02.04.2017 22:05

(Rodina a cesta k Bohu ... je to možné?)
"Duchovnosť a rodinné vzťahy."

Dnes sa tak vyvíja stav vecí, že medzi duchovne zameranými osobami zostávajú aktuálnymi otázky rodinných vzťahov, správnej výchovy (a účelnosti školy) detí a tiež hlavná – sex. Pri ohlasovaní tejto besedy sme ponúkli čitateľom vyjadriť sa, položiť otázky, ktoré ich znepokojujú, nevediac vopred, či budú preskúmané, a ak nie, tak prečo. Mimochodom, môžete si ich "prebehnúť" tu. Počas predbežného prejednávania nového rozhovoru s Imámom sa zistilo, že daná téma o mimoriadne jemných a ostrých momentoch je uzavretá kvôli rade závažných dôvodov a silno dúfame, že čitatelia ich pochopia. Okrem toho sa tiež pri príprave rozhovoru väčšina otázok súkromnej povahy musela vyradiť, neboli zverejnené. Prečo? Vysvetlíme. Na otázky "Ako mám existovať? Ako to mám lepšie urobiť?" - musí odpovedať sám človek, ​​inak to je banálne prekladanie zodpovednosti za svoju voľbu na druhého, teda nemajú nijaký zmysel. Spočiatku sa mne osobne zdalo, že táto téma zostane neotvorená a nezaujímavá, ale rozhovor sa sám od seba vystaval takým pozoruhodne podivným spôsobom, že za jeho oponou sa stalo zrejmým, že každý mysliaci a zameraný dostane v tomto rozhovore všetky nevyhnutné "kľúče" k tomu, aby urobil správnu voľbu. To znamená, že náznak je, ale či ho čitateľ uvidí, záleží len od neho. Ako napokon aj celá jeho životná púť. Pripúšťam, niektorí môžu pocítiť aj sklamanie, čakali jedno a dostali druhé, ale tu už vzniká známa otázka "a kto to očakával? .." To je vari všetko. Príjemné čítanie!
 
                                                                  ***            

Roman: Nedávno sme oznámili nový rozhovor na - pre väčšinu - veľmi dôležitú tému: "Duchovnosť a rodinné vzťahy" Dostali sme ohromné množstvo komentárov, listov a otázok, adresovaných Imámovi a spísali sme ich. Jednako u mňa pred začiatkom tohto rozhovoru vznikol pocit (budem hovoriť priamo, tak mi prepáčte), že mnohí chcú naraz dve protichodné veci: "Chcem aj k Bohu, aj založiť rodinu"; "Chcem aj k Bohu, aj mať sex"; "Chcem aj k Bohu, aj ..."
Imám: Uspokojenie svojich materiálnych potrieb? Želanie moci, dominancie?
Roman: Áno, uspokojenie svojich akýchsi "aby mi bolo dobre". Osobne sa mi zdá, nech nesklamem našich čitateľov na začiatku rozhovoru, že tu je potrebné sa nejako vymedziť v želaniach, pretože sa môže stať to, že keď sa človek pokúša ísť po dvoch cestách, idúcich úplne rôznymi smermi, spravidla nikam nezájde. Čo si o tom myslíte?
Imám: Človek jednoducho nevie, kto je. Či sú to jeho potreby? Presnejšie povedané, čie potreby chce naplniť, uspokojiť? Či sú to skutočné potreby jeho, ako duchovnej bytosti?
Roman: Pravdepodobne sa opäť vraciame k tomu, že v prvom rade musí človek precítiť skutočného seba?
Imám: Presne tak! Pochopiť, kým naozaj je.
Roman: Potom sa ľahko riešia všetky tieto otázky?                                                                         
Imám: Celkovo všetky otázky sa riešia.
Roman: Všetky kolízie, problémy ..?
Imám: Jednoducho si polož otázku: ak som Duch, potrebujem sex?
Roman: A existuje vôbec u Ducha sexuálna túžba?                                                                             
Imám: Áno. A tak ďalej, vrátane rodiny a všetkého ostatného.
Roman: Vychádzajúc z niektorých vlastných pozorovaní, založených na chudobných duchovných zážitkoch, som si všimol nasledujúcu zákonitosť: keď pestuješ hlboké pocity, sexuálny záujem sa postupne znižuje z toho dôvodu, že sa stáva bledším, prázdnym a hrubým, vzhľadom na skutočné hlboké pocity. Ľudia možno nevedia, že existujú vyššie energie? Preto ...
Imám: Nie, žeby nevedeli ... stratili sa vedomosti. Oni existovali. Existovala čistota vzťahov, existovalo chápanie hodnoty čistoty vzťahov, hlbokých pocitov, vzájomnej lásky mimo telesnej túžby mať, ovládať, nejako manipulovať s cieľom zavďačiť sa uspokojeniu svojich potrieb. Práve svojich. Nie odovzdávanie, ale spotreba. Akonáhle vzniká toto "ja chcem": ja chcem prerobiť partnera, ja chcem niečo urobiť ... môžem, mám možnosti, hocičo, ja založím rodinu, ja vybudujem pohodlie, ja vytvorím čokoľvek. Odkiaľ to prichádza? Iba túžba moci, túžba ega.
Roman: Alebo: chcem zaviesť také a také vzťahy, aby sa mi v budúcnosti komfortnejšie žilo. 
Imám: Áno, pretože chápem, že sa nemôžem zabezpečiť, potrebujem niekoho, kto mi pomôže  a ja sa budem usilovať o duchovno.
Roman: Mimochodom, ako jeden z rozšírených spôsobov.
Imám: Áno. Prinajmenšom to nie je správne, nie je to už duchovné úsilie - využívať niekoho na uspokojenie svojich materiálnych potrieb, pre telo ... A čo ďalej? Ale tak to nefunguje! Existuje podobenstvo, keď žiak prišiel k Majstrovi a hovorí: Majstre, zaoberám sa duchovným sebazdokonaľovaním a cítim, že mi zostáva krok k osvieteniu. Povedzte mi, čo mám robiť? Majster sa spýtal: čím sa zaoberáte? Čím si zarábate na živobytie? Žiak odpovedal, že sa ešte nenaučil zarábať, zabezpečujú ma rodičia a ja sa usilujem o duchovné, čo mám robiť? Majster odpovedal: Dobre, poviem ti, čo robiť. Pozeraj pol minúty na slnko. Ten začal pozerať. Majster sa spýtal: Čo vidíš? Nič nevidím, slnko ma oslepuje – povedal žiak. Tak je to aj v živote – odpovedal Majster, - ak sa o niečo usiluješ, ale niekto sa stará o tvoje telo, neuvidíš nič. Ak nedáš, nemôžeš dostať. Úplne jednoduché. Boh je jeden v mnohosti. Na to, aby sa prejavil v človeku, je nutná súčinnosť, je to odovzdanie sa, predovšetkým je to byť hotovým ku spojeniu, k spolupráci, k spoločnej práci, k spoločným pocitom. No, prepáčte, ale láska je čo?
Roman: Podľa všetkého, práca.
Imám: Je to práca. Spolupráca, predovšetkým budovanie. Je to budujúca sa tvorivá energia, ohromná sila. Ale bez spolupráce obidvoch zložiek, jej jednoducho niet.
Roman: Teda vzťahy medzi mužom a ženou - v tom nie je nič protichodné, trestuhodné, idúce proti duchovnosti? Podľa toho, ako vybuduješ vzťahy?
Imám: Áno, to po prvé. A za druhé, ak hovoríme o duchovnosti, človek ... aká je jeho úloha?
Roman: "Odísť odtiaľto?" Aj o tomto sme hovorili v predchádzajúcom rozhovore.
Imám: Stať sa duchovnou bytosťou, anjelom. A ku tomu, čo musí? Spojiť Osobnosť a Dušu. Svoju Osobnosť a svoju Dušu. A ako sa to týka vzťahov?
Roman: Poďme sa baviť o tak zásadnej súčasti, ako je ľudská pozornosť.
Imám: Pozornosť. A ako sa dosiahne spojenie Osobnosti s Dušou? S pomocou pozornosti. Áno, spoločnosť existuje. Ak už existuje delenie podľa nejakého pohlavného znaku, viac sa to týka energetickej konštrukcie. Keď ľudia spolupracujú, no zvolili takú cestu, nadobudnutie takejto skúsenosti nie je problém. V tomto svete sa všetky želania plnia, ale ... človek smeruje k duchovnému. Nemôže vstúpiť do cudzích dverí. Duša - to sú tie dvere, ktoré sprevádzajú Osobnosť do Duchovného sveta, ich spojením sa človek stáva Anjelom, stáva sa súčasťou Duchovného sveta, súčasťou Boha. Do cudzej Duše sa vstúpiť nedá. Akokoľvek telesne blízke by boli vzťahy medzi mužom a ženou, nedá to človeku možnosť vstúpiť do duchovného sveta.
Roman: Iba samostatná práca?
Imám: Iba samostatná práca so sebou. Uvidieť svoje šablóny. A práve v takých blízkych vzťahoch sa aj prejavujú najviac: túžba dominancie, želanie získania hmotných statkov, spraviť hniezdočko, byť lepší ako susedia a podobne. Toto všetko je koncentrovaná masa šablón, ktorá sa prejavuje a ktorú je možné prepracovať. Áno, ak sa obidvaja snažia o duchovný rozvoj a sami nad sebou pracujú, pomáhajú si navzájom odhaliť šablóny a odmietnuť ich a idú každý svojou cestou, no spoločne, toto je jedno. Ale ak existuje želanie dominancie a vzťahy sú podmienené iba vzájomným vzťahom chémie, biochemickými procesmi, snahou tela o telo, no prepáčte, toto k duchovnému nemá vzťah.
Roman: Ale ja som mal na mysli, že väčšina vzťahov na svete sa udržuje pozornosťou, elementárnou pozornosťou. A len čo odnímeš túto pozornosť – všetko sa rúca.
Imám: A koľko pozornosti odchádza práve na vytvorenie čohosi? Nejakej bunky spoločnosti, hej? Veď Systém tohto sveta propaguje, že je nevyhnutne potrebná bunka spoločnosti, rozhodne je nutné splniť všetko, čo je napísané štátom, zaregistrovať manželstvo, áno? Opäť ale, každý vie, že je potrebný každopádne spoločný okruh komunikácie a tak ďalej a tak ďalej. A všetko, čo je predpísané v Systéme, je nutné určite vyplniť. Ale kde je cieľ? Keď pred človekom nestojí cieľ duchovného rozvoja, tak aj prežíva svoj život. Ten prebehne v okamihu – vychovali deti, potešili sa s vnukmi a všetko, život skončil. Prečo žil? Pre deti. A čo je výsledkom? Vo výsledku prepásol svoj vlastný večný život.
Roman: Áno, dospelí vedia, že deti vyrástli a odišli – ale čo ďalej?
Imám: Majú svoj vlastný život. Pretože osobnosť dospieva už v 14-tich rokoch. Je to jedinec,  ktorý zodpovedá za svoje vlastné voľby. A ďalej táto osobnosť rieši svoje problémy samostatne, robí svoju vlastnú voľbu. Rodičia sa tam ešte snažia čo-to povedať, no ak to v detstve nie je založené, tá citová dominanta – nenaučili ho cítiť, vidieť a cítiť reálny svet, potom mi je ľúto, bude presne tak isto plniť rovnaké programy, ktoré videl u rodičov, v okolí, u autorít a podobne.
Eva: V podstate to vychádza tak, že rodina z hľadiska duchovného rozvoja je úplné zrodenie Systému živočíšneho rozumu?
Imám: Ale to neznamená, že sa jedná o prekážku. Všetko závisí na našich rozhodnutiach, od nášho cieľa. Aký cieľ stojí pred nami, pred každým človekom? To nemôže byť ani pomocou, ani prekážkou. Otázka je v tom, na čo sme zameraní. Každé spoločenstvo, každá skupina ľudí si môžu vzájomne pomáhať. A to je normálne, keď si ľudia navzájom pomáhajú. Takto, pomáhaním si navzájom, získavaš samostatné skúsenosti a oni nám pomáhajú skutočne kráčať po duchovnej ceste. Ale najčastejšie sa stáva, že jeden človek poznanie prijal a druhý ho kategoricky odmieta. Prečo? Jednoducho. Stráca sa možnosť manipulácie. Človek, ktorý vyšiel na duchovnú cestu, sa stáva slobodným, odoláva manipulácii.
Eva: Pričom chápe a hovorí, že "ty sa ma tu teraz snažíš zmanipulovať".
Imám: A tu sa stáva zrejmým, ako pracuje Systém, ako sa prejavuje. Aj v tom človeku, ktorý sa posúva cez, - (vidí svoje šablóny a odmieta ich) – prestáva postupovať tak, ako našepkáva Systém. Vidí, ako sa ním snažia manipulovať. Prestáva to robiť, čiže sám už nemanipuluje a prestáva sa podriaďovať Systému. A tu – padne kosa na kameň. Celá rodina bola postavená na manipulácii a tu zrazu - nič. Čo sa deje?
Roman: Vyvstáva otázka, čo robiť?
Imám: Hmm, čo robiť... Získavať skúsenosti. Po prvé  - otázka je v tom, že človek to rieši samostatne. A po druhé, pozrime, veď človek chce žiť, veď každý chce žiť väčšinou šťastne. Šťastie prichádza len vtedy, keď sa človek dotýka duchovného. Šťastie - to je vnútorná  kategória, vôbec nezávisí na vonkajších okolnostiach, a prepáčte, treba sa naučiť komunikovať. Veľmi zriedka sa stáva, aby človek ničomu nerozumel, nič nechcel, zavrel oči a dosť. Toto nedorozumenie vzniká preto, že svoje si hovoriac, človek v duchovnom ešte nič rozumom nenašiel. Ak nemôže nájsť spoločnú reč s niekým, tak ešte nepochopil seba.
Roman: Áno, no ale želanie existuje?
Imám: Želanie existuje. Ako u al-Fárida: "Moje želania sú - pasca ..."
Roman: Dobre, počiatočné smerovanie tam... študovať knihy, študovať Systém ... veď to mnohí majú.
Imám: A naučiť sa komunikovať a ukázať, že to nie je niečo nadprirodzené, ale normálny evolučný vývoj každého človeka. Každého. V každom človeku je to uložené. A že človek v sebe aktivuje: duchovnú cestu alebo cestu materiálnu, ktorá vedie k jednému - k rozkladu.

Roman: Možnože v tomto prípade je ešte vhodné poukázať na to, že čím viac zaostruješ pozornosť na problém, tým viac on narastá a týmto sťažuje situáciu...
Imám: Prirodzene. Čo sa deje? Moment pýchy. Celý som tak duchovný a on, či ona ma nechápe, býva to tak?
Roman: A človek premýšľa o tomto, premýšľa, premýšľa, vytvorí nejakú myšlienkovú formu.
Imám: Áno, premýšľa. A kde vkladá pozornosť?
Roman: Tak zase všetko naráža na pozornosť.
Imám: To je všetko. Prečo niet spolupráce? Pretože niet v sebe pochopenia. Veď možno hovoriť jednoduchými slovami. Možno ukazovať príklad dobroty. Spolupráce, lásky nakoniec. Veď to je najjednoduchšie.
Roman: No, toto je jasné tu prítomným, možno už ...
Imám: Ale v princípe všetkým ľuďom, no to je vždy skúsenosť.
Maxim: Pozrime sa na jemnú manipuláciu. Je rozšírená. Ak sa ja vydávam na duchovnú cestu,  tak vy všetci sa tiež musíte vydať. Vari to nie je manipulácia?
Imám: Alebo všetci mi pomáhajte, všetko robte sami a ja si budem sedieť a iba meditovať.
Maxim: Človek však takýmto spôsobom berie právo voľby svojim príbuzným.
Roman: Hoci to býva aj inak. Keď sa človek vydá na cestu, Systém ho cez blízkych začína odtiaľ vytláčať, veď sa na to dá aj takto pozrieť?
Imám: Ale zase, vytláčať ...
Roman: No, nie vytláčať, ale nejako sa snažiť ...
Imám: Samozrejme, že Systém bude vždy reagovať, niet pochýb. Ale každý človek, ak sa vydá na duchovnú cestu – je s kým?
Maxim: S Bohom.
Imám: Áno. Systém (vedomie, ako súčasť Systému materiálneho rozumu) nemôže nič urobiť. Systém hmotného sveta je racionálny. Raz sa (ho) pokúsil naviesť na voľačo negatívne, no človek naopak, prejavil nejakú účasť, prejavil pochopenie, že on teraz – avšak nie on, nie Osobnosť, ale Systém cez neho, cez blízkeho pôsobí. Ak existuje toto chápanie, potom komunikácia je na dobrej úrovni, s porozumením, rešpektom. Systém mykol raz, druhý krát – a dosť, viac mykať nebude. Teda je to činnosť vedomia, nachodiaceho sa pod kontrolou Systému, ktoré sa prejavuje cez negatívne myšlienky, hádky a podobne.

Roman: A takáto otázka: ak je vedľa typický sprievodca Živočíšneho princípu?
Imám: Prečo sprievodca?
Roman: Preto, že je za čo chytiť.
Imám: Dobre. Prichádzame k tomu istému: je to sprievodca, ale ak neprijímame, čo môže spraviť? Pamätáte si podobenstvo o Budhovi? Keď Budhovi nadávali, povedal, že pokiaľ to neprijímam ja, toto slovo patrí tomu, kto ho vyslovil.
Roman: Fíha, zaujímavé.
Imám: Nakoniec, aký som bol kľudný, taký som aj zostal. A ten človek, no povedal si svoju mienku, ale ak to nie je prijaté, znamená to, že sa Systém nespustil. A jemu sa tiež uľaví.
Roman: Z toho vyplýva, že ľudia majú posudzovať vonkajšie udalosti z vnútornej strany?
Imám: Nikdy neprechádzať na osobnosti. Nikdy. Chápanie toho, že existuje Systém životného rozumu, ktorý hľadá koho zachytiť, hľadá, kto bude odpovedať, kto odovzdá silu pozornosti, chápanie tohto dáva možnosť odpustiť človeku, pochopiť príčinu toho, prečo tak koná, nájsť riešenie, nájsť správne slová, nejakú reakciu. Najjednoduchšie je: nekonať podľa šablóny, konať pre Systém nelogicky.
Roman: Nepredvídateľnosť?
Imám: Čo Systém hovorí? Urazili ťa, musíš odpovedať minimálne rovnako, alebo ešte tvrdšie.
Roman: Alebo urážka, alebo ešte niečo ...
Imám: Alebo ísť do urážky. A urážka je čo? Rovnaký spôsob manipulácie.
Maxim: Systém bude fungovať vždy a je chybou vnímať, že nebude fungovať cez rodinu. Treba prejsť túto etapu.
Imám: Je to ešte zaujímavejšie. U nás bola vždy hlásaná formula: "Môj dom - môj hrad."
Maxim: Áno, bolo to tak.
Imám: A tam, v tom hrade sa môžem uvoľniť, tam je bezpečne. Ale náš skutočný dom nie je tu (usmieva sa).
Maxim: O to sa jedná, čo je najhoršie, úder znútra ...
Imám: Len čo si sa uvoľnil, Systém sa prejavil. No chápanie toho, že druhý človek je tak isto normálny, trochu podrobený ... Teraz nevie, teraz jednoducho nechápe. Ale to nehovorí o tom, že sa v živote nemôže zmeniť, nemôže uvidieť, precítiť v sebe tie hlboké pocity, lásku, šťastie ... každý človek je schopný žiť šťastne!
Eva: Čiže v každom človeku musíme vidieť potenciálneho anjela - nie viac a nie menej?
Imám: Presne!
Eva: A potom prebieha iná komunikácia a tento človek ťa inak počuje.
Imám: Áno, aj inak počuje, inak reaguje, komunikuje. Nakoniec každá rodina môže obnoviť vzájomné vzťahy, keď si sám človek rozumie. Ukazovateľom duchovného rastu u človeka je aj to, že napraví vzťahy so svojimi blízkymi, známymi, s celým svojim okolím. Proste sa to stane samé od seba, pretože človek už neprejavuje v sebe vlastnosti Systému.
Eva: Meníš sa ty – mení sa okolitý svet.
Imám: To je pravda. A keď vezmeme do úvahy prácu zrkadlových neurónov, ak je človek šťastný, stretáva druhého človeka s úsmevom. U toho sa to tiež spustí, podľa princípu ... poznáme tieto experimenty, ktoré prebehli – človek hneď odpovedá úsmevom, je otvorený, padá z neho celé toto nepotrebné napätie. Ak si vnútri slobodný, šťastný, druhý človek vedľa sa stáva rovnako šťastným, kľudným. To nie je manipulácia, ale interakcia. Tu nebude tajné želanie ovplyvňovať iného človeka. Existuje ešte pojem primeranosti a neadekvátnosti. O čom to hovorí? Môžeme byť šťastní a úplne normálne, adekvátne komunikovať, pracovať, riešiť nejaké úlohy v okolitom prostredí a byť pri tomto šťastný. Je to duchovná primeranosť. Ale ak človek lieta v akýchsi oblakoch, nepočuje, nepočúva, nevníma vedomie v tejto chvíli – ušiel do seba, ponoril sa, všetko. Čo sa deje? Nepočuje druhého a ten začína chápať, že pozornosti niet, aktivuje sa živočíšny princíp. Čo vlastne v tomto okamihu robíme? Posilňujeme Systém. Hoci možno byť celkom normálnym, adekvátnym. A hlboko sa ponárať počas duchovnej praktiky, meditácie. Prosím pekne, ako nástroj - prehlbujte porozumenie, vnárajte sa do hlbokých pocitov, šťastia a tak ďalej. Je to jednoduché.

Roman: Cez všetky otázky čitateľov prechádza ako červená niť problém so sexuálnou energiou. Dotkli sme sa toho pred rozhovorom a nebudeme o tom rozprávať. Prečo?
Imám: Veľmi jednoducho, táto informácia existovala. Ale ľudské vedomie ju tak prekrúca, že sa okamžite dáva do služby Systému. Kým človek sám seba nepochopil, nemá to zmysel. Pochopte, opici nikto nedá granát.
Eva: Pokiaľ človek vníma vedomím, nemá to zmysel? A ak sa bude nachádzať v pocite, tak všetko pochopí?
Imám: No, to je prvé. Druhé - menej premýšľať o sexuálnych vzťahoch.
Roman: Choď myslieť na iné.
Imám: Áno. Pocity lásky a šťastia porovnávať so sexom je rovnaké, ako porovnávať cukrík s prázdnym obalom. Je cukrík, ktorý prináša nejaké sladké vnemy a je obal, ktorý šuští, môže byť krásny, ale vyhodíš ho ako zbytočný.
Roman: Pričom tu ešte vidieť taký zaujímavý moment, ak vezmeme do úvahy sexuálny záujem, že má nesúvislý a zvlnený charakter.
Imám: Jedná sa o nástroj manipulácie, moci.
Roman: Mám na zreteli sex v porovnaní s pravým šťastím, s hlbokými pocitmi. Prvý je skokovitý, ale pocity sú stabilné, trvalé a neobmedzené. Aspoň 24 hodín denne iba "prebývaj". A sexuálny záujem: zdvihol sa - potom klesol, zdvihol sa – klesol. Pritom spravidla nenasycuje, ale naopak vyčerpáva.
Imám: A vyprázdnenie, ku ktorému dochádza po fyzických vzťahoch? Opäť tam je okamih očakávania a neuspokojenie tohto očakávania. A Láska je tak šťastná ... v tomto jednom pojme to je i láska k dcére, láska k žene, láska k matke, láska k sestre a vzájomné rozpoloženie presne tak isto.
Roman: Skrátka, Absolútna veličina.
Imám: Áno, toto všetko dohromady. A plus ešte obrovská - obrovská energia, ktorá vytvára všetko naokolo. Boh je Láska. Ibn al-Fárid má tieto slová: "Žijem v Láske samotnej ..." Ale len vtedy existuje život, skutočný život, skutočný svet, keď existuje láska.
Roman: Vtedy sa aj objavuje taký pojem ako šťastie.
Imám: Áno. To aj je šťastie, všetko dohromady a k telesným vzťahom sa to nijak nevzťahuje, k telesnej blízkosti. No keď vzniká sexuálna túžba ... prepáčte, to isté robia zvieratá. Ide jednoducho iba o množenie tiel.
Roman: Inými slovami, každý rozhoduje sám podľa seba.
Imám: V každom prípade. Ale či človek potrebuje túto skúsenosť? Potrebné sú skúsenosti rodinného života, potrebná je skúsenosť detskej výchovy - niet pochýb. Avšak ...
Roman: Treba chápať prečo?
Imám: Áno.

Roman: Dobre. Väčšina našich otázok má nasledujúci smer: človek váha, či potrebuje rodinu, vzťahy, túto skúsenosť, pozaväzoval už toľko uzlov a nevie, ako ich rozviazať. Otázky sú tohto typu: "Čo mám robiť?..." "Takáto je situácia ...", "Čo robiť?...", "Urobiť tak, alebo inak?..." Najskôr je podľa všetkého potrebné povedať, že každá jednotlivá skúsenosť – je priamou voľbou každého človeka.
Imám: Áno. Jeho osobné rozhodnutie a jeho zodpovednosť za prijaté rozhodnutie.
Roman: O tom to je, je netaktné a špatné, brať a prekladať zodpovednosť na niekoho iného – „a čo mám robiť?“ Mne osobne je to dobre známe, pretože kedysi v živote som mal kopu problémov a musel som ísť k veštici, žiadať rady od tých, ktorí sa mi zdali múdrejšími a znalejšími. Teraz chápem, že je to smiešne a nič som vtedy s pomocou veštkýň a poradcov nevyriešil, ba naopak, zamotával som sa v riasach vedomia a okolností stále silnejšie.
Maxim: Neurobil si svoju voľbu a ešte si nechápal, kam ísť.
Roman: Samozrejme áno. Neboli Znalosti. Pravdepodobne mnohí sa aj teraz takto pýtajú, osobne ich úplne chápem.
Imám: Človek nevie, kým je. Nevie o svojom potenciáli, to všetko preto, že mu chýbajú znalosti. Znalosti o tomto svete, znalosti o sebe ako o potenciálnej Duchovnej Bytosti. Všetky problémy tohto sveta vznikajú z nevedomosti. Ak človek prijíma informáciu, začína ju v sebe posudzovať, začína na sebe pracovať. Vidí svoj pohyb na duchovnej ceste, vidí svoj pohyb vo vývoji vzťahov. Spoločnosť sa stáva lepšia, jasnejšia, pretože každý prejavuje ľudské kvality  - dobra, šťastia, porozumenia. Ak to každý z nás urobí, tak sa naša spoločnosť zmení. A keď sa ešte každý človek stane vodičom síl Allatu, síl Božského tvorenia, každý začne prejavovať lásku vo svojom živote, tak sa zmení veľmi mnoho.
Maxim: Ale možno sa tak pozrieť na celú túto situáciu: áno, človek má rodinu, deti - to je fáza vývoja, jeho osobná fáza.
Imám: Celkom správne.
Roman: Uvedomil si, že sa nachádza na tomto mieste, a že od tohto bodu môžete začať iný pohyb.
Imám: Všetko sa deje iba tu a teraz. Človek môže začať svoj duchovný rozvoj z každého bodu. Kým je nažive, môže niečo zmeniť. Môže zmeniť všetko vo svojom živote. Pokiaľ je tu vo svete, ešte je živé telo. A vraciame sa k tomu, že rodinné vzťahy nebránia ani duchovnému  rozvoju, ani intelektuálnemu rozvoju, ani rozvoju cez akési rôzne náboženstvá, systémy. Áno, bývajú problémy, keď v rodine jeden človek patrí k jednému náboženstvu a druhý k druhému  náboženstvu. To je veľmi zaujímavá otázka. Na internete sa nedávno objavila taká fráza, že hĺbka každého náboženstva je dvakrát bližšie k hĺbke iného náboženstva, než k svojmu povrchu. Pokiaľ sa dôkladne preštuduje ktorýkoľvek zo smerov, ktorékoľvek náboženstvo, v hĺbke prichádzajú k jednému a tomu istému - Boh je jeden a hlboké pocity, kontakt so Stvoriteľom sú vo všetkých náboženstvách rovnaké. A niet rozdielu v tom, kto si - budhista alebo kresťan, mohamedán alebo žid.
Roman: Ženatý, slobodný, rozvedený ...
Imám: Niet rozdielu! Ak človek má hlboké pocity šťastia a prebývania v Stvoriteľovi. Boh je Láska. Ale ty budeš všetkých milovať, oni budú milovať teba a ty všetkých naučíš tej láske, pohybu, naučíš ich byť živými, cítiacimi skutočnými ľuďmi, ktorí budú cenní pre spoločnosť pretože privodia dobrotu, prirodzenosť vzťahov, spoluprácu. Áno, bez ohľadu na to, v akej fáze sa nachádzaš! Ak si toto pochopil, táto láska sa už v tebe prejavila, pochopil si, kadiaľ sa pohybovať. Nič človeku nebráni. Vôbec nič.
Maxim: Prinesieš oveľa väčší úžitok, budú ťa počuť.
Imám: Je to jednoduché. Ukazuje sa, že keď človek spolupracuje s inými ľuďmi a robí niečo pre druhých ľudí, nech ide aj o rodinu alebo nejaké mini - spoločenstvo, bude to veľké, globálne ... veď je všetko fraktálne. Keď človek prejavuje tieto kvality a duchovnú zložku, ono sa to zväčšuje. Človek rastie duchovne, tieto sily sa v ňom navyšujú, výrazne sa v ňom zvyšuje láska, keď spolupracuje s druhými.

Roman: Čím viac dáš, tým viac dostaneš? Ak je to možné, vyjadrím jednu zovšeobecnenú otázku od čitateľov, ktorá môže odpovedať na mnohé ďalšie, konkrétnejšie otázky. Znie takto: "Som v štádiu hľadania vzťahov. Nebráni to môjmu duchovnému rastu?"
Imám: A prečo človek hľadá nové vzťahy?
Eva: Nová hračka, nový objekt manipulácie?
Imám: No vlastne, možno aj áno, aby niekto riešil jeho problémy. Keď sa človek skutočne pohybuje po duchovnej ceste, vo svojom živote stretáva masu ľudí, schopných cítiť, spolupracovať. Či to nie sú nové vzťahy? Nie sú to lepšie vzťahy, ako len dostať niečo v hmotnej rovine? Keď je spolupráca, priateľstvo, láska, vari to nie sú lepšie vzťahy? Ako si hľadať nejakého partnera pre uspokojenie ...
Roman: ... svojich špecifických potrieb.
Imám: Áno. Napriek tomu si všetky hľadajú muža, ktorý by nepil, nefajčil a kvety by vždy daroval ...
Eva: Výplatu dával ...
Imám: Svokru mamou nazýval, k futbalu bol ľahostajný, a v partii neskúsený ...  Ale v skutočnosti prečo? Aby sa bolo možné pochváliť. No ale to nie je pes na povrázku, odpusťte. Ale na druhú stranu, ľudia, ktorí riešia pre seba rovnaké otázky, ktoré sami hľadajú, napríklad, duchovnej spásy, naozaj nepijú alkoholické nápoje, sú príjemní v komunikácii, družní, príjemní vo všetkých ohľadoch. No na toto nie je treba ľudí využívať. Veď to nie je predmet uspokojenia. A interakcie - áno prosím, hocikoľko. To rozhodne nemusí byť bunka, rozhodne nie nejaké vzťahy spojené práve s týmto človekom. Takých ľudí je veľmi veľa a ty môžeš vybudovať s každým človekom vzťahy priateľské, to tomuto nijak neprekáža. Ale zato budeš mať oveľa viac priateľov.
Roman: Obávam sa, že mnohí toto nemôžu prijať, pretože v prvom rade chcú sex, ostatné už len potom ...
Imám: No, prepáčte, čo ľudia chcú, to aj dostanú.
Roman: A všetko je spravodlivé ...
Eva: Otázka znie: Čo robiť, keď jeden z členov rodiny ide zlým smerom? To znamená, že jeden prijíma Znalosti, ide smerom k Duchovnu a druhý je proti.
Imám: A ako to hodnotíme? Ide, alebo ide proti. To už je proces hodnotenia.
Eva: Človek je na vedomí a nehľadá spoločné body, ale body rozdelenia?
Imám: Áno. A človek ešte ukázal rovnakú duchovnú nedostatočnosť – vy ste všetci takí materiálni, avšak ja som celý taký duchovný. Zobral sa a už sa oddelil. Druhý človek, chápajúc, že dostane menej pozornosti, že vzťahy sa nejako zmenili, začína klásť odpor a jeho nepochopenie vyvoláva u neho strach, že sa môžu pretrhnúť vzťahy, rozrušiť rodina a podobne. Začína klásť odpor a prirodzene tlačiť, pokúšať sa o vrátenie milovaného človeka späť do koryta, v ktorom sa nachádzal predtým. Vzniká nedorozumenie, ale znovu, odkiaľ sa berie? Z nedostatku interakcie. Ale treba si kľudne sadnúť a rozprávať sa. Pozrite, teraz ma zaujíma toto, je to moja voľba, stal som sa tým horší alebo lepší?
Eva: Argumentovať pre vedomie.
Imám: Správne. Ale opäť, človek prestal piť, prepáčte, ak sa predtým strácal v alkoholovom opojení, prichádzal domov s opuchnutou tvárou, alebo s prepáčením, ambrou, a teraz nie - je to horšie alebo lepšie? Prestal svokre nadávať - je to zlé alebo dobré? Zdá sa, že dobré. O deti sa začal zaujímať ...
Roman: Stal sa konečne lepším, vari je to málo?
Imám: Stal sa dobrým, nenadáva si so susedmi, obnovuje vzťahy, začal čosi robiť okolo domu - je to zle alebo dobre? Skúsme si aspoň nakresliť tabuľku: plus a mínus. Zapíšte a pozrite, kde je viac plusov a kde mínusov.
Eva: Začať z najjednoduchšieho, z porovnania?
Imám: Správne. Sadli si a porozprávali sa. Neobviňovať druhého človeka, že ty si taký neduchovný a ja som taký.
Eva: Prejavuje sa šablóna vyvolenosti.
Imám: Áno. A potom obvinenia, ty si nejaký iný. Odtiaľto sú všetky štítky, zavesili ich a ty si hneď sektár, si úplne neadekvátny.
Eva: Mimochodom, toto môže spozorovať každý na sebe.
Imám: Prirodzene. Okamžite sa začne, že "tu ja ...". Ale kde som ja? Kto to hovorí? Veď to vedomie hovorí. Človek, ktorý ide po duchovnej ceste sa neoddeľuje od druhého. Vidí v blízkom takého istého človeka ako je sám. Všetko, týmto sa všetko končí. Vidí v druhom tú istú duchovnú bytosť, ktorá je aj v ňom.
Roman: Pritom sa prirodzene snaží vidieť v ňom to lepšie.
Imám: Vidieť v ňom lepšie kvality! No prepáčte, keď človek, ktorý sa začal venovať svojmu duchovnému rozvoju, začína vidieť lepšie vlastnosti vo svojom partnerovi - tak u nich vôbec nebudú hádky! Jednoducho nebudú mať žiadne nedorozumenia.
Eva: Je to aj trochu nelogické, aké môžu byť hádky, keď partner v partnerovi vidí to lepšie?
Roman: Aj keď nemajú rovnaké názory na duchovnosť, sú stúpencami rôznych smerov, je to v každom prípade víťazná varianta pre oboch.
Imám: Pochopte seba a vtedy všetky problémy zmiznú.

Eva: Taká zásadná otázka, najmä od žien: ako rozdeliť pozornosť medzi deťmi, rodinnými povinnosťami a zároveň vykonávať praktiky, meditácie? Tak nejak to všetko obsiahnuť a aby bolo na všetko dostatok času?
Imám: Úplne jednoducho. Meditácie a duchovné praktiky – to je nástroj na to, aby sa našli hlboké pocity. Pocity lásky, šťastia, spolupráce, porozumenia a vďačnosti. Môže byť mama šťastná, keď sa stará o deti?
Roman: Môže zažívať tieto hlboké pocity, keď je pri deťoch?
Imám: Áno. Môže zažívať hlboké pocity popri komunikácii s príbuznými a robiac niečo okolo domu? Ak pripravuje jedlo s pocitom lásky...
Roman: Alebo manželovi žehlí košeľu ...
Imám: Áno! Aj jedlo bude chutnejšie, aj košeľa zaujímavejšia.
Roman: Jednoznačne, čo sa týka jedla – preverené.
Imám: Život sa stáva nepretržitou duchovnou praktikou. Veď človek, ktorý sa zaoberá duchovným rozvojom, je neustále v kontakte s Bohom. A nie je dôležité, čím sa v tej chvíli zaoberá telesne. Jeho duch rastie, sila ducha v človeku spočíva v tom, že je neustále v spojení s Bohom. Tu sa nachodiac, prebýva v stálych pocitoch lásky a šťastia. Šťastná matka vychová veľmi šťastné deti! Aj jej manžel bude šťastný, pretože jeho manželka je šťastná, nevyžaduje ... Opäť platí, že keď človek ide po duchovnej ceste, chápe, koľko potrebuje k životu a akú dôležitú jeho pozornosť a koľko tejto pozornosti sa vkladá do duchovného rozvoja.

Roman: Ešte taký moment dodám, vzniká časom problém, ako utratiť peniaze, ktoré zarobil?
Imám: Ale tu je to už iné - prečo ich zarábaš? Ak chápeš dôležitosť Duchovnej cesty, potom vkladáš tieto prostriedky do toho, aby si pomohol iným ľuďom. Urobiť niečo dobré, vybudovať toto detské ihrisko, alebo ich vložiť do nejakého programu, kúpiť si nejakú techniku, naučiť sa točiť dobré filmy, vkladať ich do nejakých sociálnych dobrých skutkov, ukazovať to ostatným ľuďom.
Roman: Rozumiem. Ale mal som na mysli niečo iné, podstatný rozdiel od tvrdého spotrebiteľského myslenia, neustále spriadajúceho v hlave akési plány a z nich vyplývajúceho – jedno nadobudnúť, druhé, tretie, štvrté ... a tu sa vo všeobecnosti ukazuje, že nič netreba, všetkého akosi jesto.
Imám: Ale človek vie, že mu to pre život stačí a zbytok môže minúť na to, aby spolupracoval s inými ľuďmi. Urobiť niečo dobré pre spoločnosť. A robením sa to násobí. Získava veľa priateľov, rovnako zmýšľajúcich ľudí, zhromažďujú sa a môžu spraviť nejakú všeobecnú vec pre štvrť, pre mesto, pre krajinu. Konečne, pre celú planétu. Pretože títo ľudia sa spájajú dokopy, vkladajú prebytok tých prostriedkov, ktorý tak povediac už nepotrebujú na získanie postavenia a oni to môžu urobiť. To je radosť! Tvoriac nič nestráca, nadobúda radosť zo spolupráce. Naozaj sa stáva šťastným, pretože pomáha ešte niekomu. Spolupracuje s druhými ľuďmi, stretli sa, čajíček popili, podiskutovali, niečo vymysleli, voľajakú dobrú vec pre celú spoločnosť, nielen pre seba. Takto z toho i vzniká šťastie! Z tohto ide vnútorné uspokojenie, bol si schopný urobiť niečo, zanechal si niečo také, čo ľuďom bude pomáhať ďalej.
Roman: Nie zaliezť do svojej zlatej nory a cítiť sa tam nešťastne ...
Imám: V tom je zmysel, keď človek robí pre ostatných - stáva sa šťastný. To spája ľudí. Ľudia sa dávajú dohromady a cítia sa oveľa pohodlnejšie než ktorýkoľvek schúlený vo svojej nore, nech aj zlatej.
Eva: A všetci to cítia, keď sa zamyslia, keď sa navzájom počúvajú ...
Imám: Je to tak.

Maxim: Ešte tu je taká otázka: "Čo robiť, ak máš pocit, že tvoja druhá polovica ťa využíva a manipuluje tebou?"
Imám: Prestať byť manipulovaným.
Maxim: Ale môžete to vysvetliť?
Imám: Prečo? Je možné sa jednoducho nepoddávať manipulácii. Opäť, je možné sadnúť si a porozprávať sa. Pokojne diskutovať o tom, aké je to vážne, jedno, druhé, tretie, desiate.
Roman: A kam vlastne spoločne idú?
Imám: Vysvetliť, ak sa ty, môj drahý, snažíš nejako ovplyvniť moju voľbu, to z jednej strany nie je správne a z druhej - je nám to treba? Približuje nás to k sebe, alebo oddeľuje?
Maxim: Zdá sa, že problém vo všeobecnosti spočíva v komunikácii medzi ľuďmi?
Imám: Ona aj existuje. Musíme sa učiť komunikovať pokojne, rozvážne, jasne, otvorene a klásť otázku, nakoľko nás to robí šťastnejších a navzájom bližších, keď sa snažíme jeden druhého manipulovať?
Roman: Veď v tomto aj je cieľ vzťahov.
Imám: Áno, cieľom vzťahov je byť vedľa, byť blízkymi a to predovšetkým v duchu. Máme nejaké spoločné záujmy, spoločné túžby – toto drží ľudí, toto posilňuje vzťahy a rodinu. Nikomu nie je príjemné byť využívaný.
Roman: Ak existuje nejaká výhoda, tak áno ...
Imám: Ak to človek vidí, tak hovorí, poďme sa pozrieť na tento problém z iného uhla. Bude ťa zaujímať, keď tebou budú manipulovať? - Nie, nebude. Nepríjemné? - Nie. A prečo toto robíš? No, poďme si navzájom čestne odpovedať, že je nám to obom nepríjemné. Neprináša nám to radosť. A čo nám prináša radosť? Spoločná činnosť, spoločné záujmy. Riešenie nejakých problémov, obnovenie vzťahov a tak ďalej a tak ďalej. Všetko je tak jednoduché. Náš problém je v komunikácii. Nie v tom, že jeden človek sa hýbe, druhý sa nehýbe, alebo sa snaží manipulovať. A znova, odkiaľ pramení manipulácia? Je to práca Systému. Jednoducho existuje šablónové myslenie, existuje to, čo je v človeku založené z detstva a ťahá sa to celým jeho životom. Ale to neznamená, že sa človek nemôže zmeniť. Môže, ak sa mu zachce. Ale opäť, na to potrebuje poznanie – prečo sa to deje, prečo to robí. Šablónovité myslenie je tak zúžené. Je len málo týchto postupov, je to však Systém. Ako je pre Systém jednoduchšie strhnúť človeka do negatívna - to bude potom po celú dobu používať.

Eva: Aké pozoruhodné, teraz sa venujeme téme rodiny, ale v skutočnosti je to všetko všade rovnaké, a funguje to rovnako. Je jedno, či je to rodina, alebo nejaké iné vzťahy.
Imám: Samozrejme, je to otázka vzťahov. Sú to aj vzťahy v práci, na ulici, v doprave, ak autobus niekde pribrzdil a vedľa stojaci sa zrazili, možno sa usmiať, poprosiť o prepáčenie, ešte si aj pohovoriť, zvýšiť druhému náladu – postupovať ináč, nie podľa zvyku, mimo šablóny. Podľa toho, čo v nás prevláda, ak sme si zvykli žiť v pocitoch, v spolupráci, môžeme sa usmiať, ešte aj nadviazať rozhovor, o niečo sa podeliť. Koľko zoznámení prebieha v doprave. S prihliadnutím na akej vlne, samozrejme.
Maxim: Je tam aj možnosť vydať sa.
Imám: To je moment vzájomného pôsobenia, moment komunikácie. Človek, ktorý smeruje k Duchovnému – on všetko spája. Je pripravený zjednotiť, je vždy otvorený pre komunikáciu. Nikdy sa nesnaží dominovať, pretože to nepotrebuje. Odkiaľ pochádza dominancia? Dominancia pochádza z vnútornej prázdnoty.
Eva: Sami seba vyčleňujeme.
Imám: Keď v človeku niet Boha - je tam prázdnota. A čím by si ju vyplnil? Ak nie je láska, po celú dobu bude táto priepasť. A keď je človek plný pocitov lásky, je pripravený deliť sa so všetkými, je otvorený a všetci to cítia. Človek je príjemný. Je s ním zábavne. Má veľa niečoho takého neobyčajného, pozoruhodného. Tak tieto vzťahy sa potom stávajú úplne inými medzi ľuďmi v spoločnosti. Nezáleží na tom, či to bude rodina alebo práca, alebo šport, alebo čokoľvek. Všade, za všetkým je jedno - spolupráca. Všetci sme jeden celok. Ľudia zjednocujú – rozdeľuje Systém.

Eva: Otázka znova od ženy. Odkiaľ sa berie želanie mať deti? Tento materinský inštinkt, idúci z hĺbky, veď ho ženy majú.
Imám: V žene je založené obdarúvať láskou. Darovať život. Avšak Systém hovorí o tom, že je treba ...
Roman: Určite priviesť dieťa.
Imám: Také slovo, priviesť. Prečo ľudia privádzajú deti, ale nerodia?
Roman: Prečo?
Imám: Pretože nie sú Znalosti. To po prvé a po druhé - dávať lásku. No láska nezávisí od formy, od vonkajška. Nezávisí od niečoho. Láska nemôže byť pripútaná k čomusi.
Roman: Skutočná, pravá láska.
Imám: Veľmi sa mi páči poéma  Ibn al-Fárida "Veľká Kasída" je jednoducho k téme, nijako ju neobídeme. "Som láska, obrazy tvorím ako duch, nemajúci hlas, zrak, ani sluch." Láska sa nedá prezrieť, nedá sa uchopiť, nedá sa napísať, v niečom ohraničiť. No jej prejav je nemožné nezbadať. Aj tam v Kasíde: "Nezabi svoju lásku, namieriac mušku na ňu" ... "Ale v tom túžobnom okamihu, keď si konečne dosiahol cieľ, láska odíde náhle, ako poryv, spájanie v rozluku prevrátiac." (doslovný preklad) Týmto je všetko povedané. Láska - to je to, čo je vnútorné. To (vnútorné) nezávisí od vonkajšej formy. Ale keď človek sústreďuje svoju pozornosť na forme, chce disponovať formou, v konečnom dôsledku si stavia nejaké predpoklady, sny, fantázie a keď sa spája telami, chápe, že sám seba oklamal. Prekladá zodpovednosť na partnera, viní ho z nedostatku želaného. Nakoniec chápe, že bol podvedený, presnejšie, že sa podviedol sám, keď sa rozhodol, že jeho šťastie závisí od niekoho, od vonkajšej opory. Šťastie, to je vnútorná zložka. Ak si ho nenašiel vnútri seba, nemá význam ho hľadať vonku.
Roman: Sklamal som sa, počítal som s jedným a dostal druhé ...
Imám: Nebude viniť seba, vždy je vinný druhý človek. Človek sa nedá oklamať skôr, ako on oklame seba samého. Veď sa snažil, jeho vnútorné úsilie bolo od duše k duši, ale vedomie ho prevrátilo v úplne inú formu. Snahu ovládnuť telo a manipuláciu.
Eva: To isté voči snahe mať deti?
Imám: Áno. Túžba mať deti – to je túžba prejavenia lásky.
Roman: Spočiatku prichádza poryv Allatu?
Imám: Poryv hlbokých citov.
Roman: Ktorý sa nesprávnou voľbou mení na ...
Imám: Áno.
Maxim: Teraz existuje nesprávne chápanie rodinných vzťahov, nechápanie sexu, nechápanie detí -  človek jednoducho nerozumie základnému, čo je to láska. Niet v ňom tohto najzákladnejšieho chápania. Bude tento základ, toto chápanie - a nebudú žiadne ostatné otázky.
Imám: Pochopiť ju mozgom (lásku) nie je možné. To možno iba precítiť. Inak nijak. Stovky rokov sa ľudia snažia vyjasniť, čo to je láska. Prostredníctvom umeleckých diel, cez obrazy, hudbu, poéziu, prózu, cez čokoľvek, no konca - kraja tomu nevidno. Ale tento pocit sa nedá vyjadriť vo vonkajšom prevedení. Prejavuje sa ako dobrota, srdečnosť, nejaká dobrá relácia. Vnútorný stav človeka – hovoria, že žiari. Pozorujte ľudí, ktorí sú zaľúbení. Vidia úplne iné farby, svet je pre nich jasnejší, nasýtenejší, pretože vnútorná zložka ich robí šťastnými.
Roman: Ale väčšine je zrozumiteľnejšia taká definícia, ako "páči sa mi" toto, to a hento a človek aj vychádza pri svojej životnej voľbe zo šablón toho, čo sa mu páči. V oblasti vzťahov: "páči sa mi tento typ mužov, žien ... "
Eva: Ale na druhú stranu, nechápe, kým je.
Imám: Je tam rozdelenie.
Roman: Práca vedomia, áno?
Imám: Vždy, keď je rozdelenie, znamená to, že je tam práca vedomia. A kde je práca vedomia, tam sa zatvárajú dvere pocitov.
Roman: Rozhodne nadhodíme tému práce vedomia, pravdepodobne v nasledujúcom rozhovore, pretože je tam množstvo otázok.

Eva: Ďalšia otázka. Ako komunikovať s deťmi počas hystérie?
Imám: Počas hystérie neprebieha žiadna komunikácia. Netreba sa utešovať ilúziou. Hystéria- to je emócia. Tam niet lásky. S deťmi sa nemôže komunikovať ináč, ako s láskou, s porozumením. Prečo dieťa vyvádza, alebo prejavuje nejaké neadekvátne správanie? No pretože necíti lásku, necíti pozornosť k sebe, snaží sa získať túto pozornosť ľubovoľným spôsobom. Preto začne manipulovať, pretvárať sa, nejako sa dožadovať tejto pozornosti. A keď matka deti ľúbi, budú úplne iné. Stanú sa takými, ako mama, milujúcimi, starostlivými, ohľaduplnými. Žiadna podráždenosť. Spomeňte si, akými deťmi ste boli vy sami. To je prvé, z čoho treba začínať.
Eva: Nelikvidovať následky, ale odstrániť príčinu?
Imám: Celkom správne. Príčina je vždy ukrytá v sebe samom. Nebývajú situácie, príčinou ktorých by sme neboli my sami. Vždy sa to deje. Zákon kauzality spočíva v tom, že my sme vždy príčinou všetkého. Ak človek, ktorý teraz a tu v sebe prejavuje kvality lásky, šťastia, dobra, tak všetko, čo sa naokolo deje, vychádza práve z toho. Okolo neho sa schádzajú takí istí ľudia, okolo neho sa okolnosti vyvíjajú najlepším spôsobom a deti sa normálne učia a vychovávajú – vidia príklad.
Roman: A opäť narážame na to, že príčina absolútne každého problému je uložená v človeku?
Imám: Samozrejme. Ale opäť, ak vezmeme to, čo je človek. Človek – to je ten, kto je schopný splynúť s Bohom. Ten, ktorý pozoruje v sebe prejav Božského. Ten, ktorý v sebe otvára cestu Božskej tvorivej energii. V tomto svete – sú len dve sily. Alebo Boha, alebo živočíšneho princípu.
Roman: A čo si vyberie ...
Imám: A človek sa stáva iba sprievodcom. Ale keď je Boh na prvom mieste, všetko ostatné je na svojich miestach.
Roman: Pozoruhodná fráza.
Maxim: Tu ešte jednu otázku zadáva mama. Keď s dcérou robím úlohy, tak sa neviem zdržať, začínam kričať, začína sa hystéria a som celá bez seba.
Imám: Práve sme odpovedali na túto otázku.
Roman: Mimochodom, ako správne hrešiť deti?
Imám: Nijako. Nesmie sa hrešiť, ale vysvetľovať, prečo sa tak nesmie robiť, k akým následkom to privedie. Alebo že je nutné iné konanie, opäť s vysvetlením dôvodov.

Eva: Kedy sa deti môžu zapojiť do duchovných praktík, meditácií? Existuje nejaký určitý vek?
Imám: Najzaujímavejšie je, že keď sa tomu rodičia sami venujú, deti sú citlivé a samé nachádzajú možnosť, spočiatku začnú opakovať, kopírovať vonkajšiu formu, a potom sa samé o to zaujímať. Netreba im vnucovať. Človeku je dané právo voľby. Keď sa deti začínajú samé pýtať, vtedy im možno vysvetliť. Povedať, čo to je meditácia a duchovná praktika, prečo sa to robí. O tom, že svet je duálny, existuje materiálny svet a existuje svet, ktorý je neviditeľný, ale zároveň je možné ho precítiť. Úplne jednoduchými slovami na jemu najzrozumiteľnejších príkladoch mu vysvetliť, že existuje duchovný svet.
Eva: Keď sa pýtajú?
Imám: Áno. Keď sa samé zaujímajú. V žiadnom prípade nesmie byť vnucovanie, alebo príkazy, či niečo podobné. Jednoducho dieťa bude vždy takým, akými vidí svojich rodičov. A keď deti začínajú mať záujem, začínajú cítiť - veď nemôžeme ignorovať pocity, ak sú u človeka prítomné. Dieťa tým viac, má menej šablón, menej programov zvonku. Ešte cíti, ešte si pamätá, aké to je. Určite pocíti, bude sa pýtať, prečo je mu tak dobre, prečo je mu tak skvele, keď mama sedí so zatvorenými očami. Alebo mama s ním jednoducho komunikuje, no pritom sa nachádza v stave akéhosi kontaktu, cez ňu ide sila lásky, sila Allatu. A to v rôznom veku môže zaujať dieťa. A keď sa začal zaujímať, potom mu jednoducho možno vysvetliť, a či prijme, alebo neprijme – to je jeho voľba. A v žiadnom prípade sa nesmie vplývať na voľbu dieťaťa.
Maxim: Ale nevplývať na voľbu dieťaťa a neprestajne sa modliť za svoju dušu, to mnohí považujú za egoistické jednanie. Ak sa v tvojej blízkosti nachádzajú príbuzní, blízki ľudia. Je možné sa modliť za ich spasenie? Alebo za voľbu smeru, nejako pomôcť, aby si oni (deti) vybrali duchovnú cestu.
Imám: Chlapci, už sme o tom hovorili. Chcem urobiť tak, aby to nikto nevidel, chcem urobiť niečo v neviditeľnom, no tak, aby sa zmenil niekto vo viditeľnom. Ale to je skutočná mágia. To je zlé. Toto je ovplyvňovanie. Čím môžete pomôcť človeku, ktorý to sám nechce? Len sám človek môže niečo so sebou urobiť. Nemožno ho zmeniť zo strany, ak sám neurobil voľbu.

Roman: Ako fajčenie a alkohol počas sviatkov vplývajú na duchovný rozvoj? Čo prebieha na energetickej úrovni?
Imám: Dá sa pozrieť na štúdie, ako sa v človeku, ktorý požíva alkohol, zabíjajú zrkadlové neuróny. Dávajú ľuďom možnosť komunikovať, vzájomne si rozumieť, cítiť sa navzájom. A čím viac človek požíva alkohol, tým silnejšie ničí svoj nervový systém. Je to banálne, človek jednoducho prestáva cítiť a chápať okolitý svet.
Roman: Čím viac v sebe odhaľuješ hlboké pocity, tým menej sa ti chce piť, spozorované na vlastnej skúsenosti. V konečnom dôsledku sa toho ľahko vzdávaš. Prečo? No preto, že nechceš stratiť (svoj) stav. Príklad, predtým som si musel vypiť, aby som si takpovediac "zdvihol náladu" a teraz je zdvihnutá na takú latku, že ak si vypijem, proste ju stratím. Ponúka sa otázka, prečo?
Imám: Ešte okamih. Prečo človek požíva alkohol?
Roman: Prázdnota, provokácie živočíšneho princípu.
Imám: A ešte? Keď človek popíja, uvoľňuje sa. Chce nájsť vnútornú slobodu. Zbaviť sa stresu, uvoľniť tlak, ktorý na neho pôsobí. Na nejaký čas mu to umožňuje zabudnúť. Na veľmi krátky čas. Ale problémy to nikdy neodstráni. Hľadá vnútornú slobodu, ale vplyvom chemikálií vzniká aj bolesť hlavy, aj problém sa prehlbuje. A vnútorná sloboda môže vznikať iba vtedy, keď sa človek pohybuje po duchovnej ceste. Neviaže sa na materiálne veci, neviaže sa k ľuďom, ku vzťahom – je slobodný. Súčasne prejavuje najlepšie ľudské vlastnosti. A človek, ktorý konzumuje alkohol, no pozrite sa na neho. Má veľa ľudských kvalít? Je to agresia, veľmi veľa agresie, sú to nároky ku celému svetu, sú to urážky na celý svet a zalievanie týchto problémov alkoholom. Ale tie problémy sa neriešia. Banálne - je to prejav egoizmu.

Roman: Dobre, takáto otázka. Pripusťme, že mám 16 rokov, skoro 17. Predo mnou svet s ohromným množstvom pokušení, ktorý mi ponúka množstvo zábavy a farebných obrázkov, zároveň prebiehajú nejaké vnútorné procesy na fyzickej rovine, ktoré vyvíjajú tlak na mozog. Zdá sa mi, že s týmto sa stretávajú všetci v tomto veku. Ako zachovávať zdržanlivosť? Ak som už prečítal knihy a v princípe voľačo chápem, beztak je táto stránka veľmi silná v období puberty a to vyvíja tlak.
Imám: Fyziológia je fyziológia a čím mladší je organizmus, tým rýchlejšie sa spúšťajú všetky biochemické procesy. Tu je dôležitá otázka priority. Čo dáva človeku najväčšie uspokojenie? Vnútorná sloboda, vnútorné šťastie, alebo nejaký okamih, pred niekým sa namaľovať, alebo získať krátkodobý fyzický pôžitok. Čo je prioritou? Áno, keď je málo životných skúseností, mladý človek sa často ocitá v takých situáciách. No to je skúsenosť, nikdy sa jej nevyhneme. Hlavné je neskĺznuť do bažiny bezuzdného chtíča, pretože to je veľmi veľká strata životných síl. Tých, ktoré potrebuje človek na to, aby sa stal živým. Skutočným. Umelé potlačovanie tiež vedie len k nadmernému napätiu a je blízko k nervovému zrúteniu. Nedá sa tu povedať nejaký jednoznačný recept. Jednoducho ho niet. Každý rieši tieto problémy samostatne. Ale keď má človek Znalosti a keď má hlboké pocity, objavuje sa skúsenosť života, skúsenosť v duchovnom rozvoji, vtedy sa tieto otázky stávajú druhoradé, alebo treťoradé, či sú až na desiatom mieste.
Eva: Samé od seba to odpadáva.
Imám: Ale sa objavuje pocit jednoty, družby, spolupráce, stáva sa natoľko čistým, svetlým, že fyzická blízkosť to jednoducho znevažuje. Rôzne pokusy o manipuláciu alebo pýchu, alebo sa ukázať z lepšej stránky, aj keď taký nebýval, sa stávajú smiešne, povedal by som, ako vnímanie nejakého falošného divadla, nejakej nepochopiteľnej špiny.
Roman: Ale znova, všetko naráža na to, aby to bolo precítené, aby sa získala skúsenosť dotyku s hlbokými pocitmi.
Imám: Vtedy sa to stáva súčinnosťou. Vtedy ľudia bez ohľadu na vek sú veľmi energickí, môžu urobiť mnoho veľkého a cenného pre celú spoločnosť. A tie impulzy sexuálnej povahy, ktoré v ňom sú, sa stávajú benzínom, palivom pre dobré veci, pre niečo dobré, veď energie je v človeku veľmi veľa. Môže ju nasmerovať na niečo dobré.
Roman: V každom prípade človek musí urobiť svoju vlastnú voľbu.
Imám: Bezpodmienečne. Za neho to nikto nespraví.
Roman: A nech by sa obracal na akýchkoľvek psychológov, bez ohľadu na to, akú literatúru by čítal, vychádza to tak, že je to jednoducho vnucovanie cudzej pozície, cudzej šablóny, áno? Veď som napríklad prečítal knižky o správnych rodinných vzťahoch, nové knižky, veľké, súčasné, "amerikánske", ktoré hovoria, čo treba, aby bolo všetko "OK", pretože si myslia, že v Amerike vedia všetko nejako lepšie. A to je banálne zabudovávanie novej šablóny do ľudskej spoločnosti?
Imám: Skrátka a dobre, musíme pochopiť - keď človek začína sám sebe rozumieť, musí si položiť otázku a odpovedať na ňu: "Kto som? Kam idem? Aký je môj cieľ? ". Ak je cieľom človeka rodina a naplnenie všetkých šablón, ktoré sú tam predpísané – to je jedna vec. A keď cieľom človeka je duchovný rozvoj, premena, človek sa vyvíja. Zo zvieraťa na Ducha. Tu treba voliť. A znalostí je nedostatok. Teraz sa tu objavili videá, nedávno som videl, o reinkarnácii. Už existujú verejne dostupné informácie, študuje sa to a študovalo sa to v minulosti. Pochopenie toho, že duša sa prevteľuje, ale osobnosť má len jeden život a prežiť ho musí tak, aby sa dokázala spojiť s dušou a stať sa duchovnou bytosťou, večnou.
Roman: Áno, len prečo u človeka toto "dokázať sa spojiť" zahŕňa tiež dokázať porodiť dieťa, postaviť dom, vybudovať vzťahy, zaobstarať si psa atď. Skrátka sa zdá, nech si to každý rozhoduje sám. Aké tu môže byť „rob to takto“? 
Imám: Je to voľba. Človeku Bohom dané právo voľby. Byť nažive, alebo nie? Komu odovzdať svoj život večný? Na naplnenie šablón a Systému, alebo nahromadiť túto silu, ktorá umožní premenu? Chápanie, kde sa nachádzame, všeobecné chápanie celej tejto globálnej hry.
Roman: Aj keď to v zásade nebráni vybudovaniu šťastnej rodiny?
Imám: Človeku nič nebráni v jeho duchovnom rozvoji, ak prijal také rozhodnutie.
Roman: Teda problémy vytvára iba vedomie.
Imám: Práve tak.
Roman: V akejkoľvek situácii by si bol na počiatočnom bode, nemáš deti, alebo máš deti tri a muž je alkoholik, kdekoľvek by si sa nachádzal, čo si vyberáš práve v tomto okamihu?
Imám: Vzhľadom k tomu, o čom sme hovorili, ak človek prijme pre seba také rozhodnutie - všetko okolo neho sa mení. Menia sa všetky okolnosti v jeho živote. Manžel kvôli čomusi prestáva piť, no, odrazu sa mu nechce. Deti sa začínajú učiť dáko dobre, normálne komunikovať s mamou aj tatkom.

Roman: Ale veď je to reálne, chápem vás! Ale človek s týmto nemá skúsenosti, hoc aj pukneš. Ak sa nemyslí na problémy – nebudú. Osobne som sa už o tomto presvedčil za posledných pár rokov. Ak nemyslím na zlé – nebude to. No ešte pred tromi rokmi, keď som to počul prvýkrát, som pochyboval. Ako to nerozmýšľať o zlom?
Imám: Keď ho vidím, však? (Smeje sa)
Roman: Ak ho je plno naokolo. Keď vtom táto parazitická myšlienka: „a čo keď...?“
Imám: Toto je pochybovanie o sebe, pochybovanie o Stvoriteľovi, nárok k Bohu.
Eva: Nedôvera?
Imám: Nedôvera Bohu, že je schopný zmeniť všetko. Prepáčte mi, ak On postavil celý tento svet za 7 dní, tak je istotne schopný zmeniť všetko, čo sa v tomto svete nachádza.
Roman: Iba vykonávaj Vôľu Jeho.
Imám: Ani nevykonávaj – buď pozorovateľom Jeho Vôle. Pozoruj, ako On tvorí v tomto svete. Tvorí vo mne, skrze mňa, tvorí vo všetkých situáciách okolo mňa.
Roman: Rieši vaše problémy.

Maxim: A keď sa pozriete na predložené otázky, tak niektorých zaujíma: "Čo robiť? Som ženatý, som vydatá, mám deti."
Roman: Čiže už sú zviazané uzly.
Maxim: Hej. A druhých zaujíma: "Oplatí sa oženiť?".
Roman: (Smeje sa) Ešte niet uzlov – oplatí sa ich pozaväzovať?
Maxim: Ak sa na to pozrieme z dvoch strán, chápeš, že problém je v hlave.
Imám: Nie, vo všeobecnosti sú to všetko neprirodzené problémy.
Roman: Čo z toho vychádza? Niektorých zaujíma, či sa oplatí zaväzovať uzly a druhých - ako tieto uzly rozviazať. (Všetci sa smejú)
Max: Možno im treba dať telefón - a nech si navzájom zavolajú? A hneď všetko vyriešia. No opäť, nedostatok komunikácie, však? Príď, pohovor si so susedom: "Si rád, že máš rodinu?" – a on ti porozpráva. A ty choď a porozprávaj sa s tým, ktorý nemá rodinu. A on ti povie to isté.
Imám: No, ale aj rodiny bývajú rôzne. Jedny sú krásne, navzájom komunikujú. Druhé sa hryzú ako zvery, nie?
Maxim: Hej, už sme to vyzdvihli. Jednoducho nie je porozumenie, niet komunikácie ani vo vlastnej rodine.
Imám: Všetko sa opiera o komunikáciu a nechápanie: "Kto som?". Všetko naráža na to, že ľudia dohromady nechápu, čo je v živote Boh, na nevedenie čo je život všeobecne, na neschopnosť komunikácie, na nedostatok skúseností Duchovného kontaktu a hlbokých pocitov. Ale toto človek nadobúda. Stačí mu urobiť vlastnú voľbu. Aspoň začať, skúsiť, nahliadnuť, získať túto skúsenosť. Keď sa človek presvedčil, vyskúšal sám na sebe, netreba mu hovoriť o hlbokých pocitoch. Netreba hovoriť, aké je to dobré, ako to krásne v jeho živote pôsobí. Má osobnú skúsenosť.
Eva: A ináč je to znova len presúvanie zodpovednosti. Teda zdá sa, keď človek kladie takéto otázky, že chce dostať hotovú odpoveď, všeliek, však? 
Imám: Ale sám nechce pri tom konať.
Eva: Veru. A stačí len začať konať, vychádzajúc z vnútorného.
Maxim: Alebo aj z druhej strany. Človek, ktorý vyskúšal, precítil, môže priviesť svoju druhú polovičku, aby aj ona precítila a vydala sa na cestu.
Imám: Samozrejme, len je tu jeden kameň úrazu. V čom spočíva? On začína rozprávať šablónovite. Začína sršať citátmi, kadejakými termínmi, ktoré sú pre druhého bez skúseností nezrozumiteľné. A vnucovať svoje videnie. Ale to už ide zase z vedomia. A v tom prípade sa výsledok nedosahuje. Skúste hovoriť z duše. Pokojne si niekde spolu sadnúť, porozprávať sa s priateľkou, priateľom, so svojou polovičkou. Vlastnými slovami, to, čo cítite. Veď existuje podstata. Tak, ako v programe povedal Igor Michajlovič. Duchovné nevie a nemusí vedieť všetko, čo je napísané, všetky čiarky, ktoré sú tam rozmiestnené, ale - pozná podstatu učenia. Keď vieš podstatu toho, o čom hovoríš, nájdeš slovné spojenia, nájdeš svoje slová. Obvykle sa u párov vytvára akýsi svoj osobitý jazyk. Je možné porozprávať o tom ľubovoľnými prostriedkami. No, ak ľudia aspoň zhruba chápu, čo sú to hlboké pocity, o čom aj hovoríme. (Smeje sa).

Roman: A vďaka bohu! Viete, uvediem príklad jednej rodiny môjho známeho. On - bývalý boxer, dobrý, skvelý boxer. Podnikateľ. S manželkou sú spolu18 rokov, dospelá dcéra. Kedysi prečítal knihu "AllatRa", začal to skúšať na sebe - ako sa za dva roky zmenila atmosféra v rodine! Spolu so ženou zabudli na to, čo sú to hádky. Prestali sa hádať aj so svojou dcérou, hoci je v zložitom veku. Či to je málo? Zdravá klíma v rodine. A sú to obyčajní ľudia, ktorí nerozprávajú citátmi, komunikujeme jednoduchými slovami a navzájom si dobre rozumieme. A to je skvelé, to mi verte.
Eva: Pochopil podstatu.
Roman: Áno, tu pochopil podstatu, naozaj. Majú perfektný príjemný dom, idem na návštevu, v dome blaho. Je to jednoducho obdivuhodné. A to všetko prečo? Pochopili podstatu znalostí a začali spoločne pracovať na sebe.
Imám: Atmosféra je úplne iná.
Roman: Áno. Ak bude u ľudstva budúcnosť, vidím ju na príklade tejto rodiny. Áno dieťa, áno rodina, áno biznis... ale všetko v harmónii. A skutočne prikrútený kohútik Živočíšneho princípu.
Eva: A počujú sa navzájom.
Roman: Počujú sa navzájom a zdalo by sa, že sú to ľudia so svojou minulosťou. A ako nikto predtým nejavil o duchovno osobitný záujem, tak hľa pocítili Pravdu, prijali ju a všetko v rodinných vzťahoch je u nich dobré. Názorný príklad, mimochodom, živý, zo života. Netreba bežať rozvádzať sa, rozoberte si to v sebe.
Maxim: Uvediem druhý príklad, tiež so známymi. No, možno ho vystrihneme. Majú dve malé deti, on sa venuje duchovným praktikám, často večer odchádza do ústrania. Žena mu nebráni. V podstate večer všetko berie na seba: dom, domácnosť, varenie i deti. A nejako vyplynula otázka - možno by aj jeho žena mala začať s praktikami? A on hovorí: "No mne akože všetko vyhovuje. Večer ma nevyrušuje, venujem sa, meditujem. A tak to treba robiť aj naďalej – neee..." (smejú sa) Dozrie sama, nech potom. Tak je to, nie? Možno stačí byť jednoducho šťastný a oceniť to, čo máš dnes, a nie hľadať lepšie niekde tam, u niekoho?.. Takže slová tohto známeho. Deti - nie sú problém. Večer o 9-10 chodia do postele. A kľudne si sadneme, venujeme sa, nikto neprekáža, nikto nekričí.
Imám: Keď ľudia v páre žijú priateľsky, potom sa to stáva akýmsi zaujímavým. Ako by žena mala starosti, no keď si sadne učiť sa, nastáva u nej také pochopenie, na ktoré iný potreboval more času a jej sa to prosto darí! (Smeje sa) Ako sa to darí, to doteraz neviem.
Roman: Ženy ...

Imám: Bola tu ešte otázka o manipulácii: ak existuje manipulácia, je tam láska?
Max: No samozrejme, chápeme, čo je tam...
Roman: No, tu je nutné od začiatku chápať, čo človek chce, keď začína vzťahy. Čo ho motivuje?
Maxim: Hovoril som s takým človekom, položil som túto otázku a on odpovedal: "Chcem, aby bol lepší". A on úprimne vnútri rozmýšľa, že urobí človeka lepším, a to ho postrkuje.
Roman: No, teba čo postrkovalo?
Imám: Toto nie je láska, ale túžba po moci.
Maxim: "Nemanipulujem. Ponúkam slobodu voľby."
Imám: Láska nikdy nikoho neprerába.
Maxim: A to si treba pamätať!
Imám: Ak sa ľudia ľúbia navzájom, ľúbia sa takí, akí sú.
Maxim: Povedať pravdu samému sebe.
Imám: Presne tak.

Maxim: Otázka od čitateľov: "Nezávislé meditácie bez učiteľa. Nemôžu doviesť k poruchám úsudku? "
Imám: Veď povedzte, keď človek ľúbi, potrebuje učiteľa? Prichádza za niekým, a prosí: "Nauč ma ľúbiť"? Alebo ako?
Maxim: Nie.
Eva: Prinajmenšom to znie čudne.
Imám: V každom prípade by bolo čudné, keby niekto prišiel a povedal: "Nauč ma ľúbiť". To je človeku vlastné, je to v jeho povahe. Zaoberanie sa praktikami – to je čo? To je svojou činnosťou, cez duchovné praktiky, nájsť v sebe zdroj Lásky a otvoriť ho.
Roman: No, v tomto je celý zmysel.
Imám: Áno.
Roman: Získavanie Ducha Svätého.
Imám: Jedná sa o trvalé prebývanie v láske a šťastí, v harmónii so sebou samým, prírodou a Bohom ... Otázku je potrebné trochu rozšíriť – týka sa to Duchovnej praktiky. Aspoň praktiky Lotosový kvet.  Ak existujú meditácie, tu je trochu iná otázka – to je práca s vedomím. Meditácie, tie, ktoré sú zapísané v knihách Anastasie Novych, prešli skúškou storočiami. Nespôsobujú nejaké poruchy, alebo nejaké škody. Naopak, ľudia zaznamenávajú navýšenie akéhosi emocionálneho pozitívneho pozadia, pocitového vnímania. Zlepšuje sa pamäť, zlepšuje sa aj fyzický stav. Pretože meditácia - to je v zásade koncentrácia na nejakej predstave, alebo hlboké posúdenie nejakej otázky. Alebo ovládanie určitých druhov energií. Tu patrne treba poznamenať, že človek si to môže samostatne osvojiť, ale ak sa má koho opýtať, ako sa to správne robí, pravdepodobne má cenu to urobiť. Pretože vedomie človeka sa snaží nájsť spôsob, ako uplatniť rovnaké meditácie, alebo praktiky v materiálnom. Nájsť nejaký prostriedok a silu pre manipuláciu, dá sa povedať pre vplývanie na iných ľudí. Ale to nie je v žiadnom prípade prípustné.
Roman: Plus, pravdepodobne ešte možno vidieť, že vedomie pridáva možnosti úpravy praktík, čo môže viesť k skresleniam...
Imám: Vedomie hovorí: "A môže sa to vylepšiť?".
Roman: "A možno skombinovať tieto dve praktiky? a potom sa získa dvakrát lepšia?.. "
Imám: No, potom zodpovednosť berie na seba človek, ktorý to robí. Tie praktiky a meditácie, ktoré sú uvedené v knihách, ešte nikdy nikomu ujmy nepriniesli. Ľudia si ich aj samostatne osvojovali, aj sa stretávali v skupinách a robili to, aj sa pýtali tých, ktorí už prešli časť tejto cesty, teda mali skúsenosť vykonávania. Tu všetko závisí od samotného človeka.

Maxim: O skupinách je tu ešte jedna otázka - od čitateľov: Čo je efektívnejšie? Pracovať samostatne doma, alebo radšej v skupine? Stojí za to venovať viac pozornosti nejakému smeru?
Imám: Povedal by som, že keď človek pracuje samostatne - to je tiež celkom možné. Má jednu skúsenosť. Keď sa stretne s ľuďmi a v komunikácii dochádza k výmene skúseností, tak sa skúsenosti každého stanú jeho osobnou skúsenosťou. Čím je súdržnejšia skupina, ktorá pracuje, ako jeden organizmus – vtedy existuje výmena. Výmena skúseností - to je vždy plus. Je možné riešiť nejakú úlohu, alebo problém rôznymi spôsobmi, ale človek o tom jednoducho nemusí vedieť. A niekto v skupine sa o to podelil. To je umocnenie. Po druhé, práca s rovnakými šablónami, práca s pochopením, so svetonázorom. Každý v skupine sa môže podeliť o svoje objavy, pretože našiel nejakú informáciu vo vedeckých článkoch, videách, alebo v čomsi inom. Prinajmenšom je to zaujímavé. Dá sa pozrieť, nájsť veľmi veľa užitočného, na čo by si možno sám človek ani nepomyslel, alebo by neuvidel a teda výmena informácií, výmena skúseností – sú vždy užitočné. Opäť sa jedná o spoluprácu v nejakých činnostiach, v nejakých spoločných smeroch. Samozrejme možno pracovať aj samostatne, ale v skupine je možné urobiť oveľa viac. Všetko závisí od človeka. Ale môže sa učiť aj samostatne.

Roman: Niekde som čítal, či počul ... Problém spočíva v tom, že vzniká strach, že človeku sa nemusí podariť v tomto živote spojiť s Dušou – a stane sa sub-osobnosťou. To vtedy, keď má rodinu, deti atď.  A hľa, táto panika. No tak ako? Pozornosť musím mať tam, pozornosť musím mať tu – ako to mám všetko zlúčiť?  Práca Živočíšneho princípu, nie?
Imám: O pozornosti v rodinných vzťahoch sme už hovorili. Otázka je v tom, že všetky strachy ležia v oblasti budúceho. Človek nevie, čo bude zajtra - a bojí sa ho. Strach ešte nikoho nepriviedol k duchovnému, pretože strach to je práve robota živočíšneho princípu.
Eva: "A čo, ak...?"
Roman: Áno! "A čo, ak...?"
Imám: To sú zase pochybnosti a to znamená, že sa vraciame ku skôr povedanému, človek pochybuje o sebe a o Bohu.
Roman: Pravdepodobne je každému známa prvotná otázka živočíšneho princípu : "Zrazu, a čo, ak..?"
Imám: A treba jednoducho žiť tu a teraz. Žiť teraz v láske, žiť teraz v plnom chápaní vzájomnej jednoty a zmierenia sa navzájom i s Bohom. Veď odtiaľto vzniká všetko najjednoduchšie. Človek začína chápať, veľmi rýchlo dosahuje stav dotyku, pretože každý deň prejavuje v sebe lásku, šťastie, česť, dôstojnosť – všetko, čo ho privádza k pochopeniu seba ako Človeka s veľkým Č.
Roman: Trošku to predĺžim. Vychádzajúc zo svojich skúseností, z nejakého dôvodu aj tak prepúšťame toto pichnutie, injekciu jedu: "a čo ak sa stane to, či to...?", "a zrazu sa udeje tak a tak...?" a už po dvoch - troch minútach prichádzajú tiesnivé myšlienky, chápeš, že si už "vletel", živočíšne bytosti (bočné a zadná v energetickej konštrukcii človeka) už silno brzdia.
Imám: Viete, keď človek tomu nedá pozornosť, dokonca aj veda to potvrdzuje, ľahko sa to rozptýli. Ak človek počas 2,5 minúty odmieta prijať strach - on zmizne.
Roman: Inými slovami, ak si už človek sám vykonštruoval "atómovú vojnu" a táto mentálna substancia akoby už existuje a začína doslovne tlačiť zo strany vedomia a emócií, stačí celkom krátky časový úsek, aby sa rozpustila?
Imám: Musíte prestať obracať na to pozornosť, alebo použiť aktívnu protiargumentáciu, t. j. položiť si otázky: kto som teraz, s kým som teraz, čo teraz vo mne dominuje - láska alebo strach?
Roman: Kto ma namotáva, hej? S kým sa rozprávam?
Imám: Áno, ale vlastne všetko je veľmi jednoduché. Buď prepnúť na nejakú pozitívnu činnosť, alebo otvoriť knihu, pozrieť si nejaký pozitívny film - obrátiť svoju pozornosť k niečomu pozitívnemu. A potom to rozobrať: prečo vo mne vznikajú tieto obavy, skadiaľ sa berú? Urobiť meditáciu "Džbán" a duchovnú praktiku "Lotosový kvet".

Roman: Dobre. Môžem to teraz zo zvyku trochu zhrnúť? V zásade platí, že rodina duchovnému rastu neprekáža - všetko závisí na človeku. A spolu s tým nemá ku skutočne duchovnému nijaký vzťah. Dá sa to tak sformulovať?
Imám: Celkom správne. Parafrázujem: človeku nič nebráni. Nebráni mu rodina, ale netreba sa obávať zostať samým, pretože človek nikdy nebýva sám – vždy s ním niekto je – alebo Boh, alebo diabol.
Roman: Aha, mimochodom, otázka osamelosti! Vždy aktuálna. Veď mnohí bežia práve od osamelosti. S hocikým, len nie sám.
Imám: A to veru áno – to je veľmi veľký problém v spoločnosti. To je dobrá otázka. Ak sa človek cíti osamelý, znamená to, že necíti v sebe Boha. A ak je človek s Bohom, tak nie je dôležité, či spolu s ním niekto ide, či nie. Už sa cíti naplnený a šťastný. Skrátka a dobre, ľudia vytvárajú rodiny preto, aby v sebe pocítili šťastie. Všetci hovoria: "Budem šťastný, ak so mnou bude tento, alebo tento". A potom sa ukáže, že to tak nie je. Ale keď je človek s Bohom, nič mu neprekáža.
Eva: Ani nič nepotrebuje, ani mu nič nebráni.
Imám: Áno, vlastne ani problém osamelosti ako taký nevzniká. Človek nie je sám. To je po prvé. Po druhé, má veľa priateľov, s ktorými môže komunikovať – zabáva sa s nimi. A nikdy nebude sám.
Eva: Ale veď to vedomie je osamelé. (Smeje sa)
Imám: Rozdeľuje Systém, je mi ľúto.
Eva: Veru.
Roman: Zase to vedomie... rozhodne sa o ňom porozprávame.
Maxim: Položím otázku, ktorú sa často pýtajú decká v skupine. V knihách Anastasie Novych sú poskytnuté techniky a meditácie pre Duchovné oslobodenie. Povedzte, či je dostatok týchto techník, aby človek prešiel túto cestu – a odišiel domov do Sveta Boha?
Imám: Áno, dostatok.
Maxim: Dostatok?
Imám: Úplne. Dostatočná je už len jedna duchovná praktika Lotosový kvet. Hoci je natoľko zložitá a pozoruhodná, že za celý život sa nedá plne osvojiť, aj tak dáva človeku možnosť naplno pocítiť hlboké chápanie podstaty, chápanie, čo je Duchovný svet. Precítiť Duchovný svet a nakoniec učiniť voľbu - a stať sa Jeho súčasťou. Pritom knihy sú veľmi hlboké. Dávajú ponímanie sveta – to, ktoré u nás chýba. Obyčajne máme zlomkovité vedomosti a knihy poskytujú veľmi veľa informácií z rôznych oblastí vedenia, ktoré sa spolu spájajú. A to je veľmi zaujímavé. Kniha "AllatRa" je v tomto ohľade veľmi zaujímavá. Začína sa fyzikou, ktorá prechádza do chémie. Chémia prechádza do biológie. Biológia - do sociológie, psychológie, atď, atď. A všetky tieto momenty sa spolu skladajú – do jediného Poznania. Všetky znalosti tohto sveta pochádzajú z jedného koreňa. Tak to aj je. Keď človek začína poznávať svoju hlbokú podstatu, chápe, že sú v ňom už fakticky založené všetky programy pre to, aby sa stal Duchovnou bytosťou, nenaviazaným len k tomuto svetu. Veď človek, keď sa stane Duchom, môže navštevovať v princípe akékoľvek prostredie a pozorovať svet z úplne inej strany. Vidieť ho skutočný. Nie zúžený, ako my teraz, pretože naše telo a vedomie sú nastavené na prijímanie ohraničenej časti spektra. Keď sa človek rozvíja, prechádza na novú evolučnú úroveň – a má možnosť pozorovať svet v rozšírenom stave, t. j. vo veľmi širokom rozsahu. Stojí to za to. Pre mňa určite je toto hlavné, pretože alternatívy jednoducho niet. "Máme len vzorku života" - ako povedal Igor Michajlovič v programe "Od Duše k Duši". Iba vzorku života, ale stať sa Živým, alebo nie - volíme sami.
Roman: Tak isto ako venovať, smerovať pozornosť na jednu stranu, alebo na druhú. V tomto je určite aj hlavná zodpovednosť - a každý musí urobiť túto voľbu sám.
Imám: To je pravda. Voľbu robíme sami a nesieme za ňu zodpovednosť samostatne. A nech by sme si kohokoľvek vyberali za učiteľa, nech by sme na kohokoľvek prekladali zodpovednosť, aj tak zodpovedáme sami. Keď prejdeš za hranu, prepáčte, nemôžeš povedať že ti poradili tak, alebo inak a preto si neprešiel cestu, aby si sa stal živým. Pretože ľudská lenivosť, samozrejme, má miesto na svoju existenciu.
Roman: Existuje pozoruhodná fráza z filmu "Kráľovstvo nebeské" o pôvode Duše. Samotný film, mimochodom, s veľkou zámenou čo sa týka rádu templárov, no Hollywood, nedivíme sa, tak predsa len uvediem obsah: A prenášajúc otázku na rodinu a súčasné šablónovité spotrebiteľské priority, čo bude mať význam, keď sa postavíš pred  Boha: to, čo ti namotali - dom, rodina, deti, záväzky, bankové úvery, práca od rána do noci... alebo predsa len Duša? A pri hodnotení výsledku treba určite rozhodne dodať, že zodpovednosť za túto voľbu leží na každom... Ale keď sa na to pozrieme z druhej strany, nič nebráni človeku prebývať v stave bezpodmienečnej lásky, žiť týmto – ani žena, ani tri deti, ani dom, ani úver v banke – n-i-č.
Imám: Väčšinou, ak chápeš podstatu, nevzal by si si úver v banke.
Roman: To áno, ale ak človek už padol? Viete, čo som si všimol? U mnohých vznikajú múdre otázky práve vtedy, keď padnú do nepríjemností. Príklad so známym, podaroval knihy A. Novych blízkemu okoliu, keď u nich bolo všetko v poriadku. Prešlo pol roka – zvonia: "Počúvaj, niečo si tam hovoril, knihy som začal čítať, celkom je to zaujímavé...". Ukazuje sa, že jeden – padol, druhý – padol, tretí - ochorel. Začali rozoberať, kto a kde "padol", keď už "padli".
Eva: Získali skúsenosti.
Imám: Alebo pokus použiť duchovné Znalosti na riešenie materiálnych problémov. A otázka je v tom, čo človek cíti? Tu mi teraz dávajú otázku: ak sa svet rúti do záhuby, tak poďme naberieme si úvery! (Všetci sa smejú) Však Systém nepustí. Chápeš, z tohto sveta ešte nikto ani zrnko prachu nevyniesol. A čím viac nabral materiálneho, tým istejšie s tým neprelezie. Nijako. Žiť treba podľa svedomia. To je božský, mravný zákon v nás.

Roman: Ešte taký moment, pravdepodobne je potrebné poznamenať, že človek, ktorý sa odkryje a prevádza do tohto sveta Vôľu Boha, svojou voľbou, svojím prevedením tejto sily Allatu, môže zmeniť prakticky všetko - aj okolie, aj...
Imám: Počnúc sebou.
Roman: Počnúc sebou, samozrejme. Aj problémy, aj niektoré nevyriešené problémy v sebe. A keď sa zdá (opäť: komu "sa zdá"?), že druhá polovica je beznádejná, pretože všetko sa môže zmeniť. Poznamenám o sebe, že v 16-18-20 rokoch som sa nechystal dožiť do 30, bola taká nálada a aj okolnosti. A napriek tomu sa všetko nejako urovnalo, pošlo iným smerom.
Eva: Treba jednoducho dôverovať Bohu a všetko vyjde?
Roman: No, to nie je tento prípad. V zásade tomu nič nebráni. A možno by ešte stálo za to poukázať, že keď sa nachádzaš v hlbokých pocitoch, pestuješ hlboké pocity lásky, vďačnosti, kopa problémov sa vyrieši sama, odpadávajú. Táto dôvera v Boha. Prečo o tom hovorím? Preto, že mnohí ľudia zadávajúci otázky, očakávajú konkrétne odpovede. No konkrétnu odpoveď dať aj prijať – či to nie je preložiť zodpovednosť na druhého?
Imám: Keď chápeme, že existujú len dve sily v tomto svete, jednoducho len pozorujeme, ako Boh rieši tieto otázky.
Roman: Sám, áno?
Imám: Áno.
Roman: Ej, ty! To je zaujímavé.
Imám: My iba pozorujeme Jeho prácu, keď mu dôverujeme a nachádzame sa tu v tomto dotyku.
Roman: Prevádzajúc Jeho vôľu, áno?
Imám: S deťmi presne rovnako. Keď prijímame ich voľbu - a prosto ich ľúbime preto, že sú také aké sú. Potom pozorujeme, ako sa dieťa mení.
Roman: Zaujímavé.
Imám: Nie hneď. Ešte sa zo zotrvačnosti tento mladícky maximalizmus prejavuje, no opäť, keď nemá s kým bojovať, ale súčasne sa prejavuje pozornosť, starostlivosť, láska – to nie je nevšímavosť k dieťaťu, ale kľudný vzťah a prijatie. Mení sa. A mení sa často veľmi rýchlo k lepšiemu. Musíme mu dôverovať, dôverovať Bohu v dieťati. Chápať, že všetky tie problémy sú teraz zase spojené s tými šablónami spoločnosti, ktoré sú okolo neho. A znova, meníme sa my sami – mení sa aj dieťa, pretože vidí príklad. Avšak musíte sa udržať pred odsudzovaním, pred vnucovaním mu svojho videnia, dať mu možnosť samému prijať rozhodnutie – a vtedy sa zmení.
Roman: A nakoniec, s čím sme všeobecne začali. Aby sme rozviazali prakticky všetky uzly,  musíme pochopiť - "Kto som?"
Imám: Kto som a kam mám ísť? Kým sa musím stať? To znamená splniť tú úlohu, ktorú do nás vložil Stvoriteľ od počiatku.
Roman: A opäť, ukončujúc tento rozhovor, môžeme zopakovať konečný akord z minulého: "Všetko je veľmi jednoduché"
Imám: Jednoduché, keď vieš. (Smejú sa)
Maxim: Keď vieš, kto si, potom porozumieš aj - kde.
Roman: No, celkovo, poďme to týmto aj zakončiť. Pre človeka je jednoduché spoznať a preveriť to. Správne hovorím?
Imám: Natoľko je to jednoduché. 

Ľudia z nejakého dôvodu komplikujú jednoduché, potom sa v tom zložitom plácajú, sami seba utápajú vo vnútorných problémoch, myšlienkach, želaniach, snahách, chtíčoch čohokoľvek. Väčšinou sa v sieťach tohto živočíšneho rozumu aj sami zamotávajú. Ale stačí iba zveriť sa Stvoriteľovi – a prejdeš životom kľudne, ľahko a bez zvláštneho úsilia, pretože akékoľvek úsilie – to je vloženie pozornosti. A keď si sa zveril Stvoriteľovi, keď si s Ním po celý čas v láske... 

Svojho času bolo jedno také podobenstvo. 
Keď človek prišiel k Bohu, On hovorí: - No, tu sa pozri – tvoja životná púť. Vždy som bol blízko teba. A človek vidí v piesku dva páry stôp. Na nejakom mieste sa stopy prerušujú a pokračuje len jeden pár stôp. A človek sa pýta: - Bože a prečo si ma v týchto ťažkých chvíľach života opustil? Boh hovorí: - Neopustil som ťa, niesol som ťa na rukách. Preto si aj prešiel cez tieto ťažké chvíle. (Usmieva sa).

Roman: Veľkolepé! Čo už, poďme dovoliť Bohu konať cez nás. Veľké ďakujem!