave vnútornej čistoty, lásky a v stave plného odovzdania. Ale okrem lásky my Jemu nemôžme nič dať. Okrem toho, čo sme v sebe našli vnútorné, toho, čo nie je priviazané k tomuto materiálnemu svetu.
Maxim: Kým bude človek hľadať vo vonkajšom, bude mať problémy, nespokojnosť a zlé situácie.
Roman: Pozoruhodné slová.
Maxim: Keď sa naučí prepínať na vnútorné, na duchovnú zložku, uvidí sa skutočný a pocíti Boha. Pochopí, kde predtým utrácal pozornosť, na vonkajšie, kde je všetko ilúzia.
Imám: Začínali sme náš rozhovor o školách, o cirkevných školách, ale prečo došlo k zmene? Pretože zmizli Znalosti a to, čo sa teraz začalo dávať, je jednoducho so skreslením. Ak by Znalosti boli a človek by ich získaval od detstva, Znalosti o duchovnom, Znalosti o Láske, veď v detstve sú ešte deti na pocitoch, ešte si pamätajú ten stav, v ktorom boli. Ešte si pamätajú pocity duchovného sveta. Im je oveľa ľahšie prijímať tie Znalosti a získavať tú lásku a získať tú skutočnú duchovnosť im je oveľa jednoduchšie. Dajte im možnosť, dajte im smer, dajte im cieľ. Čo je to Boh, ako k Nemu prísť. A bude nám omnoho jednoduchšie. Dieťa vyrastie aj s vnútorným duchovným jadrom, z tejto polohy hodnotí svet a koná správne. A nedostáva sa do situácií, pretože existuje zákon, podľa ktorého žije. Svedomie, Česť, Dôstojnosť, pohyb k duchovnu. Má kam ísť. Ľudia stavajú pred seba materiálne ciele, preto sú nespokojní. Keď v detstve získal Znalosti, avšak v princípe v akomkoľvek veku, teda keď má cieľ, má sa kam pohybovať, má aj prečo žiť. Vtedy existuje stimul k životu a on sa začína učiť žiť a nie umierať.
Čítali sme knihy Anastasie Novych, pozerali sme programy: "Úprimný dialóg o najdôležitejšom" (z 20.08.2015), "Zmysel života - nesmrteľnosť" (zo 07.09.2015), "Jednota" (z 28.09.2015), preto máme to pochopenie, o ktorom hovoríme. Ale obyčajne je v spoločnosti v danej chvíli rozšírený taký vzťah k životu, že pre človeka je krajne nevyhnutné okamžite vykonať všetky šablóny, ktoré mu táto spoločnosť vnútila a umrieť, aby potom niekde tam, za hrobom získal nejaký večný život. Ale on sa musí naučiť žiť tu.
Maxim: Tie znalosti, ktoré pred 60 – 100 rokmi vyučovali v cirkevných farských školách, v dôstojníckych zboroch, žiť podľa Cti, dá sa povedať, že to je prejav Svedomia?
Imám: Čo je to svedomie? Je to práve hlboký mravný zákon, podľa ktorého sa človek porovnáva, je to práve zákon duchovného sveta. Predovšetkým je to pocit. To je prvé, o čo sa človek opiera pri svojej činnosti. Čosi robí a cíti, či robí správne alebo nie, plní božské zákony, alebo nie. Ak neplní, tak cíti výčitky svedomia, diskomfort. Ale keď koná správne, cíti vnútorné uspokojenie. Koná správne, nekoná pre seba. On dáva, koná pre blaho iných ľudí. Cíti uspokojenie, je mu dobre. To je vnútorná kvalita, predovšetkým vnútorný pocit.
Roman: Katalyzátor?
Imám: Ako značka, či správne postupujem. Ten navigátor. Ak idem správne, teda pociťujem pohodlie. Ak ustupujem od tohto pravidla, odbočujem z duchovnej cesty, okamžite dá o sebe vedieť. Len treba počúvať svedomie. Žiť podľa svedomia. Áno, ono ticho hovorí. Ale ak počúvame, t. j. celú dobu je naša pozornosť na vnútornom stave, na vnútorných pocitoch, potom chápeme, ako správne konať. No veď o čo pohodlnejšie sa žije, keď si s človekom v dobrom vzťahu! Keď si s ním nekonkuruješ, keď si hotový pomôcť mu v každej minúte a on žije presne rovnako. Akú spoločnosť môžeme vybudovať! Ak tak budeme žiť. Veď ako pohodlne je žiť spolu, keď každý vkladá to, čo môže. Jeden vkladá prácu, druhý peniaze, tretí vkladá nejaké schopnosti, znalosti a toto všetko spolu, všetci sa delia medzi sebou. Všetkým začína byť dobre.
Roman: Každý má všetkého dostatok.
Imám: Áno, za prvé. Ak sa všetci títo ľudia, pričom každý má svoje kvality, každý má svoje schopnosti a všetci sa snažia o to isté, spájajú v snahe o duchovno, majú jeden cieľ – duchovný. Láska je prítomná vo všetkých. U nás vôbec nemôžu vznikať konflikty. A naozaj je možné vybudovať takú spoločnosť.
Roman: Zlaté tisícročie?
Imám: A ono kedysi bolo! Prečo by sme ho neobnovili? Všetko ku tomu máme. Zobrať sa a začať tak žiť a tak spolupracovať. Získame veľa priateľov, veľa príležitostí na vzájomnú pomoc. A všetky problémy zmiznú.
Roman: Získavame spokojnosť, pohodlie a najhlavnejšie - večný život!
Imám: O tom hovoríme, cieľom každého človeka je – večný život. To je život v duchovnom. Teraz sa nachádzame v trojrozmernosti, naše telá sú v trojrozmernosti, preto existuje nespokojnosť, pretože toto ešte nie je život. Toto je dočasná existencia v boji za akési zdroje. Tak prepáčte, ale aký môže byť boj? Ak človek v sebe začína nachádzať večný život teraz, tak je prirodzené, že celkom pokojne prechádza do iného sveta bez strachu, jasne chápe, kam ide a čo ho tam čaká.
Roman: No čo, ideme to ukončiť, či čo? Budeme mať ešte viac rozhovorov, vďaka Bohu.
Imám: Tém je veľmi veľa. Tak napríklad strach zo smrti.
Roman: Duchovné praktiky, pozornosť, hlas v hlave, štyri bytosti, práca na sebe, "Lotosový kvet", nakoniec - spása Duše! Veľmi by som chcel túto tému vo všeobecnosti poňať súhrnne, pretože o tomto neviem prečo nikto nikde nehovorí.
Imám: Аle hovorí .... knihy Anastasie Novych, "AllatRa".
Roman: Áno, ale okrem "AllatRa" prakticky nikde nič nie je. Aspoň o tomto začnime hovoriť. A ďalej uvidíme. Súhlasím, ešte otázka smrti je vždy aktuálna.
Imám: Pričom pre všetkých. Nezáleží na tom, kto si, politík, finančník, kaderník... O smrti, o samovražde. Počuješ, dali ti auto dočasne sa povoziť a ty si ho zobral a rozbil. Čo ti majiteľ povie?
Sergej: Paráda! Stačí, otázka samovraždy je uzavretá. Krátko a jasne... (všetci sa smejú)
Roman: Ďakujem pekne za súhlas, za stretnutie, za interview!
Imám: Vám ďakujem!
Roman: Tak teda, ako sa hovorí, do ďalšieho stretnutia?
Imám: Vždy rád...