Rozhovory s Imámom - část 3

13.03.2017 22:03

Spása Duše

Mnohí sa už iste nemohli dočkať dlho očakávaného tretieho stretnutia s Imámom o spáse Duše, je nám ľúto, nuž ale tak sa stáva, že na ceste realizácie toho najdôležitejšieho, duchovne cenného, sa vyskytujú nejaké prekážky. Na jednej strane sme si na to už trochu zvykli, ale na strane druhej nám čas uniká pomedzi prsty a ktosi neviditeľný nás poháňa, pripomínajúc dátum z kalendára, hovoriac, treba sa poponáhľať. A podľa všetkého má pravdu, budeme sa snažiť konať rýchlejšie ...
Prvý rozhovor: "Duchovnosť, o ktorej z akéhosi dôvodu nevieme."
Druhý rozhovor: "Súdne dni, apokalypsa ... o dôležitosti  zjednotenia ľudstva."

***

Roman: Dnes by som chcel hovoriť konečne o tom najdôležitejšom. Totiž, kedysi bolo zámerom týchto stretnutí prediskutovanie jedinej otázky - čo je to spása Duše, rovnako ako aj dôležitosť tohoto okamihu a pochopenie toho - ako k nemu dôjsť? Možno sa na začiatku rozhovoru môžeme opýtať: Prečo žije človek? Aký je zmysel ľudského života? Zdá sa, že jeho zmysel spočíva v spáse Duše, ale prečo to ľudia v dnešnej dobe neberú do úvahy?
Imám: Je taký pojem - svetonázor, to je keď sa človeku poskytne informácia, ale nie úplná. Preto človek vidí svet, uvedomuje si seba v ňom, ale len v tomto úzkom rámci. Takže nevie, ako skutočne vyzerá svet, a na čo mu bol daný život. Všetko to začína na začiatku, v detstve. Hneď od začiatku, keď sa človek narodí, čomu ho učia?
Roman: Ako sa uchytiť v tomto svete? Ako sa do neho kvalitne integrovať?
Oleg: Ako prežiť?
Imám: Vidí predovšetkým príklad rodičov. Spočiatku (človek - dieťa) cíti a potom ho učia vidieť a analyzovať, začínajú ho učiť ako prežiť, ako dominovať a tak ďalej. Nie priamo, ale príkladom. Keď sa narodí človek, ešte cíti duchovný svet, z ktorého prišiel do tohoto materiálneho. Tento pocit prenáša na vzťah s matkou, a prvé tri roky chápe seba ako jeden celok s ňou. Prečo deti plačú, trucujú, keď zostanú samé?
Oleg: Ešte nechápu seba ako individualitu?
Imám: Dieťa si nie je vedomé seba ako samostatnej bytosti, zostávajú mu všetky pocitové väzby. Keď ho matka opúšťa na nejaký čas, vníma to ako ťažké pretrhnutie.
Roman: To hovorí o tom, že osobnosť je ešte nerozvinutá?
Imám: Áno. Osobnosť je ešte slabo vyvinutá a vedomie tiež. Veď čo je to vedomie ? Súbor šablón, programov, informácií .
Oleg: Dôležitý moment, uvedomuje si seba ako jedno s matkou?
Imám: Ako jedno telo, ich spojenie je na pocitovej úrovni, majú priamy kontakt skrz dušu. Preto sa vlastne hovorí a je to nutné, aby matka bola vždy s dieťaťom, nedávala ho od narodenia tetám, ale sama sa starala. Preto sama potrebuje informácie, musí vedieť, ako to robiť. Aspoň milovať to dieťa. Ono nie je hračkou v jej rukách, a neporodila ho preto, aby ho manipulovala a naplnila svoje ambície. Dieťa sa má narodiť a nie pritrafiť sa. (Narodiť sa po rusky Raždať, ždať (rusky) = čakať) Ra-ždať tj.svetlo čakať, teda čakať Dušu.
Maxim: Vypadá to tak, že keď sa dieťa narodí, nemá žiadne znalosti?
Imám: Samozrejme, je to čistý list. Vec sa má tak, že ono má ešte pocit jednoty – ešte si  pamätá Boha. Ten pocit, ktorý nemôže vyjadriť, lebo nemá slovnú zásobu, lebo nevie rozprávať.
Roman: Hovorí sa, že deti sú bližšie k Bohu.
Imám: Absolútna pravda .
Maxim: Prečo "tam" neodídu?
Imám: Lebo nemajú skúsenosti. Aby bolo možné spojiť sa s Bohom, je potrebné vlastné rozhodnutie, voľba, ale Osobnosť ešte nie je vyvinutá, ešte si nie je vedomá svojho práva voľby. Osobnosť musí predovšetkým nadobudnúť skúsenosť kontaktu s duchovnom a to čo sa týka kontaktu so Stvoriteľom. Musí to byť vedomá skúsenosť. Nie od slova "vedomie", ale ide o skutočnú voľbu, ktorú robí osobnosť. Táto skúsenosť je nutná, potom nastane splynutie a už pripravená Duchovná Osobnosť urobí krok do duchovného sveta.
Maxim: Ale predsa len, prečo sa človek rodí a žije?
Imám: Začnime tým, že človek potrebuje znalosti o svojej podstate, o svete, v ktorom sa nachádza.
Maxim: Takže, najskôr má porozumieť svetu, v ktorom sa nachádza?
Imám: Áno.
Roman: A potom spoznať seba?
Imám: Spoznať samého seba ako súčasť iného sveta. V čom je problém ... nielen hmotný svet musí poznávať človek. Hmotný svet spoznáva vedomím, rozumom a duchovný svet môže pochopiť iba cez pocity. Na to musí mať k dispozícii znalosti.
Roman: Upresním, to nie sú emócie, ale hlboké pocity.
Imám: Áno, sú to hlboké pocity - lásky, radosti, vďačnosti, šťastia ...
Oleg: Môžeme sa pozrieť na otázku duchovného vývoja postupne od raného detstva? Hľa, človek sa narodí ...
Imám: Človek, či už malý alebo veľký, väčšinou zostáva dieťaťom.
Oleg: Vždy ?
Imám: Vždy. Viete, v čom je problém modernej spoločnosti? Osobnosť zostáva dieťaťom, nevyvíja sa. Človek len predstiera, že je dospelý. V skutočnosti má rovnaké hračky, len sú drahšie, a hry sa stávajú drsnejšími. Pozrite sa na obyčajného priemerného človeka.
Oleg: No áno, autá sú väčšie a pieskovisko širšie.
Imám: Áno a už sa to začína - toto je môj kúsok, to je môj biznis, toto je moja časť mesta ...
Roman: Tanky začínajú byť skutočné ...
Oleg: Rodia deti, a to je tiež hra.
Imám: No a o tomto hovorím. Osobnosť dieťaťa sa do určitého momentu vyvíja, a potom sa zastaví vo vývoji. Má svoje hranice. Ak človek nezačne sám rozvíjať svoju Osobnosť, robiť vlastné rozhodnutia a v tom je ten problém ... a potom začne hľadať zmysel života, avšak spoločnosť mu ponúka svoje koncepty, šablóny, stereotypy – musí nahromadiť materiálne bohatstvo, bankový účet, auto, byt, chatu, kompletnú sadu príslušenstva ... A nevyvinutá osobnosť, ktorá nemá hlboké znalosti, pokladá za nutné dávať tomu silu svojej pozornosti.
Sergej: Cieľ - zabezpečiť sa, aby prežili?
Imám: Vlastne aká je priorita živočíšneho princípu, alebo vedomia? Dominovať. Vezmime si to najjednoduchšie. Na čom sa zakladá? Inštinkt prežitia. Ten, kto dominuje v živočíšnej ríši, ten prežije. V každej svorke má alfa samec najväčšiu schopnosť prežiť na úkor potlačenia ostatných. V hmotnom svete, medzi ľuďmi je vidieť v zásade rovnaký obraz, len tu je to trošku zaujímavejšie: niekto potláča fyzicky alebo chytračí, iný podvádza, ale prakticky je to to isté – usiluje o nadvládu rôznymi spôsobmi. Všetko je založené na pude sebazáchovy, ten kto je schopný kontrolovať svoje okolie a ľudí naokolo – dominuje, verí, že je v bezpečí.
Sergej: Prečo "verí"?
Imám: Pretože to tak nie je. O akom bezpečí tu hovoríme ? Skôr alebo neskôr telo aj tak umrie. A nech by si ho akokoľvek ochraňoval, nech by si ho čímkoľvek chránil aj tak umrie, nemá to zmysel. A aký je to život, kde je neustály strach a potláčanie konkurentov? Pozrite sa na skupiny mladých. Niekto dospieva, niekto starne (telo starne), mladí dorastajú – šlapú na päty, usilujú sa o to isté. Všade je to tak. Ale vráťme sa k svetonázoru. Keď má človek plné znalosti o tom, ako je svet usporiadaný,  kto ho tak usporiadal, tak cíti inak. Dokonca už aj veda dospela k záveru, že svet okolo nás nemohol vzniknúť sám od seba. Veď všetko funguje tak presne, tak harmonicky. Vezmime si napríklad vesmírnu mechaniku. Všetko je urobené tak, aby sa planéty navzájom nezrazili. Vezmime si to od makrokozmu k mikrokozmu. Rovnaká štruktúra, kryštálová mriežka. Ako sa to mohlo takto samo od seba prepojiť? Jeden z biológov raz povedal zaujímavú vec: Teória veľkého tresku vysvetľujúca pôvod vesmíru, je porovnateľná s tým, že encyklopedický slovník  vznikol výbuchom v tlačiarni. Písmená sa rozleteli, zleteli - a slovník je hotový.
Roman: Naozaj, ako sa to všetko mohlo usporiadať do takého presného poriadku?
Imám: Svet nemohol vzniknúť len tak, z ničoho. Je nejaká sila, my chápeme, že predsa je to Stvoriteľ, Pán, ktorý stvoril tento svet. Ale znalosť "Ako?" nemáme k dispozícii z jediného prostého dôvodu. Naše vedomie neobsahuje toľko informácií, smrteľné nemôže pochopiť večný život. Existujú rôzne spôsoby poznania Boha, vrátane vedy. Ano, ešte nie je dostatočne rozvinutá, ale je to tiež cesta.
Roman: Takže to znamená, že Boha možno nájsť pomocou vedy, pomocou vedomia?
Imám: Áno. Aksa k vede pristupuje poctivo, zodpovedne. Vedci sa prekopávajú až k podstate a dochádzajú k záveru, že práve Boh stvoril tento svet.
Roman: Napríklad Vladimír Antonov, ktorý bol po mnoho rokov vedcom, tiež prišiel k  pochopeniu, že svet má jediného Stvoriteľa ...
Imám: Mnohí vedci boli veriaci - V.M. Bechterev, Pavlov a ďalší. Teraz matematici dokazujú  existenciu Stvoriteľa, fyzici prišli k tomu tiež, biológovia, predovšetkým tí, ktorí študujú ľudský mozog a všetky jeho prejavy, celý rad funkcií, ktoré sa im zatiaľ nedarí vysvetliť. Nemôžu pochopiť, načo je v človeku uložených toľko možností a schopností, ktoré nepoužíva.
Sergej: Ale o tomto sa nikde nehovorí?
Imám: Nehovorí, lebo to nie je výhodné. Napríklad Bechterevová, Černigovskaja, pozrite aké majú zaujímavé programy. Je veľmi veľa vedcov, ktorí sa vážne zaoberajú vedou. Chirurgovia sú veriaci prakticky takmer bez výnimky, lebo sa stretávajú s takými momentmi, ktoré jednoducho nezapadajú do žiadneho rámcaich znalostí ...
Maxim: Nemožno povedať, že informácie o tom nie sú. Veď všetci skutoční vedci o tom hovoria.
Imám: Oficiálna veda popiera túto informáciu, pretože je súčasťou systému, ale aj tak skutoční vedci o tom veľa hovoria. Všetci vedia, že ten, kto je vlastníkom informácií, vlastní svet. Prečo? Keď budú všetky informácie odhalené tak ako to v skutočnosti je, tak sa ľudia stanú slobodnými, nebudú potrebovať tých, ktorí by ich viedli, ktorí by im hovorili ako majú žiť. Človek sám bude vedieť, čo má robiť, bude mať zmysel života a rovnú cestu bez labyrintov.
Roman: A kam ?
Imám: No, akože? Tam, odkiaľ všetko vzišlo - do Duchovného sveta.

Roman: Poďme o tom teraz pohovoriť podrobnejšie! Majú úplne všetci ľudia Dušu?
Imám: Áno, bezduchí ľudia nebývajú, inak to nie sú ľudia. Ak chceme vysvetliť samotný pojem, čo označuje pojem "Človek"? Sú ľudia aj Ľudia s veľkým Ľ. Človek, ak vezmeme jeho viditeľnú zložku, to je telo, prakticky biochemické laboratórium, schopné vytvoriť všetko - akýkoľvek chemický prvok.
Roman: Bohužiaľ, väčšina ľudí sa stotožňuje s týmto chemickým závodom ...
Imám: Opäť nedostatok informácií, to po prvé. A za druhé, telo je zostrojené veľmi zaujímavo. Ono vyrába nielen nutné látky pre podporu života, ale aj vnútorné opiáty. Rôzne chemické zlúčeniny, ktoré dodávajú telu potešenie. Tieto látky sú produkované vtedy, keď sa človek nachádza v rôznych emocionálnych stavoch. Sú to eufória, strach, hnev, a tak ďalej. Tak vzniká emocionálna narkománia. A ľudia často na tom lipnú, stávajú sa rukojemníkmi tela. Existuje mnoho chorôb, alebo niečo tomu podobné - kávičkári a milovníci hudby a iné. Mánia - to je neodolateľný pud. Je to väzba k telesnému, tomu čo spôsobuje potešenie. No všetko toto je závislosť od vonkajších zdrojov. Závislosť na emóciách, to je vnútorná závislosť, na vedomí. Telo je hrubohmotná zložka ľudskej bytosti a vedomie je jemnohmotná (ľudským očiam neviditeľná) zložka. Je už dokázané, že vedomie je zložitá štruktúra poľa.
Roman: Bohužiaľ, človek sa stotožňuje s vedomím.
Imám: Áno, ale ide o to, žehociho ani nevidí, pokladá ho za súčasť fyzického tela, aktivitu mozgu. Vedci už preukázali, že to tak nie je. Mozog je len prijímacím a vysielacím systémom a nie vedomím. To znamená, že procesy pretekajúce mozgom nekorelujú úplne s procesmi, ktoré prebiehajú vo vedomí. Prečo? Objavila sa zaujímavá informácia. Bolo urobených niekoľko experimentov a ich výsledok bol šokujúci. Myslím, že o tom hovorila Taťjana Černigovskaja. Počas experimentu pokusnej osobe robili tomograf mozgu. Človeku povedali, že si má pomyslieť na nejakú činnosť a okamžiteju realizovať. V tomto prípade mal človek pohnúť prstom ruky. Ukázalo sa, že než to urobil, než sa nad tým zamyslel, prešlo 300 milisekúnd. To znamená, že najskôr prebehol signál, potom sa objavila myšlienka urobiť to. A až potom prišiel čin.
Roman: O čom to vypovedá?
Imám: Vypovedá to o tom, že človek nevlastní svoje telo, nemá vlastnú vôľu. Kto v ňom myslí? Človek si nestíha uvedomiť tú myšlienku a ten čin, ktorý uskutočňuje. Ale pritom to už vykonáva.
Roman: Z toho vyplýva, že vykonáva vôľu?
Imám: Tak to je. Samotná práca mozgu sa študuje teraz veľmi aktívne. Aj vedomie sa skúma.
Roman: Spomínam si, že ešte v roku 1973 Benjamin Libet vykonal prvé experimenty v tejto oblasti, ak to niekoho zaujíma. Áno, je to známa téma.
Maxim: Z toho vyplýva, že asociovať sa s telom a vedomím je hrubá chyba?
Imám: Áno. Je tu ešte otázka, čo je vedomie – je to štruktúra poľa. Je to aj informačná súčasť človeka. Len je tvorená jemnejšou hmotou než je fyzické telo. Ale hnacou silou celého tohto mechanizmu je Duša. Ľudská Duša vstupuje do tela na 8. deň. Mnohí to zaznamenali ako prudký nárast telesnej hmotnosti dieťaťa o 20 až 50 gramov, práve na ôsmy deň sa pohľad dieťatka stáva žiarivým a chápavým.
Roman: Ale ľudia majú pojem Duše spojený s niečím úplne iným. Táto diskusia je určená pre široký okruh čitateľov, preto sem budem pravidelne vkladať svoje poznámky. Pre čosi sa pojem Duše u slovanského človeka spája s vlastnosťou charakteru alebo vnútorného psychického sveta. To ona ho bolí, plače, krváca. Ale počul som, že v západnej kultúre sa o tom vo všeobecnosti nepatrí hovoriť. Prečo vznikla taká situácia?
Imám: To je jednoduché. Veda psychológia má vo svojom názve dve slová "psyché" a "logos". Je to grécke slovo a znamená : "psychika" - duša, "logos", "logia" - veda. Je to veda o duši. Spočiatku skúmala duchovnú zložku, no so stratou znalostí, zámenou pojmov v dnešnej spoločnosti, je to už veda o činnosti ľudského vedomia.
Roman: Všetko je to o ňom, o "Systéme"?
Imám: Samozrejme! Ak bude človek vedieť, že má Dušu, že má možnosť ďalšieho evolučného vývoja, ako večnej, duchovnej bytosti, bude mať zmysel života. A nielen zmysel, ale nutnosť svojej transformácie. A v tom spočíva aj pochopenie hodnoty života, nielen v naplnení  žalúdka, peňaženky a reprodukcii potomstva. Jeho vývoj prebieha ďalej než len na fyzickej úrovni a človek začína o tom premýšľať, klásť nevyhovujúce otázky.
Roman: Premýšľať, kam má ísť?
Imám: Presne tak. A keď sa začne pýtať, začína sa rozvíjať. No a múdreho človeka vo všeobecnosti nemožno ovládať.

Roman: Ako možno človeku jednoduchými slovami vysvetliť čo je to Duša? A vôbec, je možné to vysvetliť?
Imám: To je práve ono. Vysvetliť sa to nedá. Možno ju len pocítiť. Duša nie je súčasťou fyzického tela, nepatrí ani k vedomiu, vo všeobecnosti nie je časťou fyzického sveta ako takého. Človek ju môže pocítiť a v niektorých momentoch v živote ju cíti. Ale neuvedomuje  si, čo to je. Kde vznikajú hlboké pocity? Pocit hlbokého pokoja, lásky, šťastia, ktorý nieje zviazaný s ničím materiálnym, ani s udalosťami, ani s ľuďmi či materiálnymi objektami, on proste je. Takýto moment vzplanutia hlbokých pocitov, ktoré človek môže pocítiť, je prejavom Duše. Môžeme ju len pocítiť! Nie uvidieť, alebo dokázať nejakými prístrojmi, je len jediný spôsob - cez osobné pochopenie prostredníctvom vlastných pocitov.
Roman: Dobre, tak aby sme sa zorientovali, v ktorej časti tela sa nachádza Duša?
Imám: No ak to máme premietnuť na telo, tak v oblasti hrudníka, v oblasti solar plexus. Ale to neznamená, že je tam nejaký bod. Pre bližšie pochopenie, jedná sa skôr o nemateriálnu, energetickú  oblasť. Nie je to hmota, je to antihmota, ak to tak možno nazvať.
Roman: A v skutočnosti, konkrétnejšie, čo je to Duša?
Imám: Aby sme mohli hovoriť o tom, čo je Duša, je potrebné pochopiť, čo je Boh, pretože je to jeho čiastočka v každom človeku.
Maxim: Ak ale nie je v hmotnom svete, tak kde je teda?
Imám: Opäť sa vrátime ku konštrukcii človeka. Začali sme hovoriť o fyzickom tele, o vedomí. Ale pokiaľ sa na to pozrieme zo širšieho hľadiska, existuje taký pojem ako energetická konštrukcia človeka. Fyzické telo hrá v nej veľmi malú rolu, je len jedným z ochranných púzdier Duše. Telo zaberá približne 5 % tejto konštrukcie. V súčasnosti sa fyzici snažia izolovať antihmotu. Ale čo sa stane, keď spojíte antihmotu s hmotou? Podľa fyziky nastane zničenie. Aby sa nemateriálny objekt mohol nachádzať v materiálnom svete, musí byť chránený. A predovšetkým musí byť chránený hmotný svet. Hovoríme o tom, že duša je jedna zo zložiek sveta Stvoriteľa, duchovného sveta. V súlade s rôznymi vierovyznaniami, aj v Koráne sa o tom hovorí, že ak Stvoriteľ na okamih ukáže svoju pravú tvár, tak hory budú vymazané z tváre zeme.
Roman: Tak ako sa spieva v piesni, Duša má silu atómovej bomby?
Imám: Človek má ohromnú energiu. Ak sa nejako uvoľní energia, ktorá je len v jednom človeku, tak sa Himaláje stanú púšťou sjemným pieskom. Taká ohromná je sila, energia, ktorá sa nachádza v jednej ľudskej bytosti.
Roman: A zdroj tejto energie je práve Duša? Nie Čchi, ani žiadna iná energia?
Imám: To, o čom hovoríte vy, to je energia tohoto sveta, materiálneho. Problémje v tom, že Duša, ako antihmota je chránená rôznymi energetickými púzdrami, vrátane fyzického tela človeka. Na to, aby človek spoznával tento svet, okolo duše je postavená určitá ochranná konštrukcia (článok z výskumu analytikov) a telo, jeho mozog a vedomie sú mechanizmom poznávania. V dávnych dobách existovala predstava, že okolo človeka sa nachádzajú štyri bytosti (článok z výskumu analytikov). U rôznych národov ich nazývali a definovali rôzne.
Roman: Áno, súdiac podľa artefaktov, staroveké znalosti boli veľmi bohaté ...
Imám: Áno. Pričom u Slovanov boli častejšie spojené so živlami, s rôznymi stavmi prírody - zima, jar, leto, jeseň. A so svetovými stranami. Informácie o tom boli v rôznych časoch podávané rôznymi spôsobmi. A národy mali rôzne asociácie, terminológie. Tým národom, ktoré žili v lesoch, boli znalosti odovzdávané v im blízkych obrazoch, tým ktorí žili v stepi v iných, a tak ďalej. To znamená, že predávanie Znalostí sa uskutočňovalo prostredníctvom obrazov, asociácií. To, čo sa viac približovalo pochopeniu človeka, bolo použité na odovzdanie Znalostí. V tých časoch sa na označenie strán konštrukcie používali slová "duchovia", "bytosti", "totemové zvieratá", atď.  Bytosti – to sú energoinformačné polia v neviditeľnej konštrukcii človeka, ktoré nesú v sebe možnosť poznania, nahromadenia  informácií, ich odovzdania a analýzy a mnoho iného. Sú plne rozumné a predstavujú s človekom v tejto konštrukcii jeden celok. Samotná konštrukcia má tvar useknutej pyramídy. Medzi useknutou pyramídou a špičkou pyramídy je medzivrstva - pole vedomia.
Roman: O ňom budeme hovoriť podrobnejšie samostatne.
Imám: A na vrchole pyramídy sa nachádza osobnosť. Je to duchovná zložka, je to to, kým sa človek v živote cíti. Osobnosť má jeden zaujímavý aspekt. Ona analyzuje, vyvodzuje závery a hromadí zásobu pocitovo – emocionálnych skúseností. Jedine osobnosť má právo voľby.
Sergej: Povedali ste, že Duša je časťou Boha. Boh a Duchovný svet - to je jedno a to isté?
Imám: Áno. Boh je všade, vo všetkom, a hmotný svet je postavený na tomto základe. Tento svet je ako stuhnutá informačná vlna. Preto ju začíname vidieť. No, pozrite, voda má niekoľko skupenstiev. Je para, však? Para kondenzuje a získame vodu, viditeľnú, hustejšiu. Keď vodu zamrazíme, dostaneme pevný predmet. Tak ak by sme chceli zhruba asociovať, je vôľa Stvoriteľa, impulz, jedna jeho maličká - maličká myšlienka - Buď Svetlo! A bolo Svetlo. Buď Pevnina! A bola Pevnina. Teda Jeho maličké želanie a tento svet vznikol. To je práve ten obrovský potenciál, ktorý zhustením a stuhnutím, vytvára náš viditeľný svet.
Roman: Takže, vychádzajúc z predchádzajúcej otázky, môžeme povedať, že každý človek nosí v sebe čiastočku Boha?
Imám: Bezpochyby.
Roman: S týmto obrovským potenciálom?
Imám: Áno. Každý materiálny objekt je primárne zložený z buniek, atómov, častíc a nakoniec to, o čom hovoria vedci aj starobylé znalosti, hmota je zložená z informácií. A ak sa pozrieme ďalej, informácia je zložená z energie Stvoriteľa, ktorá je uzavretá „v zrkadlách“. Toto sa nazýva septóny. Takéto čiastočky sa spájajú a vytvárajú septónové polia. Tieto polia môžu byť ešte viac zhustené a tým vytvárajú matériu. Alebo ostávajú v stave septónových polí - neprejavené. Ale aj tak je to matéria, hoci neviditeľná.

Roman: Môžeme sa baviť o tom, čo je spása Duše? Práve sme zistili, že človek nosí v sebe čiastočku Boha. Človek - to je Osobnosť, ktorá by mala v i deálnom prípade riadiť fyzické telo a myseľ, tak je? Hlavnou zložkou človeka, ktorá môže robiť voľbu - je Osobnosť. Takže, čo musí urobiť, aby sa duchovne oslobodila? Druhá otázka, všade sa hovorí o takých pojmoch, ako osvietenie, vstúpenie do raja, do nirvány, a tak ďalej. Je to to isté?
Imám: Áno. V rôznych náboženstvách boli predstavy o tom, ako má človek urobiť krok vo svojom evolučnom vývoji, podávané rôznymi spôsobmi. To, o čom ste hovorili - osvietenie, splynutie s Absolútnom, dosiahnutie Nirvány, ako sa vám páči. V tom sú zahrnuté aj sufijské praktiky, tam bola tiež duchovná transformácia. Bolo potrebné pochopiť ako to dosiahnuť. Najväčší dôraz je kladený na poznanie.
Roman: To je pravý zmysel ľudského života ?
Imám: Pravý zmysel života spočíva v evolúcii.
Roman: Osvietenie  - to je etapa?
Imám: Je to evolučné štádium, potrebné na to, aby sa človek presunul zo svojho živočíšneho telesného stavu do už vyspelejšieho, duchovného stavu. A ten rozdiel je veľmi veľký. Duch, duchovná bytosť nebiedi v takom materiálnom obale ako telo, s večnými želaniami a nutnosťou obsluhovať ho. Telo si vyžaduje veľmi veľa pozornosti, je veľmi nedokonalé, neslobodné vo svojom vývoji. Telo môže existovať iba v tomto prostredí, v ktorom sme, na zemi. Ale Duch je slobodný, môže byť v akomkoľvek svete, v akomkoľvek prostredí. Nepotrebuje byť kŕmený, napájaný, obliekaný..
Roman: Čo je to spása Duše? Ľudia, ktorí chodia do kostola, tiež hovoria: "naša Duša bude spasená," a rozumejú tým niečo svoje.
Imám: Máte pravdu, mnoho ľudí rôznych vyznaní, náboženstiev, tam nešlo len tak. Mnohí z nich hľadajú pravdu. Cítia, že niekde tam je informácia, znalosti.
Roman: Niečo viac ...
Imám: Niečo viac, než hovoria v kázni. Preto ľudia idú ďalej hľadať. Ale kam majú ísť? Kam má taký človek ísť, aby našiel znalosti? Cítia, že existujú znalosti o Duši, o duchovnom svete, ale kde ich získať?
Roman: Sú medzi náboženskými učeniami konkrétne znalosti o spáse Duše?
Imám: Ak budeme kopať hlbšie, tak sú, samozrejme ...
Roman: Myslíte, srdečnú modlitbu?
Imám: Áno. Je dobré, že v pravosláví hovoria ešte o Duši. A zase sme pri začiatku rozhovoru, kde sme hovorili, že v západnej civilizácii sa o Duši nemá hovoriť. Hoci keď sa pozrieme na staroveké zdrojetých istých náboženstiev - to všetko tam je. Boli tam znalosti  o Duši, jej reinkarnácii aj o Striebornej niti, ktorá spája Osobnosť s Dušou. Tieto znalosti sú ale natoľko zmenené, prekrútené, pochované pod ťarchou času, v chápaní rôznych "predstaviteľov" náboženstiev ...
Roman: A znovu sa vraciame k tomu, že s určitým cieľom?
Imám: Áno, ako obvykle – ak človek niečomu nerozumie, buď utajuje tie znalosti, na ktoré nemá odpoveď, alebo ich zničí. Alebo prekrúti s konkrétnym cieľom, získať moc nad druhým človekom. Ľudia sa vždy zaujímali o svoj duchovný život. Niektorí idú do duchovných zariadení aby získali Znalosti, iní hľadajú učiteľov, guru.
Roman: Ale dostávajú obrady, dogmy a "šamanské tance", ako to nazval Igor Michajlovič vo vysielaniach.
Imám: Áno, z toho, čo zostalo zo Znalostí a tie Znalosti, ktoré boli zmenené na náboženstvo, len málo čo dajú človeku. Znalosti sa vždy dávali jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom, aby každá osobnosťi ch uplatnením v praxi mala možnosť svojho duchovného vývoja.
Maxim: A boli tu takí, ktorí ich mali chrániť a odovzdávať?
Imám: Áno, boli. V predkresťanských dobách to boli volchvovia. Na východe to boli hlavne súfijovia, v Islame - derviši v budhizme - brahmani, tí, ktorí boli povinní chrániť a predávať čisté Znalosti. A prakticky vo všetkých prúdoch u všetkých národov boli strážcovia Znalostí. Ale s rozvojom civilizácie a materiálneho chápania sveta, spotrebiteľského postoja k životu, boli tieto Znalosti stratené. Niekde boli ukryté, ale už sa zabudlo kde. Niektorí začali používať znalosti na dosiahnutie svojich merkantilných záujmov, s cieľom vládnuť, atď. Preto Znalosti ako také, o Duši, o Duchovnom svete, o Ceste svojho duchovného vývoja - boli jednoducho stratené. Hoci čas od času v rôznych národoch, v rôznych civilizáciách, najmä na úsvite civilizácií, sa tieto Znalosti obnovovali.
Maxim: Hovoríme o nejakých zariadeniach alebo inštitúciách, ale ja celkom nechápem jeden moment: veď u nás sa odovzdávajú rodinné tradície, keď v rodine, ako sme hovorili na začiatku rozhovoru, matka ktorá má Znalosti, ich tri roky odovzdáva dieťaťu. A ak z pokolenia na pokolenie matka odovzdáva Znalosti deťom, teraz nebudeme brať do úvahy inštitúcie, cirkev, volchvov, ktorí mohli kvôli prevzatiu moci skryť tieto Znalosti, prečo sa odovzdávanie Znalostí v rodinách prerušilo?
Imám: Z rovnakého dôvodu. Niekde bolo nedorozumenie, v určitej dobe sa čosi stalo v civilizácii, možno vojny kataklizmy, otrasy ... Ochrancovia, ktorí niesli znalosti naozaj mohli zahynúť, alebo ich nemali komu odovzdať. Koľko epidémií prebehlo na Zemi, mor a cholera vyhladili celé kontinenty. Niekde sa pretrhla súvislosť odovzdávania Znalostí pokoleniam. Ale to neznamená, že sa celkom stratili. Veď Znalosti sa periodicky objavujú, sú prinášané ľuďom.
Roman: Tak ako teraz nám?
Imám: Áno. My teraz žijeme v časoch Križovatky. Znalosti sú obnovené, už v tejto podobe, pre naše podmienky. A potvrdzujú sa vedeckým výskumom, a to je veľké plus. Keď si vezmeme časy, ktoré boli trochu skôr - ľudia išli hlavne cez vieru. A cestou skúseností.
Roman: Podľa intuície, na základe vnuknutia? To muselo byť oveľa ťažšie.
Imám: Ale v tom čase silná viera a túžba prinášali výsledky .
Roman: Vedeli, ktorým smerom sa majú usilovať, oni pociťovali?
Imám: Áno, samozrejme. Oni šli cez pocity.
Sergej: Predtým ste hovorili, že sa nedá vysvetliť, čo je to duša. Človek ju môže len precítiť. Alebo na nejakých asociatívnych príkladoch, nie?
Imám: Iste. Inak nie.

Sergej: A ako by sa dalo človeka zaujať touto témou, aby sa jej dotkol? Veď je to zaujímavé.
Roman: Choď ráno metrom a skús navrhnúť cestujúcim aby zachránili svoju Dušu. Ako sa na teba pozrú?
Sergej: Veď o tom hovorím. Ako zaujať človeka? Vysvetliť to je nemožné. Existuje nejaký efektívny prístup?
Imám: Je to veľmi jednoduché: človek vždy vie, čo je život a čo je smrť. Má aspoň akú - takú predstavu. Pozrite, aké zaujímavé, človek je zaneprázdnený čím chce, verí, že život - je neustály zhon, pohyb a vedomie samé seba vníma, že je nažive len vtedy, keď sa hýbe. Ale skutočný život - ten nikam nezmizne. Skutočný život je stabilný. Veď, čo sa deje v prírode? Život existuje stále, len mení svoju formu. No on je. Ale smrteľnosť tela, smrteľnosť hmoty je vždy prítomná, a ľudia to začínajú cítiť, tým viac, že čas sa zrýchľuje. Preto prichádza okamih strachu, čo sa stane?
Roman: Pomocou strachu možno vyvolať záujem?
Imám: No, strach nie je cesta. Tu je dôležitý bádateľský záujem. Je to návrat k detstvu!
Roman: Vnútorné zameranie človeka?
Imám: V Biblii je napísané, že Ježiš povedal svojim učeníkom: "Buďte ako deti " A ako dieťa spoznáva svet? Všetko ho zaujíma! Dokonca sa ani nestará, kde sa buchol, pre neho je dôležité dosiahnutie cieľa, ktorý vidí pred sebou. Túžba poznať. Neustály bádateľský záujem. Obzrieť si, dotknúť sa, pre neho je dôležitý proces.
Roman: A možno u dospelých je to návrat ku šťastiu, k pokoju po zhone?
Imám: Správne. Jednoducho podísť k človeku a povedať: "začni sa pozorovať", alebo ešte aj  rozprávať o duchovnom, by bolo prijaté s okamžitým nepriateľstvom. Tak pracuje jeho vedomie. Vedomie človeka bojuje o silu pozornosti. To znamená, že v oblasti ľudskej mysle sú do opozície postavené materiálne a duchovné princípy. Rozvíja sa to, k čomu smeruje pozornosť. Akonáhle človek začne hovoriť o duchovne, ľudia, ktorí sú viac zainteresovaní v materiálnom svete, sú pobúrení.
Maxim: Označia ho za sektára, dávajú mu nálepky, len aby to ďalej nerozoberali. Je jednoduchšie zostať v ilúzii vedomia, než skutočne pochopiť, čo sa deje .
Imám: Tak to je. Ale je tu iná otázka. Ako žije ten, kto už vie? Je príkladom pre ostatných? Veľmi často vidíme, že človek je šťastný, spokojný, pretože tak žije. Jeho životným štýlom je byť šťastný.
Roman: Je naozaj šťastný ...
Imám: Zapamätajte si, v jednom z podobenstiev, keď sa zenového majstra pýtali učeníci, prečo ste vždy taký šťastný, vždy veselý, usmievate sa, nikdy sme Vás nevideli smutného? On odpovedá: "Vždy nasledujem svojho učiteľa. Ten, keď sa prebúdzal, sa pýtal sám seba presne tak isto: aký chcem dnes byť, smutný alebo veselý? A dopadá to tak, že si vždy vyberiem byť veselý. Radovať sa zo života, byť šťastný. Hoci šťastie, ako ukazuje prax, nie je materiálna kategória. Je to vnútorný stav. Človek môže byť šťastný aj niekde na opustenom ostrove. Môže byť šťastný všade, bez ohľadu na to, čo má oblečené, čo vlastní.
Roman: Majstrovské, však?
Sergej: A možno povedať, že tu sa skrýva veľmi šikovná zámena tohto sveta? Človek bol stvorený, aby bol šťastný, ale skutočnou radosťou je poznanie sveta Boha, poznanie seba a duše, a spojenie sa s dušou, nie? No človek neznalý, chybne hľadá šťastie v hmote.
Imám: Samozrejme, je to zámena. V skutočnosti šťastným môže byť človek len vtedy, keď sa nestará o telo, nepremýšľa o tom, že je smrteľný. No stará sa o to, aby dosiahol novú evolučnú úroveň. Prestať byť dočasným a konečným. Ale, čo je to za šťastie, keď vieš, že zajtra zomrieš? Veď človek je smrteľný, a ako povedal Voland, ešte k tomu náhle smrteľný. Nech by čokoľvek nadobudol - nehoda, katastrofa - a  je po všetkom! Všetko sa skončilo, akéže šťastie môže z toho vzísť? Človek hromadí bohatstvo, cení si ho, ale uvedomuje si, že nemá čas ho využiť. Takže šťastie prichádza iba vtedy, keď človek začína cítiť. Cítiť šťastie, Lásku, Večnosť. A konečne, byť v kontakte so Stvoriteľom. Skrze dušu, samozrejme. Inak sa to nestáva.
Roman: A opäť, som ako papagáj, čo je to spása duše?
Imám: To, čo rozumieme pod pojmom spása duše, je skôr nedostatočnosť nášho pojmového aparátu. Keď hovoríme o spáse duše, v prvom rade máme na mysli nielen spásu duše, ale aj Osobnosti.
Roman: V skutočnosti nám z toho vychádza, že to nie je spása Duše ale Osobnosti?
Imám: Áno, Duša je nesmrteľná .
Roman: Duša prišla a odišla, nikomu nič nedlhuje? Veď je to čiastočka Boha.
Imám: Áno, Duša je nesmrteľná. Ale Osobnosť buď dáva pozornosť hmote a stáva sa materiálnou podstatou alebo venuje pozornosť Duchovnému a stáva sa plne Duchom. Vyvíja sa už na inej úrovni.
Roman: Inými slovami, udeje sa niečo, čo sa v náboženstve nazýva spása duše, a v skutočnosti, je to spása Osobnosti, zlúčením s dušou, nie?
Imám: Áno. Je to proces, spojenia Osobnosti s Dušou. A opakujem, je to povedané aj vo vysielaniach a výstížným príkladom je splynutie spermie a vajíčka. Kým sa tak nestane, nemôžeme hovoriť o nejakej živej bytosti.
Roman: V tom spočíva zmysel ľudského života?
Imám: Áno, evolúcia. Zmyslom celej existencie - je evolúcia. Vezmime to asociatívne ako nám hovorí veda, vývoj vychádza z elementárneho organizmu, do tak veľkého a komplexného ako je človek. A ak pôjdeme do hĺbky, potom ďalším krokom je vývoj človeka v duchovné. Evolúcia do Duchovného sveta. To nie sú rozprávky ani nejaké mýty a predstavy, je to zmysel ľudského života – posúvať sa ďalej po ceste evolúcie. Splynutie so Stvoriteľom a nekonečné poznanie už po oslobodení sa od pripútanosti k hmotnému svetu. Teraz veda postupuje vpred, už sú dôkazy o tom, že existujú aj iné planéty, na ktorých podľa všetkého žijú iné civilizácie.
Sergej: Cirkevníci hovoria : "Modlite sa za spásu svojej duše", prečo, koho zachraňovať?
Imám: To je nedostatok informácií. Hoci človek, keď sa modlí, dostáva sa do stavu modlitby. Jeho osobnosť a sila pozornosti sa zameriava hlavne na duchovnú prácu. Duchovnú prácu, ako je modlitba, meditácia, duchovné praktiky, vykonávajú v rôznych systémoch duchovného hľadania rôznymi spôsobmi. V rôznych náboženstvách, v rôznych náboženských systémoch, bez ohľadu na to ako to nazývajú, ale je to zmenený stav vedomia. Pozornosť osobnosti je zameraná na duchovnú zložku človeka. Človek zažíva hlboké pocity pokoja, lásky, vďačnosti, vnútornej slobody, pocit hlbokého spojenia so Stvoriteľom. Nazýva sa to dosiahnutie blaženosti, čerpanie Ducha Svätého, a tak ďalej.
Roman: Pozornosť je zameraná na Dušu?
Imám: Áno, predovšetkým ona je čiastočkou Boha. Veď pocity vznikajú vtedy, keď človek nepremýšľa o matérii. Vzniká dialóg so Stvoriteľom, a On hovorí jazykom pocitov. V tej chvíli človek nepremýšľa o koláčikoch.
Sergej: Prečo, občas premýšľa, keď sa modlí.
Imám: To závisí od hĺbky duchovnej či modlitebnej praktiky. Hoci modlitba - to je trochu iná cesta, skrze slovo, ale keď človek vstúpi do modlitebnej praktiky, tak vstúpi do stavu duchovnosti. V kresťanstve sa hovorí, že vzniká stav priblíženia sa k Stvoriteľovi a prijatie Blaha, to je nádherný pocit, ktorý zakúša modliaci sa z hlbokého spojenia so Stvoriteľom... Nesmierny stav lásky, šťastia, harmónie, v ktorom sa človek nachádza vo chvíli hlbokého pohrúženia sa do modlitby. A čím častejšie činí takéto duchovné pozdvihnutia, tým viac začína poznávať sám seba ako duchovnú bytosť. A to isté robi a aj inými spôsobmi. Sú súfisti - krútiaci sa derviši, ktorí sa dynamicky, pohybom, dostávajú do zmeneného stavu vedomia. Na východe je to častejšie duchovná praktika, pri ktorej pozornosť okamžite prejde do pocitového vnímania.
Sergej: A u nás je to modlitba?
Imám: Áno, rôzne spôsoby dosiahnutia toho istého. Lenže modlitba je dlhšia cesta.
Roman: A v čom spočíva mechanizmus toho? Je Osobnosť a je Duša. Čo je tou hnacou silou, ktorá ich môže spojiť v jedno? Prostredníctvom čoho?
Imám: Sila pozornosti, lásky k Bohu .
Roman: Len sila pozornosti, to je všetko? Prvé prikázanie Božie hovorí, že treba milovať Boha ...
Imám: Takže ako? To osobnosť sa obracia, veď pozornosť - to je obrátenie sa k Bohu. Rozvíjanie lásky - to je otvorenie brány, čerpanie Ducha Svätého, hromadenie božskej sily tvorenia. Preto bolo uctievanie Panny Márie a v predkresťanských dobách na území Slovanov uctievanie ženy - matky. Archeológovia odkrývajú chrámy, kde je hlavnou ženská postava. Ženský princíp uctievali v rôznych epochách rozmanité národy. Tak isto aj znalosti o transformácii človeka boli spôsobom ako nahromadiť božskú tvorivú silu. Je to aj nahromadenie skúseností kontaktu s Duchovným svetom. A čím častejšie to človek robí, tým väčšiu má skúsenosť duchovných víťazstiev.
Roman: Častejšie sa obracia k Duši?
Imám: Áno, začína žiť pocitmi.
Roman: A čo sa pritom deje?
Imám: Začne sa otvárať. A tento kanál od Duše, od Stvoriteľa, sa stáva väčším, širším. Človek dostáva viac sily Stvoriteľa, tvorivej sily, sily pozornosti, sily tvorby. V skorších dobách ju nazývali sila Allatu.

Roman: Sila Allatu? Čo to je, povedzte to prosím, pokiaľ možno, čo najzrozumiteľnejšie. Je to Láska? Dobro?
Imám: Môžeme ju pociťovať ako lásku, pokoj, bezhraničné šťastie, stav blaženosti.
Sergej: No nie eufória?
Imám: Nie, to nie je eufória. Eufória – to je emócia. Emócie sú krátkotrvajúce, sú to vedomím skreslené pocity.
Sergej: Mnoho ľudí si pod pojmom šťastie predstavuje silné emócie.
Imám: Poďme sa pozrieť na rozdiel medzi pocitmi a emóciami. Kedy dochádza k trvalému  obráteniu pozornosti k duchovnu, do svojho vnútra, k duši, o tom hovorili mnohí, napr. Al-Fárid v básni "Veľká Kasída". Popisuje v nej veľmi jasne samotný proces duchovnej transformácie. V skutočnosti ide o vnútornú kvalitu, vnútorný stav. A keď sa človek nachádza neustále v takom duchovnom posune, začne žiť pocitmi, stáva sa pokojným, učí sa pozorovať duchovný život.
Roman: Tento kanál silnie?
Imám: Áno, človek si postupne uvedomí, začne oddeľovať hmotný svet a duchovný. A začína chápať iluzórnosť hmotného sveta a reálnosť duchovného. Aj  to, ktorý z nich je prvotný. Kto tvorí? Skrátka a dobre, hmotný svet vyrastá z duchovného, pretože základom všetkého je Stvoriteľ. A keď človek neustále žije týmito pocitmi, žije týmto obracaním pozornosti na Boha - začne chápať, že môže úplne slobodne a prirodzene uskutočniť tento krok. Nasledujúci evolučný závit. A potom už poznanie nikdy nekončí.
Roman: Krok – to je spojenie Osobnosti s Dušou?
Imám: Áno, presne.
Roman: Ale človek ho urobí na základe svojej voľby?
Imám: Prirodzene.
Roman: Stačí len povedať "vyberám si"? Alebo je to výsledok nejakého procesu, vnútornej práce? Ako som pochopil, dôležitú úlohu v tom ešte zohráva nahromadenie Allatu?
Imám: Existuje niekoľko ciest. Cesta viery, keď si človek tvrdo povie: "Áno", a urobí posledný, konečný výber. Nepotrebuje dôkazy. Odreže minulosť. Takto prestávajú ľudia fajčiť, a už nikdy v živote nevezmú cigaretu do úst. Je to jeho voľba. Vnútorná  kvalita. Tu je 
to také isté. Všetko na svete je fraktálne. Bezpodmienečná viera, ktorá vedie človeka priamo k spojeniu. Ale na druhej strane, je potrebné mať poznanie, že existuje Osobnosť, Duša, Strieborná niť, ktorá ich spája, alebo inak povedané, navigátor, ktorý ukazuje smer pohybu .
Roman: Ale vo väčšine prípadov, je to ako získanie konkrétneho návyku?
Imám: Áno, pretože viera ako taká musí obsahovať v sebe znalosti. Proces učenia môže byť dosť zdĺhavý. Všetko závisí od človeka, ktorý sa rozhodol ísť duchovnou cestou.
Roman: Inými slovami k Bohu.
Imám: Áno, a druhej cesty niet. Cesta k Bohu.
Roman: No, vďaka knihe "AllatRa"už vieme, že je ešte cesta stať sa subosobnosťou a drvivá väčšina ľudí si ju vyberá.
Imám: To je cesta materiálna.
Maxim: Povedzte, prečo niekomu stačí urobiť len krok a niekto na to potrebuje polovicu života?
Imám: Všetko závisí na voľbe človeka. Ako vážne berie túto úlohu. Ak sa človek rozhodol, pochopil, precítil, stačí mu urobiť krok, rázne. Ako bolo povedané vo vysielaní: " Postavil sa a šiel." A niekto musí najprv presvedčiť svoje vedomie, že to čo vníma – nie je reálne. Ale je to dlhá cesta.
Roman: Veď veda, ako napr. kvantová fyzika, už dokázala, že to čo nás obklopuje je ilúzia, nie je tak?
Imám: Môže byť reálne to, čo je dočasné a môže zmiznúť?

Maxim: Hovorili sme o nahromadení Allatu ...
Imám: Poviem to na príklade. Aby zrno vyklíčilo, potrebuje živiny, vodu. Ono napučí, vznikne energetický impulz, kedy semeno praskne a vyrazí výhonok. Vtedy si začne prerážať cestu z vnútra zeme na povrch a začne dostávať už všetky živiny, ktoré sú potrebné, slnečné svetlo. Z malého semienka vyrastie obrovský strom, pretože v ňom sú uložené všetky informácie o tomto strome, o každom lístočku, ktorý na ňom môže vyrásť za ideálnych podmienok. Zrnko možno postupne rosiť. Zrno prijíma tieto kvapôčky, keď je človek v hlbokých pocitoch ... veď býva aj v inom stave. Dôjde k nemu, alebo prv vyschne táto kvapka? Naše hromadenie skúseností, hromadenie argumentov – je kvôli konečnej voľbe. Uisťujeme vedomie, že je to nutné. Začíname hromadiť skúsenosť prebývania v duchovnej praktike, v kontakte so Stvoriteľom, aby sme potom tým začali žiť. Stane sa to prirodzeným. Tiež nerozmýšľame o tom, ako dýchame. Chápeme, že dych je prirodzeným základom života. Tak človek, ktorý často prevádza duchovnú praktiku a zaoberá sa tým vážne, začína žiť pocitmi, ktoré u neho vznikajú vzmenenom stave vedomia.
Roman: Pre každý prípad upresňujem, že hlboké pocity to nie je obyčajná láska, napr. k cigaretám, k horám, párkom, k vlasti ...?
Imám: Hlboké pocity v skutočnosti nie sú naviazané na hmotné objekty. Je to bezpodmienečná láska, dokonalá.
Maxim: Ukazuje sa, že primárna je teória, poznanie, potom človek môže urobiťvoľbu?
Imám: Na začiatku rozhovoru sme povedali, že človek príde ako čistý list. Musí najprv zistiť, kam má ísť, uvedomiť si, získať určitý objem znalostí, zapojiť navigátor.
Roman: Znalosti, voľba, pozornosť?
Imám: Áno .
Roman: Získať znalosti, urobiť voľbu, zamerať pozornosť - tri súčasti osvietenia, možno to takto sformulovať?

Imám: Vlastne všade, ako sa hovorí, existujú štyri nástroje, štyri základy – čohokoľvek, v ktorých sa prejavuje piaty. Prvý je svetonázor, tj.chápanie, kde sa nachádzam, kto som vo svojej podstate. Ďalej analýza systému, ako je tento svet zostrojený, ako s ním človek vzájomne pôsobí.
Roman: Ako z neho "vyjsť"?
Imám: Áno. Existujú znalosti o tom, ako tento svet vplýva na človeka a či vplýva?
Sergej: A môžete povedať v kocke, načo je potrebná analýza Systému?
Imám: Nato, aby človek pochopil, že nie je odtiaľto, nie je miestny. Má pred sebou ďalší evolučný krok. Krok späť domov k Otcovi Nebeskému, ale už ako zrelá, duchovná bytosť, s vedomou voľbou.
Roman: Stručne povedané, je tu miestnosť a on z nej musí vyjsť von?
Imám: Áno. Je to ako keď malé dieťa chodí po dome a nakoniec pochopí, že za hranicami tohto domu existuje obrovský svet. Nájde dvere, už má viac síl - vyjde von a uvidí nekonečný svet s hviezdami a všetkým ostatným. A tak je to aj s ľuďmi.
Roman: Tak toto je spása Duše?
Imám: Toto je spása Osobnosti - a Duša sa stáva súčasťou Duchovného sveta už vedome, t.j. vzniká nová duchovná bytosť, ktorá má svoju vlastnú charakteristiku a osobnostné kvality.
Roman: Duša má osobnostné kvality?
Imám: Áno, Osobnosť sa stane vedomím budúcej duchovnej bytosti. Ona nazhromaždí životné skúsenosti. Tým, že sa prepojí s Dušou, Duša realizuje potenciál, ktorý má, ako duchovná bytosť.
Sergej: A individualita zostáva?
Imám: Individualita zostáva, vďaka Osobnosti.
Maxim: Začali sme hovoriť trochu o tom, že človek musí preštudovať štyri body: svetonázor, systém ....
Imám: Tretia je - jednota. Pochopenie, že Boh je jeden v mnohom. Keď to človek začne chápať, potom sa stratia všetky jeho nezrovnalosti. Pochopí, že v každom človeku je čiastočka Boha.
Roman: Inými slovami, celý tento svet – to je Boh?
Imám: Áno. Rozdeľuje len vedomie. A štvrtý bod predstavuje práve pocitové vnímanie. Keď človek nadviaže kontakt s Duchovným svetom a stane sa súčasťou Duchovného sveta.
Roman: Ako to dosiahnuť?
Imám: Prostredníctvom duchovných praktík, ktoré sú nástrojom na pochopenie. A keď neustále používame tieto nástroje, ocitáme sa v tomto stave pocitov každú minútu svojho života. Pochopenie toho, že tento svet je ako škola. Je potrebné získať v nej vedomosti a vyjsť za jej hranice, ďalej sa vyvíjať duchovne, využívajúc duchovné praktiky. Najstaršou duchovnou praktikou Východu je "Lotosový kvet". To je hlavná duchovná praktika, ktorú si nemôžeme osvojiť ani do konca života, taká je hlboká. V kresťanstve je to Ježišova modlitba alebo modlitba srdca. Súfisti majú tiež svoje praktiky, ktoré vedú k tejto duchovnej transformácii. A tak ďalej.V rôznych systémoch sa nazývajú rôzne, ale ich podstata je rovnaká: je to pocitové vnímanie sveta, ktoré vedie k splynutiu Osobnosti s Dušou a vstup novej duchovnej bytosti do Duchovného sveta.
Sergej: Povedali ste, že rozdeľuje vedomie. Teda tretí pilier - jednota - znamená, že človek je od počiatku spojený so všetkým, a rozdeľuje ho iba vedomie. Čo presne rozdeľuje? Ego, hodnotenie, porovnávanie, posudzovanie, je ešte niečo, čo musí človek odstrániť, aby pocítil
jednotu?
Imám: Základom toho, čo oddeľuje, je vždy pýcha a ctižiadostivosť, to je to, s čím vedomie hrá. To je koreň celého ľudského nešťastia.
Roman: Z ktorého vyrastá obrovský strom?
Imám: Presne tak a ten sa rozvetvuje do čohokoľvek: do strachov, šablónovitého vnímania, strachu z hodnotenia zo strany ostatných ľudí.
Sergej: Odstránením ctižiadostivosti, hrdosti a ega, sa človek dostane do jednoty, a začne žiť Bohom ?
Imám: A už ho viac nič nerozdeľuje.
Sergej: Je s Bohom a v Bohu?
Imám: Áno.

Roman: Dobre, ukážme si to na príkladoch, takže obyčajný človek dostal informáciu, že jeho pravým cieľom je zachrániť Osobnosť prostredníctvom spojenia s Dušou. Už vyskúšal v hmotnom svete rôzne lákadlá jasne si uvedomujúc, že – všetko sú to odpadky, bahno a práchnivenie. Aké majú byť jeho prvé kroky? Môžete to objasniť čo najdostupnejšie... je to obrátenie pozornosti dovnútra, hľadanie hlbokých pocitov?
Imám: V skutočnosti, odtiaľ sa to všetko začína. K čomu príde každý, kto začína študovať duchovno? Vzniká u neho nejaká vnútorná potreba, impulz. Je to niečo neuchopiteľné  – človek to chce spoznať, ale je to vo vnútri, hlboko vnútri. A pritom do konca si nedokáže uvedomiť, čo sa deje. A potom sa púšťa do hľadania informácií.
Roman: Možno to nazvať hľadaním šťastia, pokoja a pocitu domova?
Imám: Vnútorný impulz, ako ... keď dieťa hľadá rodiča. Je v ňom vnútorný pohyb k niečomu prekrásnemu, k tomu, čo v tomto svete neexistuje. Zvlášť, keď človek čo to prežil, vyskúšal v živote jedno, druhé, tretie - a nemôže nájsť ten stav jednoty, stav šťastia, skrytý hlboko vo vnútri .
Roman: Nemôže nájsť pravú slobodu vo vonkajšom svete?
Imám: To je ono! Chápe, že jeho skutočná sloboda je vo vnútri. Dokonca aj vtedy, keď je fyzické telo v nejakých nepriaznivých vonkajších podmienkach, keď sa obráti do vnútorného stavu, chápe, že tam, vnútri, je slobodný.
Maxim: Volanie slobody – neprichádza náhodou od Duše?
Imám: Áno, je to tak. Zvlášť, keď on začína obracať pozornosť ku Zdroju, vtedy sa začína prejavovať snaha Duše vrátiť sa domov, do Duchovného sveta. A to je ďalší krok, impulz od Duše k Osobnosti, aby Osobnosť, uvedomiac si túto slobodu, urobila konečnú voľbu svojho pohybu.
Roman: Tak poďme ešte hlbšie k podstate a vráťme sa trochu späť, v prvej fáze je dôležitá pozornosť?
Imám: Áno, pozornosť a láska k Bohu, ako rodičovi.
Roman: A pozornosť sa netúla kdesi von, ale smeruje vedome dovnútra?
Imám: Človek môže v niektorých okamihoch života spontánne pocítiť nejaké vnútorné vzplanutie.
Roman: Neočakávane, nezávisle na okolnostiach?
Imám: Áno, objavuje sa túžba obrátiť pozornosť dovnútra, tj. na vnútorné kvality. Toto energetické vzplanutie - vo vede sa nazýva "ezoosmóza" – sa prejavuje ako niečo prekrásne. Nedá sa to spojiť s ničím naokolo. Ale vďaka tomu Osobnosť obracia pozornosť dovnútra. Vynorí sa otázka, čo je to, odkiaľ prišiel ten pocit ? A tak začne hľadať informácie.
Roman: Áno, je to nevysvetliteľné.
Imám: Keď človek začína hľadať, tak začne dostávať informácie. Môže hľadať znalosti kdekoľvek, v rôznych náboženských a duchovných systémoch, sektách, a podobne. A skôr či neskôr, ak pozorne sleduje informácie, nájde správny smer, to poznanie, ktoré vedie k skutočným hlbokým pocitom, pričom neprekročí hranice svojej viery či duchovnej tradície. Jednoducho len prehlbuje pochopenie toho, čím sa zaoberá, v čo naozaj verí.
Roman: A čo máme vnímať?
Imám: V prvom rade nádherný pocit, spokojnosť, vnútornú slobodu, vedomie jednoty so všetkým, lásku a vďačnosť.
Roman: Mal som na mysli charakteristiku pozornosti.
Imám: S pozormosťou je to rovnaké. Nemá byť taká zaostrená, aby prerážala múry. Je jemná, je kľudná, ale zároveň jasne zameraná na dosiahnutie vnútorného stavu.
Roman: Dôležitá je tu vytrvalosť?
Imám: Áno, samozrejme.
Sergej: Môžeme to porovnať s laserom, tenučkým paprskom?
Imám: Ide opresné zameranie, pretože človeka už viac nezaujímajú vedľajšie, sprievodné efekty. Hoci veľmi často sa stáva, že nadobudne nejaké vlastnosti, napríklad mimozmyslové schopnosti. A keď má takú túžbu, začne poznávať.
Roman: Ale nie každý má takú túžbu. Zvyčajne je to tak, že dnes človek pochopí, precíti, urobí praktiku, podarí sa - hurá! A ráno sa prebudí, zazvoní telefón z práce a opäť sa začne motať v záležitostiach, nechá sa pohltiť. Vzniká hojdačka. Aké rady môžeme dať začínajúcim v takýchto situáciách? Ako sa naučiť udržiavať pozornosť vo vnútri?
Imám: V skutočnosti je to jednoduché. Človek vpadne niekam do emócií, ale spomenie si na svoju duchovnú zložku - a vráti sa dovnútra. T.j. vytiahol pozornosť, ak sa to dá tak povedať, prepol pozornosť z vonkajšieho na vnútorné. Dnes, zajtra – stále na to pamätá. Aj počas dňa si na to začína spomínať stále častejšie. A aj tieto intervaly, keď nie je v pocite vnútornej slobody, keďje mimo pocitu lásky, sa stávajú kratšími. Stále častejšie a častejšie prebýva v tomto hlbokom stave.
Roman: Ako sa môže človek naučiť, aby na to nezabúdal?
Imám: Môže to robiť akýmkoľvek spôsobom. Koniec koncov, všetky tieto vnútorné volania môže nájsť aj na príkladoch ľubovoľného materiálneho objektu alebo javu. Napríklad, uvidí letieť vtáka – spomenie si, že existuje lietanie, sloboda - a obráti svoju pozornosť dovnútra. Veď možno aj takýmto asociatívnym spôsobom, nie? V skutočnosti môže človek prežívať pocity všade, kdekoľvek sa nachádza: v práci, pri komunikácii s kolegami alebo príbuznými, počas jazdy a tak ďalej.
Roman: To je možné, ale z vlastnej skúsenosti každý z prítomných určite povie, že voľba je urobená, túžba je tiež, ale táto hojdačka pozornosti: niečo je tu, niečo je tam, niečo v telefóne,  niečo v práci, alebo kdesi ... vcelku nedôležité, ale – už to upútalo.
Imám: Otázka: Môže byť niekto šťastný, keď konzumuje nejaké jedlo?
Maxim: Môže.
Imám: Môže byť šťastný, keď telefonuje?
Maxim: Môže.
Imám: Nie je dôležité, kde sa človek nachádza a čo robí. Stále môže byť šťastný. To najzaujímavejšie nastane, keď je človek skutočne spojený s vnútrom, so Stvoriteľom.
Roman: Stane sa prevodníkom duchovného, áno?
Imám: Rozhodne. Stáva sa prevodníkom a pôsobí v ňom duchovná sila.
Roman: Mimochodom, okolití ľudia to cítia.
Imám: Existuje také príslovie: "Odoberte seba samého z toho, čo robíte a neprekážajte Bohu tvorit". Nebráňte mu tvoriť zásahom svojho ega. A keď sa tak deje, potom šťastie z vnútornej jednoty so Stvoriteľom už neodíde, ono zostane s človekom navždy. Vo vonkajšom svete sa to tiež prejaví. Taký človek nájde spoločnú reč prakticky s každým. Hranice sa stierajú. Práve takéto je správanie človeka, keď je schopný zastaviť ego.Vie nájsť spoločnú reč s ostatnými ľuďmi, hovorí o jeho vnútornom úsilí po jednote, úsilí po duchovne. Život je oveľa pohodlnejší, keď sú ľudia v jednote, keď si navzájom pomáhajú. Tak sa vyrieši mnoho problémov tohto sveta. Stanú sa menej dôležitými a významnými. A výhod v jednote je kopec!

Roman: Áno, o jednote sme hovorili v predchádzajúcom  rozhovore a podľa môjho názoru, veľmi presvedčivo.
Sergej: Ale čo sa stane s človekom, ktorý nespasí svoju dušu? Mám veľa priateľov, kamarátov, ktorí žijú ako by toto bol jediný život. A každý z nich hovorí: ja žijem, všetko čo mám mi vyhovuje, som šťastný. Mám všetko: peniaze, prácu, status, priateľov, priateľku, skvelo dovolenkujem – som s tým spokojný. Čo sa potom stane s  človekom, ktorého Osobnosť sa nespojí s Dušou?
Imám: No dobre, začnime s tým, či dostáva to, čo chce? Prečo taký človek stále hľadá nové emócie, nové dobrodružstvá? Prečo ho nenapĺňajú ? Veďcelý čas hľadá niečo nové, súhlasíte? Predchádzajúce koníčky ho už neuspokojujú - hľadá stále výraznejšie dojmy. Prečo?
Roman: Tomu sa hovorí nenásytnosť.
Imám: Nenásytnosť mysle a tela, ktoré nemôžu byť uspokojené materiálnymi snahami, pretože hľadá v podstate stav šťastia. A nemôže ho nájsť, pretože sa naháňa za prízrakom šťastia. Spoločnosť mu ukazuje, že, ak bude mať nejaké doplnky, bude spokojný. Stále mu hovoria, že nájde šťastie len vtedy, keď si niečo zaobstará.
Sergej: Alebo niečo dosiahne, nie? Napríklad kariérny rast.
Imám: Presne tak. A potom, údajne, bude šťastný. Ale keď dosiahne to, čo ho podľa neho obdarí šťastím, s údivom zistí, že to z ďaleka tak nie je.
Sergej: Cíti každý, kto dosiahne alebo získa niečo materiálne, nespokojnosť?
Imám: Každý. Pociťuje dočasný stav eufórie, pocit úspechu z dosiahnutého. Ale to trvá len chvíľu a novosť situácie zmizne a zanechá stav nespokojnosti, túžbu znovu nadobudnúť stav predchádzajúceho iluzórneho šťastia.
Sergej: Takže to, že sa chváli a hovorí: "Som šťastný" – je len maska?
Imám: Maska a strach z posudzovania.
Sergej: A čo sa stane, keď sa človek nespojí s Dušou?
Imám: To je smutné. Jeho pocitovo – emocionálna dominanta sa uchováva. To, čo človek nahromadil počas svojho života: túžby, emócie, strachy, chamtivosť, nenávisť, nadradenosť a tak ďalej. Ale Osobnosť ako súčasť duchovného sveta, zomrieť nemôže. V takom prípade sa  spojí s vedomím - a vzniká zmes: emociálno - pocitová a informačná ... - môžeme ju nazvať subosobnosťou. Život v nej prakticky nie je, program života sa odčerpá.
Sergej: Subosobnosť je smrteľná?
Imám: Smrteľná je len v jednom prípade: ak nastane spojenie nasledujúcej Osobnosti s Dušou. Ale Subosobnosti nie je čo závidieť. V tomto stave si človek, presnejšie to, čím sa stal, zachováva túžby a želania, celú emocionálnu škálu, zosilnenú mnohokrát. Lenže realizácia týchto želaní už nie je možná. Duša vstupuje do nového tela, v ktorom už nová Osobnosť získava silu pozornosti, a tým aj život. Subosobnosť po smrti tela dostáva všetky informácie o tom, v akom svete prebýva, že by mohol človek dosiahnuť nesmrteľnosť, ak by venoval pozornosť svojmu duchovnému rozvoju, vykonával duchovné praktiky, častejšie pobýval v dialógu s Bohom prostredníctvom hlbokých pocitov, modlitby, čítaním mantier a tak ďalej. Uvedomenie si svojej existencie v stave subosobnosti – to je prebývanie v pekle. Pričom subosobnosť má skúsenosť umierania aj strach zo smrti. Tak to chodí: na jednej strane človek v tomto stave trpí nemožnosťou vojsť do Večnosti, skutočnej slobody a šťastia, spoznávajúc to ako bývalá osobnosť, na druhej strane, ako vedomie, trpí nemožnosťou naplniť svoje nenásytné túžby. A ešte nemožnosť čokoľvek zmeniť, ovplyvniť žijúcu Osobnosť. Keď sa nový človek spojí s Dušou, informačné obaly (subosobnosti) budú zničené, pre nich nastane smrť.
Sergej: V súvislosti s tým môžeme povedať, že ten, kto si tu nezvolí spojenie Osobnosti s Dušou, ale si vyberie materiálne úspechy, kariérny rast, status, atď. - v skutočnosti sa pričiňuje o svoju smrť v budúcnosti?
Júlia: Samozrejme.
Imám: Nevie o tom, kým nenastane smrť tela.
Sergej: Skutočný Život - je len spojenie Osobnosti s Dušou? A všetko ostatné je len takpovediac, budúca smrť?
Imám: Je to existencia. Väčšinou to nie je to isté ako smrť, je to horšie.
Sergej: Prečo?
Imám: Pretože pre telo je smrť len zastavením auta. No osobnosť, ktorá to nezrealizovala, ale sa stala subosobnosťou, tam začína pociťovať veľmi silný tlak, prakticky stav pekla.
Sergej: Chápe to?
Imám: Už to pochopila.
Sergej: Chápe to už z jednej aj druhej strany?
Imám: Áno.
Roman: Pravdepodobne nemá silu, aby niečo zmenila?
Imám: Nemá silu, pretože nemá život. Program života jej bol odobratý.
Sergej: Izbová rastlina?
Imám: Ešte horšie.
Roman: Možno to porovnať s „uväznením v zrkadle“?
Imám: Dá sa tak povedať. Obrazne povedané, ako keď veľmi hladný človek stojí pred výkladom supermarketu, ale dostať jedlo nemôže. Má zachované všetky túžby, všetky pocitovo - emocionálne zložky, ale uspokojiť ich nemôže.
Sergej: Dobré vyhliadky, čo na to povedať ...
Imám: A pri tom chápe večný život, ktorý je tu pred ním ... Opäť platí, že na jednej strane "zasklom" je to, čo chce, materiálna zložka a na druhej strane, vidí večný život, ktorý mohol dosiahnuť, ale neurobil to. Je to ešte horšie, keď človek vidí, čo mohol dosiahnuť, ale kvôli svojej hlúposti, naivite, neochote urobil iný krok, inú voľbu...
Sergej: Spasiť Dušu možno len počas života vo fyzickom tele?
Imám: Áno.
Sergej: Ďalšia šanca nie je?
Imám: Človek sa musí stať "živým" tu.
Sergej: Aha, aby prešiel touto školou ...
Imám: Áno. Prakticky na tom nie je nič zložité. Človek len musí urobiť správnu voľbu, obrátiť sa k sebe skutočnému, v hlbokých pocitoch. Je to prekrásne! Nielen, že získa veľa kamarátov, rovnako zmýšľajúcich – objaví sa u neho aj pocitová zložka a vykročí do večnosti!
Roman: Dôležitým bodom, ktorý určite mnohých odrádza je to, že niečo stratia v pozemskom živote?
Imám: Väčšinou nič nestratia. Dokonca aj keď sa znepokojujú kvôli svojim drahým, blízkym, tak ani vtedy, keď stratia fyzické telo, nestratia lásku. Tá je božským elementom.
Sergej: A prečo potom vzniká zámena pocitov - začnem sa zaoberať duchovnom, stanem sa duchovnou bytosťou... a akýsi pocit strachu, straty, akoby bolo potrebné stať sa pustovníkom, odísť do jaskyne? Prečo zrazu vzniká dojem, že je potrebné všetko zahodiť?
Imám: Kvôli nedorozumeniu. Opäť to vychádza z pýchy, z ega, pretože človek si myslí, že, keď odíde do jaskyne, stane sa lepším ako sú ostatní, bude sa zaoberať askézou, nejakým svojim, v úvodzovkách, rozvojom. Veď keď odíde do jaskyne, seba tu nezanechá. Berie si so sebou všetky svoje myšlienky, emócie - a čo s nimi urobí? A v rovnakej dobe človek, ktorý sa nachádza v spoločenstve, má duchovnú zložku - a nič mu nebráni rozvíjať práve tento aspekt svojho života.
Maxim: Jediná vec, ktorá človeku nedáva príležitosť k duchovnému rozvoju v akýchkoľvek podmienkach, je nedostatok znalostí - a to je všetko?
Imám: Dá sa to tak povedať.
Oleg: A ešte aj prianie - nielen znalosti.
Imám: Keď má človek znalosti, tak vzniká možnosť voľby. Keď má možnosť voľby, tak u neho vzniká túžba realizovať túto voľbu. Prvoradou je naozaj viera a praktická skúsenosť. Pretože potom, ukážeme si to na príklade: človek vie, že môže zatĺcť klinec do dosky, ale keď vezme kladivo a zatlčie stý klinec – potom ho už v žiadnom prípade nikto nepresvedčí, že to nevie. Keď má človek vieru, potvrdenú skúsenosťou – tak sa to stáva znalosťou, skutočnou vierou. V tom momente má na výber. A o realizáciu tejto voľby sa už usiluje.
Sergej: Je to tak, že viera rodí znalosť, znalosť rodí čin, čin prináša skúsenosť a skúsenosť posilňuje vieru.
Imám: Tak prichádzame k pôvodnému – kruh. Kruh sa uzatvára.
Maxim: Došli sme k uvedomeniu, že život po smrti nekončí.
Imám: Nie, nekončí.
Maxim: A ak sa človek duchovne oslobodil? Myslím, že ak budú znalosti takéhoto charakteru, bude pre ľudí jednoduchšie urobiť voľbu a vykročiť.
Imám: Smrť neexistuje. Umiera telo a vedomie.

Maxim: Čo sa stane po smrti tela s osobnosťou, ktorá sa spojila?
Imám: Niektorí ľudia majú strach. Často kladú takéto otázky: keď sa spojím s Dušou, okamžite zomriem, odídem z tela? Po prvé, to nie je pravda. A po druhé, ten, kto zavŕši takýto duchovný vzostup a skutočne sa stane večnou bytosťou, ten sa sám rozhodne, či odíde alebo zostane. Veď telu sa ešte neminula životná energie (prána), ktorá podporuje životne dôležité telesné funkcie. Človek sa môže rozhodnúť slúžiť – tj. zostať vo svete, zostať v materiálnom svete, ale už ako zrelá duchovná bytosť.
Roman: Prepáčte, ale chcem si to ešte raz ujasniť,  ak u človeka náhle začne prebiehať neočakávaná transformácia, skutočne môže vzniknúť moment úľaku: naozaj, umriem, alebo neumriem? Čo mu môžeme poradiť? Spomínam si, ako ma prvýkrát nedobrovoľne vynieslo do astrálu, a ja som sa prudko preľakol, neviditeľnými pazúrmi som sa držal priestoru, len aby som zostal vo fyzickom tele ... Takže, aká je rada? Odhodlane sa do toho ponoriť, rozpustiť sa?
Imám: Áno, je to len ďalší vstup vedomia, aby bol človek ponechaný tu a priviazaný k hmotnému svetu, ďalšia pasca. Možno posledná na ceste. Ale ak človek chce odísť pokojne, nesmie venovať pozornosť týmto našepkávaniam - jednoducho musí urobiť krok a stať sa súčasťou Duchovného sveta.
Maxim: A zmení sa jeho pozemský život, ak sa rozhodne zostať?
Imám: No, nič v jeho živote sa nezmení – zmení sa jeho vzťah k životu. Človek sa stane spokojnejším, vyrovnanejším. Už vie, čo sa stane, už vie, čo sa deje vôbec. Má znalosti, pričom sú to skutočné znalosti, úplné poznanie toho, čo je Duchovný svet, čo je materiálny svet - a naďalej žije v hmotnom tele. Jednoducho má už iné priority. Vezmite si napríklad čo rozprávajú tí, čo prežili klinickú smrť. Mnohí z nich sa stávajú oveľa lepšími, pozornejšími k ľuďom, začínajú si oveľa viac vážiť život, všetko. Uvideli, precítili, dotkli sa toho. Z nejakého dôvodu tu ešte zostali, ale už vedia, že smrť ako taká neexistuje - a strach zo smrti zmizol. Čakajú už na okamih, kedy sa to stane – nastane sviatok v ich živote, ktorý ich konečne vráti do toho už poznaného stavu. A tak aj ten, kto sa zaoberá duchovnými praktikami sa prestane báť smrti. Má už skúsenosť z prebývania tam, za hranicou tohto života - nemá sa čoho báť.

Roman: Môžeme sa ešte vrátiť späť a nejako načrtnúť vo všeobecných rysoch tento proces? Človek dostal informáciu – prijal ju, pochopil, kam je nutné smerovať. Urobí voľbu, však? Ďalej prejde nejaká doba, možno mesiac, možno rok alebo dokonca desaťročia, počas ktorej musí pestovať v sebe tieto hlboké pocity, čerpať Ducha Svätého. Pritom smeruje dovnútra, správne hovorím? S pomocou svojho zámeru, pozornosti a smerovania. A vlastne v tom spočíva proces osvietenia, alebo spása Duše, kto si to ako nazve?
Imám: Áno, to je proces evolučného rozvoja človeka.
Roman: Tu by bolo dobré porozprávať viac o podrobnostiach, pretože predpokladám, že teraz (zvlášť po vydaní knihy " AllatRa ") si mnohí stanovili za cieľ návrat Domov. Je jasné, že sa jedná o duchovnú prácu, s mnohými nuansami. Čo je dôležité v prvom rade? Zameranie, pevné rozhodnutie "vyjsť"?
Imám: Je dôležité zachovať skutočnú túžbu po poznaní, pokoji. Človek prestane počúvať vedomie. Vie, odkiaľ prichádzajú myšlienky.
Roman: Stojí zato, nasledovať skúsenosti druhých? Ísťza tými, ktorí už pokročili ďalej?
Imám: No, je jedna rozšírená chyba, ktorá je prítomná vo všetkých smeroch: študent musí poznávať pri nohách učiteľa a nasledovať jeho ponaučenia. Zatiaľ čo mnoho zenových majstrov, naopak, vyzýva študentov, aby šli svojou vlastnou cestou - a tak je to správne.
Roman: Nevytváraj si modlu, nie je to o tom?
Imám: Presne tak. Pripútanosť k cudzej skúsenosti neprináša skúsenosť. Potrebné sú vlastné skúsenosti. Nech by ste sa pozerali akokoľvek dlho na to, ako niekto zatĺka klince do dosky, nebudete schopní to urobiť, pokým nevezmete do ruky kladivo. Je to jednoduché. Človek musí získať svoju vlastnú skúsenosť. Áno, možno požiadať o radu. Možno zadávať nejaké technické otázky, upresňovať si, kde treba skorigovať svoj smer, ale ísť musí človek samostatne.
Roman: A ešte môžeme upresniť, k čomu má človek smerovať, k rozvoju pocitov? Inými slovami, učiť sa byť pocitom?
Imám: Áno.
Roman: Presnejšie hlbokým pocitom, nie povrchnými emóciami, to tiež treba oddeľovať.
Imám: Poďme sa pozrieť na rozdiel medzi pocitmi a emóciami. Pocity sú trvalé, stabilné, pokojné. Ale emócia má podnet. Rastie, dosiahne vrchol a spadne dole ako vlna. A pritom  môže padať oveľa hlbšie, než bola v momente začiatku. Teda od eufórie k depresii. Pokým je tento podnet, do akej miery zotrvačnosti vystačí, dovtedy trvá tento emocionálny stav. Emócia je vždy dočasná. A vždy nesie so sebou pocit prázdnoty a klamstva. Človek niečo chcel, ale nedostal to. To pravé, čo chcel dostať. Alebo vznikne potom emócia sebabičovania. Tá môže človeka priviesť do stavu hlbokej depresie. A trvá dovtedy, kým ju človek živí svojou pozornosťou. Stojí za to obrátiť svoju pozornosť na tvorenie, pozitívne udalosti a depresia zmizne. A pocit, to je proste, keď človek získa kontakt s Duchovnom. Ten už neodíde. Človek tak hlboko spozná svoje pocitové vnímanie, že sa stane pocitom, ktorý v sebe kultivuje.
Roman: On s týmto pocitom jednoducho žije, žije v ňom? A nejaký zostávajúci podiel pozornosti venuje vonkajšiemu svetu. Je to tak?
Imám: Presne. Aby sme v tomto svete niečo spoznali, alebo nejakým spôsobom komunikovali, na to je aj tak časť pozornosti vynakladaná. Obrazne povedané, keď ideme po ulici, periférnym videním vždy niečo zahliadneme. A tak je to aj tu: keď človek začína žiť duchovnými pocitmi, Duchovným svetom, chtiac – nechtiac niekde periférne dáva pozornosť vonkajšiemu. To je úplne dostačujúce pre existenciu ľudského tela a života v hmotnom svete, alebo, ako sa tomu hovorí, v trojrozmernosti.
Roman: Je správne tvrdenie, že osvietenie  to je stav "tu a teraz", ktorý sa natiahol až do večnosti ?
Imám: Áno, úplne. Duchovný svet je stabilný. Vždy sa nachádza v bode "tu a teraz". To len hmotný svet a vedomie sa po celý čas nachádzajú v pohybe od včerajška k zajtrajšku, ale ten moment "teraz" - je pre vedomie nepostrehnuteľný, on preskočí v okamihu. Ak si všimneme, aké myšlienky u nás vznikajú: sú buď v minulosti, alebo v budúcnosti.
Roman: Väčšina ľudí tak žije, bohužiaľ.
Imám: Ale bod "tu a teraz" - zostáva pre vedomie prakticky nepozorovaným. No keď človek začína žiť v hlbokých pocitoch a začína sa zaoberať duchovnými praktikami, pre neho sa to stane prirodzeným stavom. Tu som šťastný. Teraz - to je ten čas, kedy som šťastný. Je to bod, ktorý umožňuje človeku byť stabilne v pocitoch a získať absolútne šťastie. Jednoducho, vezmite si túto sekundu: rozmýšľate o niečom, či sa staráte o niečo v tomto okamihu? A nasledujúca sekunda môže byť presne taká istá: "byť šťastný, byť taký istý."
Roman: To je pravda, veď v skutočnosti to nie je zložité.
Imám: Je to úplne jednoduché. Len pozornosť umožňuje zostať v "tu a teraz".
Roman: A tak môžeme získať množstvo Allatu potrebného na "prechod"?
Imám: Presne tak.
Júlia: Je to voľba byť šťastný každú sekundu?
Imám: Áno.
Maxim: Môžeme povedať, že človek prichádza na tento svet, aby sa naučil žiť v pocitoch?
Imám: Tak to je.

Oleg: Je nutné zmeniť svetonázor, spoznať svet, v ktorom žijeme? Študovať, ako pracuje vedomie a telo, ako pracujú zložky živočíšneho princípu v človeku, pochopiť zákony, podľa  ktorých existuje kolektívne vedomie, alebo ako sa hovorí, systém Živočíšneho rozumu?
Imám: A na to, aby sme mohli urobiť voľbu, je nutné prostredníctvom hlbokých pocitov (v modlitbe, duchovnej praktike) spoznať duchovný svet, svoju Dušu a spôsob ako dosiahnuť duchovnú transformáciu, prejsť na vyššiu evolučnú úroveň. Je to úplne prirodzený stav človeka. Najprirodzenejší. On smeruje od jednoduchého k zložitému, alebo od smrti k životu, jeho posun je a musí byť tu. Nie k smrti, ale k životu, pretože so stratou tela pravý život nekončí, ale iba začína. V tom spočíva v skutočnosti zmysel človeka. Tak, ako keď človek vychádza z domu s jeho stenami, tak my vychádzame do nového života – do večného života. Tu získavame len maličkú skúsenosť života, ktorá je pre telo dočasnou existenciou. Ale keď človek prekročí hranicu, tak postúpi vo vývoji. A to v bytosť večnú, pre ktorú sa poznanie nikdy nekončí. Nech by tam obrátil pozornosť na čokoľvek - táto informácia sa pre neho plne rozvinie. Kto najlepšie pozná, ako je všetko zariadené, ak nie Stvoriteľ?! Keď človek vstúpi do Duchovného sveta, spozná všetko odrazu, informácia sa okamžite rozprestrie všade. A všetko sa vyjasní, človek získa celkový objem. Nezíska len čiastočné poznanie. Človek zvyčajne v hmotnom svete dostáva čiastkové vedomosti, ktoré si musí potvrdzovať buď nejakými logickými konštrukciami, alebo cestou skúsenosti, či nejako ináč. V Duchovnom svete sa informácia, na ktorú obráti pozornosť, vyjasní odrazu celá. Jeden z príkladov, už si nepamätám meno toho fyzika. Počas svojho života len pracoval - pracoval - pracoval, nemal čas venovať pozornosť svojmu zdraviu, až sa jedného dňa jeho srdce zastavilo. Bol 8 minút v klinickej smrti. Sanitka prišla rýchlo a nakoniec ho z tohoto stavu prebrali. Ako vedec bol zvyknutý poznávať svet, bol zvyknutý obracať svoju pozornosť na informácie. A tak vo svojom denníku opísal svoje skúsenosti z prebývania v stave klinickej smrti. Je zaujímavé, na čo obrátil svoju pozornosť. Hovorí: "Pochopil som, že som nad telom, že nemám telo. Potom", hovorí "som bol vtiahnutý do nejakého potrubia a letel som a okolo mňa bola informácia. A to takáto",  hovorí... -"spomenul som si, že mám pokazený televízor. A predo mnou sa rozprestrela celá informácia, kde sa ťažila ruda na súčiastky tohto televízora, kto a ako ho vyrobil, kde v televízore je závada." T.j. ihneď, v okamihu získal všetky informácie o tomto televízore.
Roman: Takzvaná kronika Akáše?
Imám: Áno, informačné pole.
Roman: Jednotné informačné pole Zeme alebo Živočíšneho rozumu?
Imám: Nielen Zeme. Všetko je fraktálne. Človek má informačné pole, Zem má informačné pole, vesmír má tú istú informáciu, atď. – všetko sa fraktálne rozvíja. Ďalej, tento fyzik pracoval v konštrukčnom oddelení, ktoré vyvíjalo raketu. Obrátil svoju pozornosť na diel, z ktorého vývojom inžinieri bojovali - a okamžite získal potrebnú informáciu o tom, ako tento diel skonštruovať. Len obrátil pozornosť. Vznikla u neho túžba na niečo sa pozrieť a hneď dostal celý balík informácií. A čo sa týka jeho návratu zo stavu klinickej smrti, neskôr napísal, že mal taký pocit, ako keby ho vytrhli z toho prekrásneho, ako mrkvu z hriadky. "Na konci som už videl svetlo, pocítil som akési šťastie - a vtom ma", hovorí,"rýchlo vyšklbli, ocitol som sa v tele." Keď podišiel k televízoru, vymenil tie rezistory, ten detail, ktorý uvidel "tam" - a televízor začal fungovať.
Roman: No, pravdepodobne tak získal informácie aj Tesla?
Imám: Áno, to je intuitívne poznanie. Fyzik ho získal v stave klinickej smrti. Keď sa človek stane duchovnou bytosťou, presne tak isto získava informácie o všetkom, čo ho zaujíma - celý obrovský balík. V tom momente on nebol telom. V tom momente bol zrazu duchom, osobnosťou, ktorá mierila tam, kde je večnosť.
Roman: To, čo sa nazýva osvietenie, spása duše, duchovné oslobodenie - to je spojenie Osobnosti s Dušou – to je siedma dimenzia. Ale vďaka knihe AllatRa vieme, že existuje 72 dimenzií. Takže, keď sa to udeje s človekom, pokračuje jeho vývoj ďalej?
Imám: Áno, poznanie sa nikdy nekončí.
Roman: Ak sa to človeku nepodarí, stane sa subosobnosťou, vracia sa do kruhu Sansáry, naďalej pokračuje v návratoch sem – a tu sa jeho vývoj končí?
Imám: Rozvoj ako duchovného, áno. Tu otázka spočíva v tom, že keď sa osobnosť stane subosobnosťou – ona sa, takpovediac, stane lyžicou pre systém živočíšneho princípu, Živočíšneho Rozumu, materiálneho sveta, sveta Diabla – môžeme si vybrať, ako to nazveme. Pretože, tým že sa stane vrstvou na Duši, tá časť Allatu, ktorá prechádza z Duše k Osobnosti, ostane u subosobnosti. Systém tohoto sveta odoberie časť Allatu. A čím viac je takýchto vrstiev, tým menej tvorivých síl a teda duchovných síl preniká k nasledujúcej Osobnosti. Tým menšie šance má osobnosť na spojenie.
Roman: Z toho vyplýva, že čím horšie subosobnosti, tým menšiu šancu má nasledujúca osobnosť na oslobodenie?
Oleg: Čím viac subosobností.
Imám: Množstvo.
Roman: Čím viac zlých subosobností...
Imám: Dobré subosobnosti nie sú.
Roman: No nestáva sa, že človeku chýbalo už len máličko?
Imám: Stáva sa. Potom je trochu jasnejšia, ale aj tak zostane u nej časť síl Allatu.
Roman: Ako je napísané v knihe, tzv. "svetelné filtre ".
Imám: Áno.
Roman: Silou Allatu sa živí všetko tu, v materiálnom svete, však?
Imám: Áno.
Roman: V náboženstve a mytológii je taký pojem ako anjel. Je to to isté ako skutočne osvietený?
Imám: Je to duchovná bytosť.

Roman: Ešte taká zaujímavá otázka, týkajúca sa začiatku duchovnej práce. Mnohí odstraňujú v sebe šablóny Živočíšneho rozumu. Je to nutné, chápem, ale zo svojej osobnej skúsenosti som spozoroval takú vec, že keď robím voľbu smerom k Duši, smerom k duchovnosti, keď nadväzujem spojenie s Bohom - oveľa ľahšie sa mi darí odsekávať nánosy, zbytočnosti, šablóny. Môže človek jednoducho urobiť voľbu, nasmerovať sa dovnútra - a ono to samo od seba začne odpadávať? Alebo je nutné tieto šablóny rozpracovať? Mimochodom, nechápem, načo ich treba rozpracovať, ak ich môžem raz a navždy odmietnuť?
Imám: To je presne to, o čom sme hovorili. To sú dve cesty transformácie. Prvá - naraz cez úprimnú čistú vieru, bez pochybností. Áno, je to dosť ťažká cesta, ale rýchla.
Roman: Efektívna.
Imám: Druhá cesta – je postupné spoznávanie. Tu je hlavné byť čestným a nestratiť zo zreteľa cieľ. Pretože, mierne povedané, ak si stanovíš za cieľ oslobodenie sa od šablón a stratíš cieľ duchovnej transformácie, nikam nedôjdeš. Ale tu je potrebné vidieť cieľ, a to, čo počas cesty odpadáva - tak je to dobre. Poznáte to, ako hovorí jeden muž: "Ja chápem, keď niekde urobím chybu. No, potkol som sa a spadol. Ale postavil som sa, pozrel som kadiaľ mám ísť, oprášil prach z nohavíc - a išiel som ďalej." Tak toto je oslobodenie od šablón. To nie je samotný cieľ. Je to prostriedok dosiahnutia cieľa. Je to spôsob, kedy odhadzuješ niečo zbytočné, čo ti bráni posúvať sa, ísť, aby si sa stal ľahším.
Roman: Ale keď s väčším presvedčením smeruješ dovnútra, môže to odpadávať samé od seba!
Imám: Samozrejme, prečo nie? Ale je potrebné pamätať na to, že človek vyrastá v systéme šablón a programov tohoto sveta a len tak, zadarmo nič nedostane. Je nutné byť neustále ve strehu, sledovať prejavy systému v sebe, smerovať pozornosť k Duši, byť v neustálom pocitovom dialógu s Bohom.
Oleg: Ešte určite vzniká také zvláštne rozdelenie takpovediacna: ja a nie ja. Veď šablóny prináležia niečomu hrubšiemu, niečomu materiálnemu. A tu je aj niečo jemnejšie, otvorenejšie a jasnejšie.
Roman: Možno povedať, materiálna štruktúra vedomia, nie? Nabalená na konštrukciu...
Imám: No, ak to vezmeme cez pocity, celý hmotný svet je vnímaný ako niečo hrubé, tmavé, lepkavé. Je taký, že vo všeobecnosti nestojí za to obracať naň žiadnu pozornosť. Keď je pred tebou večnosť, šťastie hneď vedľa - sloboda, najohromnejšia voľnosť, vymeniť večnosť za čosi dočasné, za to čo v skutočnosti nepotrebuješ, to nemá zmysel. Túžba je len jedna: túžba po slobode. Ale bez toho, aby sme dávali tomuto svetu pozornosť, sa nemôžeme navzájom kontaktovať, odovzdávať si skúsenosti. Musíme sa naučiť používať myseľ a telo ako nástroj.

Roman: Skús to povedať človeku na ulici, ktorý sa vybral v nedeľu po obchodoch...
Imám: To nie je o tom človeku. Veď vy nebudete pristupovať k ľuďom na ulici, ako to robia v sektách, a hovoriť im, aby sa zaoberali duchovným rozvojom. Človek má právo voľby, ktoré mu dal Boh. Žite tak, aby človek sám zatúžil prísť a spýtať sa, prečo tak žiješ, prečo si šťastný a ako sa to dá dosiahnuť? Potom pochopí, lebo jeho pozornosť bude zameraná na získanie informácie. Ale keď budete chodiť a pokúšať sa podsunúť mu  nejaké znalosti, ľudia ich odmietnu z jedného prostého dôvodu: pretože to budú vnímať ako násilie na osobnosti. Preto sa staňte príkladom – všetko bude oveľa jednoduchšie. Môžete navrhnúťčloveku, ktorý prejavil záujem, môžete si s ním pohovoriť o svedomí, cti, dôstojnosti, láske, šťastí. A postupne, keď si usporiada priority, keď sa u neho vzbudí záujem o sebapoznanie, poznanie sveta, takého aký v skutočnosti je, potom s ním možno začať hovoriť o duchovnej transformácii - a on to začuje. Ale toto vznikne len vtedy, keď si s ním vybudujete priateľský vzťah. Pochopte, ak pristúpite k hocijakému neznámemu človeku, nech by bol akokoľvek ústretový – hneď začne byť ostražitý. Ale keď nadviažete rozhovor, keď nájdete nejaké spoločné body, na niečom vybudujete vzťah, potom začne prijímať informáciu. Prečo sa musí človek, ktorý hľadá Boha, rozvíjať intelektuálne? Aby mal asociácie, pomocou ktorých môže sprostredkovať pocity, svoju skúsenosť z pociťovania. Tá sa odovzdáva prostredníctvom asociácií, a príkladov. Aby ich človek, ktorý aplikuje na seba tieto asociácie - či už ide o podobenstvo, alebo nejaký vedecký úspech – prijal aj na úrovni vedomia a zároveň ich aj precítil. Môže u neho vzniknúť pocit, ktorý ho zaujme a sám sa začne rozvíjať v tomto smere.
Roman: Existuje taký rozšírený názor, že pocitová sféra - oblasť akejsi ľudskej slabosti, je v dnešnom napätom, agresívnom prostredí neprijateľná. Hoci, keď si to rozoberieme, veď je to zavádzanie?
Imám: Samozrejme, zavádzanie. K človeku, ktorý sa nachádza v pocite slobody, nepríde nikto, aby ho zbavil tejto slobody. On si verí, stojí ako skala. To je všetko. Niet túžby priblížiť sa k nemu a spôsobiť mu nejakú nepríjemnosť, je to zbytočné. Veď aby sme človeka k niečomu pohli, treba ho najskôr vyviesť z rovnováhy. Ale ten, kto pozná sám seba, sa z rovnováhy vyviesť nedá, je vyvážený, chápe, aké je jeho predurčenie v živote. No, skúste s ním niečo urobiť! Je slobodný, nemožno s ním manipulovať. Okamžite spozná v čom spočíva vaša manipulácia. Nemožno ho zastrašiť, pretože smrť tela pre neho v skutočnosti nie je žiadny problém - ale naopak oslobodenie! V podstate prakticky neexistuje žiadny mechanizmus, ktorý by na neho zaúčinkoval.
Roman: Nemožno mu uškodiť tým, že by ste mu vzali niečo materiálne.
Imám: Čo materiálne mu chceš ukradnúť, keď on sám to chce odovzdať?! Nie sú mechanizmy. Ostatní ľudia začnú mať strach z toho, že človek si je taký istý a taký pokojný. A keď človek nechápe v čom je podstata, že ten druhý je taký pokojný, že nelipne na materiálnom? Vzniká strach. Znamená to, že ten druhý má silu, keď z ničoho nemá strach.
Roman: A aj psychiku má pritom v poriadku.
Imám: Áno, je normálny, ale natoľko silný. Na jednej strane ľudí zaujíma, ako sa ten človek stal takým, ale na druhej strane vedomiu je to nepríjemné, pretože tento človek je silný - vnútorne silný. A tu vzniká nedorozumenie. Často ľudia, ktorí sú zakomplexovaní čisto v hmote a nechcú nič meniť, začínajú takému človeku, ktorý nezapadá do rámca matérie, dávať nálepky. Jednoducho hovoria: ja už to poznám, chápem, to sú nejakí pomýlení, nejakí sektári, nejakí, čo si niečo o duchovne rozprávajú. Pretože tomu, kto odsudzuje, je to všetko cudzie. Ale keď človek začne byť sám k sebe úprimný, tak sa rozhodne: idem to preskúmať. A keď to začne do hĺbky skúmať, ukáže sa, že na tom nie je nič strašné. Ako sa hovorí, každý človek má možnosť stať sa tak isto silným, pokojným a vyrovnaným.
Roman: Je tu ešte taký moment, na ktorý sa aj v knihách aj vo vysielaniach neustále poukazuje - že je to veľmi jednoduché.
Imám: A je to skutočne jednoduché.
Roman: ( smiech ) A v čom spočíva jednoduchosť, vysvetlite čitateľom?
Imám: Jednoduchosť je v tom, že treba urobiť len krok do svojho vnútra - a to je všetko. Prejsť túto cestu. Nič viac netreba. Netreba sedieť a rozprávať sa o ňom, treba ho urobiť. Vtedy všetky nepochopenia jednoducho zmiznú, pretože si to získal na základe svojej osobnej skúsenosti.
Roman: Počul som ešte taký zaujímavý výrok, že stať sa subosobnosťou je oveľa zložitejšie než stať sa anjelom!
Imám: To je pravda.
Roman: Takže, je nutné jednoducho stať sa hlbokým pocitom a neprekážať?
Imám: Neprekážajte Bohu tvoriť.
Roman: A všetko sa udeje samé od seba, je to tak?
Imám: Presne tak. Svet je ... no, je také chápanie: svet je naprogramovaný. To, čo si vyberáme to je program pôsobenia.
Roman: Len automatický proces?
Imám: Isteže - automatický proces. Zoberme si analógiu s počítačom: vyberáte si, ktorú zložku otvoríte. Ako to funguje? Jediným kliknutím myši otvoríte celú vrstvu informácií. A od toho, čo ste otvorili, závisí, akú informáciu dostanete. A potom nasleduje samotný čin.
Tak aj tu: vyberáme si program - a v súlade s tým programom konáme. A aký program sme spustili, to aj dostaneme.
Roman: Vyberáme si raz, ale pevne spásu Duše a dostávame...
Imám: Spásu Duše.
Roman: Správne, poďme to trochu zhrnúť, pretože čas sa kráti. Dnes sme si porozprávali o spáse Duše, skutočnom osvietení. Po rozhovore sa skutočne dostavil pocit, že všetko je oveľa jednoduchšie, než si ľudia predstavujú. Keď môžem, tak pre lepšie porozumenie čitateľa rozdelím tento proces na etapy. Pre začiatok človek získa čisté znalosti, pravdivú informáciu. Po druhé - urobí voľbu. Po tretie - duchovná práca, obracia pozornosť dovnútra. No a po štvrté, určite najdôležitejšie, je potrebné zdôrazniť, čo je skutočnou hnacou silou celého procesu osvietenia? Láska?
Imám: Áno. Láska – to je v našom chápaní, my si to tak predstavujeme. Hoci je to ohromná sila tvorenia. Tvorca svojou láskou tvorí tento svet. Je to najohromnejšia sila, ktorá prakticky vytvára všetko dookola. Ale keď sa želaniami premení na antilásku, na antiallat, tak sa prejaví ako hmotná vec, udalosť alebo jav. Ale je to predovšetkým sila - je to obrovská sila Stvoriteľa.
Roman: Človek ju dostáva iba počas svojho života?
Imám: Áno.
Roman: A človek jednoducho musí nasmerovať tento vektor späť, do jej vnútra?
Imám: No, koniec koncov, buďme úprimní: koľkože môžeme dostávať? Musíme niečo Stvoriteľovi aj dať. A čo také mu môžeme dať, čo by si prial?
Roman: To je povedané v prvom Božom prikázaní: Milovať budeš Pána, svojho...
Imám: Áno, len ľúbiť a ctiť.Veď každý rodič chce, aby si ho jeho dieťa ctilo a ľúbilo. Jedná sa o spolužitie medzi ľuďmi na základe lásky, priateľstva a vzájomného porozumenia. Presne tak aj so Stvoriteľom. Keď sa človek začne k nemu obracať, skutočne ako k rodičovi: s rešpektom, porozumením, tak nakoniec naplní to, kvôli čomu nás sem poslal. To znamená, stane sa zrelou, duchovnou bytosťou.
Roman: Viete, keď sa pozerám na proces spásy Duše z pozície získaných znalostí, vrátane tohoto doslova Dušu spasujúceho rozhovoru, začína byť zrejmé, že osvietenie – to je základ.
Imám: Najzaujímavejšie na tom je, že táto cesta je otvorená pre každého človeka - pre každého, nech by bol kýmkoľvek a kdekoľvek. Bez ohľadu na jeho stav, národnú príslušnosť, finančnú situáciu. Pre duchovný svet nie je dôležité nič, okrem tohoto duchovného úsilia. To je všetko, nič mu nebráni. Pre Duchovný svet je vcelku úplne jedno, ako žijeme tento život, ako si zaobstarávame chlieb náš každodenný. Ak je to v súlade s pravidlami svedomia, ako jedného zo zákonov Duchovného sveta. Svedomie, česť, dôstojnosť, láska, mravnosť. Pretože hlavne tieto kritériá, tieto pojmy nedovolia živočíšnemu princípu v človeku prejaviť sa. A čím viac sa obraciame práve k duchovným pocitom, tým bližšie sa dostávame k domu, k nášmu skutočnému domovu. Pre každého je táto cesta otvorená. A nie je na tom nič zložité alebo nedosiahnuteľné.
Roman: Jednoducho treba zatúžiť.
Imám: Áno. Jednoducho urobiť voľbu.
Maxim: Len si spomenúť, ako dieťa miluje svoju matku a otca - a to je všetko.
Imám: Áno.
Maxim: Všetko je veľmi jednoduché.
Roman: Tak poďme touto pozoruhodnou poznámkou zakončiť toto, dúfam, že nie posledné, interview. Veľká vďaka. Rozhovor bol veľmi poučný a užitočný, mnohé nám bolo odhalené a nepochybujem, že našim čitateľom tiež. Znalosti máme, ostáva už len urobiť voľbu a zamieriť k jedinému Bohu, čo sme už aj začali, priamo tu a teraz...
Oleg: Ďakujem!
Maxim: Ďakujem!
Júlia: Ďakujem!

Obrovská vďaka všetkým, ktorí sa zúčastnili tohoto rozhovoru, zvlášť Eve Kim, Julii Matvejev a Alexejovi, ktorí operatívne preložili audio do textového formátu.