Rozhovory s Imámom - část 6.

(O najväčšom omyle ľudstva!)   Šiesty: "Život a smrť."

Bez zbytočného úvodu navrhujeme prejsť hneď k novému rozhovoru:

***
Roman: Umierajúc – neumierame?.. Vysvetlím, opúšťajúc fyzický svet, alebo trojrozmernosť, človek predsa len neumiera? Po odchode z materiálneho sveta niekto prechádza do existencie sub-osobnosti a niekto prestupuje do večného života. Dnes môže ktorýkoľvek záujemca bez ťažkostí nájsť o tomto spoľahlivejšiu informáciu a veľa dôkazov toho, že po smrti - život pokračuje, avšak v každom jednom prípade má úplne odlišnú kvalitu – alebo skutočný život anjela, alebo pokoj, alebo pokračovanie pozemských útrap.
Imám: Áno, ale najzaujímavejšie je, že človek to chápe až po tom. Ak sa človek nesnaží  niečo sa naučiť, stačí mu to, čo mu povedali. Každý človek existuje, plniac všetko, čo mu povedali rodičia, spoločnosť, v škole. Všetko toto vníma tak, akoby to bolo vždy. Nič iné nepozná. Ak sa človek zaujímal o nejaké bojové umenia, študoval filozofiu, začal čítať knihy náboženského smeru, niečo ho k tomuto viedlo - vždy nejaký vnútorný impulz. Človek sa nemôže z ničoho nič zainteresovať. Niečo v ňom je. Alebo sa započúval do seba, niečo živé  vnútri zaševelilo. Človek sám ešte nepochopil, ale tu ho niečo pritiahlo k poznávaniu. A kde ide zvyčajne s takouto otázkou? Keď ho tento vnútorný pocit vedie.
Roman: Hľadá múdreho človeka.                                                                                   
Imám: Áno. Začína hľadať toho, kto sa v tomto aspoň trošku vyzná. Začína sa pýtať, na internet vliezol, a tam ... veľká skládka.
Roman: Alebo jama ...
Imám: Trebárs, v závislosti od toho, čo tam hľadáme.
Roman: Ale predsa, ak chce človek porozumieť, čo bude po smrti, kde nájde spoľahlivejšiu informáciu?
Imám: Ak bude vytrvalo hľadať, nájde. Podľa môjho názoru - a to je najjednoduchšie - vziať knihu "AllatRa", v nej sa o skutočnom živote a smrti veľmi veľa hovorí. Ale tieto znalosti boli vždy. Boli, no niektorí ľudia, ktorí ich ovládali, ich začali ukrývať. Pretože oni sami to prestali chápať, nedošlo im to a preto, aby ľudia nekládli otázky, tieto informácie jednoducho odstránili.
Roman: Mám takú otázku: medzi historickými artefaktmi snáď najvýstižnejší, pokiaľ ide o podsvetie – je Súd Osirisa. Vysvetlenie tohto obrázku, ak ho tak možno nazvať, je v knihe "AllatRa". Prezraďte nám niečo o tom, čo sa tam vlastne odohráva.
Maxim: Tak odrazu?
Roman: Áno. Svojho času som veľa blúdil v tejto otázke, študoval som kresťanské knihy, tibetskú Knihu Mŕtvych, Moodyho, Monroea, atď. To všetko je samozrejme zaujímavé, na určitých etapách, ale príde okamih, kedy pochopíš, že si sa nakoniec zamotal... a najpresvedčivejším a zrozumiteľným sa stáva opis súdu Osirisa, kde osobnosť visí a za ňou pred Osirisom štyri bytosti svedčia, alebo súdia...
Imám: Nesúdia, jednoducho hovoria, čo bolo s človekom počas jeho života.
Roman: Alebo, ľudovo povedané, "vyzradia" na neho všetko.
Imám: Áno, to sú tí svedkovia, ktorí počas života ponúkajú človeku urobiť voľbu v prospech matérie, v prospech akýchsi želaní.
Roman: Priam provokatéri...
Imám: No samozrejme.
Roman: Ale voľba aj tak závisí od človeka.
Imám: Pravdaže od človeka. To sú zas tie materiálne sitá, cez ktoré musí človek prejsť bez ušpinenia a po očistení získať skúsenosti. No preto, aby k tomu došlo, musí si človek podľa mňa najskôr uvedomiť, v akom svete sa nachádza. T. j. dnes je svetonázor u človeka natoľko zúžený a ohraničený, že jednoducho nevidí, čo sa deje v skutočnosti. Okolo nás je more informácií, ktoré nám dodávali počas mnohých rokov, pravdepodobne počas existencie náboženstva a vedy, ktorá bola oddelená od viery, preto sme nemali možnosť uvidieť svet taký, aký je v skutočnosti. Ale náš svetonázor sa vždy skladá z informácií, ktoré dostávame.
Roman: No ešte aj vedomie sa toho priamo zúčastňuje ...
Imám: Áno, je to vedomie, ale len cez neho sa môžeme v tomto svete kontaktovať, prijímať a odovzdávať informáciu. Využívajúc vedomie. Ale čo získavame? Keď človek nemá úplné poznanie, uspokojuje sa s tými malými štipkami informácií. Teda tým čo mu povedali, v takom svete aj žije. No pozrite, nás učili azbuku, učili nás rôznym náukám, opisujúcim okolitý svet, často skreslene a roztrieštene. Hľa, v takom svete aj žijeme. Učili nás, že treba postupovať tak, alebo inak. Toto sme si osvojili. No neučili nás, že svet je duálny, že svet sa delí na materiálny a duchovný.
Roman: Že život sa skôr, či neskôr skončí.
Imám: Čo je to Život, ktorý sa skrátka nikdy nekončí. Nemá začiatok, ani koniec – je to Večnosť.
Roman: Mal som na mysli prebývanie v trojrozmernom svete.
Imám: Existuje aj trojrozmerný, materiálny svet, ktorý je prejavený, viditeľný, prijímaný našimi zmyslovými orgánmi. Skrátka, čo je to Život – to je to, čo sa javí byť základom všetkého existujúceho, čo udržuje všetko v stave rozvoja. Faktom je, že všetko, čo zoberieme v materiálnom svete, vzniká, existuje a zaniká v priebehu času. Zoberte trebárs hory. Spočiatku sú mladé, potom začínajú starnúť, rozrušovať sa, premieňať sa.
Roman: Všetko je v pohybe.
Imám: Všetko v hmotnom svete je v pohybe, všetko má začiatok a všetko má koniec, všetko bolo kedysi vytvorené a pokiaľv ňom je program života, rozvíja sa. Niet ničoho neživého, živé je všetko. Ale otázkou je, v akom štádiu? Ako to vnímame? Existuje program, ktorý podporuje v prejavenom stave nejakú hmotu. A opäť, chápeme, že všetka hmota je zložená z informácií. Každá hmota je vystavaná podľa svojej schémy, podľa svojej štruktúry. Alebo môžeme hovoriť o kryštálovej mriežke, alebo ako akýkoľvek materiál má svoju štruktúru. Počínajúc základmi - čokoľvek viditeľné má svoju štruktúru. Existujú atómy, molekuly a nachádzajú sa v určitom usporiadaní, vzťahu. Ale v takom usporiadaní sa udržujú vďaka Životu. On je tým, čo ich drží pokope. Spojené práve tak, práve v tomto usporiadaní. Pretože sa tak prejavil. Od tohto záleží, či bude kvietok, strom, kameň, alebo to bude nejaký behajúci - lietajúci tvor.
Roman: To je taký pôvodný program?
Imám: Samozrejme. Ináč to nemôže byť, dokonca aj logickou cestou sa dá prísť na to, že existuje Niečo, vytvorivšie všetko. Nemôže sa to spájať samé od seba práve v takomto usporiadaní. To je absurdné. Pretriasaj molekuly koľko len chceš, nezoradia sa do presného usporiadania a nebudú sa udržiavať medzi sebou práve v takej podobe. Znamená to, že existuje čosi, čo podporuje tento stav. Nejaká sila, ktorá to všetko drží pohromade. Preto to tak vidíme. Ale znova, vidíme. Máme obmedzenú schopnosť vnímať svet.
Roman: Áno, písali sme o tom, rozsah je veľmi zúžený.
Imám: Vnímame tento svet, ale vnímame ho prostredníctvom žiarenia. Človek je veľmi zložitý mechanizmus. No je to mechanizmus, je to stroj, ktorý vníma tento svet. Je nastavený na vnímanie práve tohto sveta. Kedysi človek stratil veľmi veľa svojich znalostí a zabudol, že telo je mechanizmus a vedomie súbor programov, zabezpečujúcich jeho prevádzku.
Maxim: A môže sa to rozdeliť na dve časti: že tu je materiálne a tu iné.
Imám: Áno, existuje duchovný svet, ktorý je základom všetkého, čo aj je Život, je základom, ktorý podporuje všetko existujúce práve v takom stave. Duchovný svet je stabilný. Život - je stabilný, je vždy. Nikdy nezačínal a nikdy sa neskončí. Je to axióma a je stabilná. To je konštanta. Je to malé prianie Stvoriteľa, že nech bude taký svet. A on je. Prejavil sa z toho Života, ktorý je skutočný. Tieto sily sú vo všetkom, čo vidíme, vo všetkom, čo môžeme vnímať.
Roman: Už chápeme, ako to je v zásade usporiadané, cez allat, septóny a tak ďalej. Ak to niekto chce pochopiť, nech je vítaný na Prapôvodnej Fyzike.
Imám: Áno, sú to práve sily Allatu, ktoré sú opísané v knihách Anastasie Novych. To je sila, ktorá udržuje všetko v takom stave. A ďalej, všetka hmota tiež slúži na to, aby prejdúc cez ňu, duša človeka spolu s osobnosťou vyrástli, dozreli ako zrno, ktoré sadíme do zeme. Musí prerásť, musí prejsť všetky materiálne sitá, cez skúsenosti, aby si uvedomilo, že je iné... Získajúc hmotné telo spolu s vedomím ako pomocné programy, prejdúc cez všetky tieto skúsenosti, uvedomiac si samu seba, sa osobnosť, zjednotená s Dušou, stáva Duchovnou bytosťou. A odchádza do Života. Navždy. Stáva sa súčasťou Toho, Kto stvoril všetko.
Roman: To je v ideálnom prípade.
Imám: Tieto znalosti sú vo svete vďaka tomu, že žijeme v období Na križovatke. A ako to bolo po stáročia, opäť sú obnovené Pôvodné Znalosti. Vďaka podpore Duchovného sveta, tých Bytosti, ktoré udržujú život na tejto Zemi, čas od času prinášajúc znalosti do sveta.
Maxim: Ale čo je to Život?
Imám: Ako to možno vysvetliť slovami? Čo to je Život. V jednom programe s Igorom Michajlovičom bolo povedané: ako sa dá vysvetliť vzduch skladaním tehiel dohromady? Toto sa ľudským jazykom vysvetliť nedá, ale cítime ho. Začíname to chápať vtedy, keď sa skutočne obraciame do seba samého. Čo je Život. A ak odíde... V svojom živote pozorujeme - Život a Smrť. T. j. pozorujeme, ako sa človek rodí, vyvíja sa a uhasína. Ale, samozrejme, obyčajný človek na toto nekladie dôraz. Keď žije, je zaujatý kopou problémov. Musí splniť všetko, čo spoločnosť hovorí, čo vnucuje. Človek sa jednoducho nezamýšľa nad tým, že je smrteľný. Že jeho telo je smrteľné. A osobnosť prichádza spolu s dušou, no rozvíja sa len dovtedy, pokiaľ udržiava spojenie s Duchovným svetom. To sú tie hlboké pocity lásky a šťastia, akéhosi vnútorného zdvihu, možno to akokoľvek nazvať, najkrajšími prívlastkami a stále to nebude postačovať. No napriek tomu, osobnosť sa rozvíja dovtedy, kým sa udržuje spojenie. A teda tu prebieha nasledujúce. Dieťa narodené do rodiny je zatiaľ ešte spojené s Duchovným svetom cez vnútorný stav lásky, ešte nemá šablóny, nemá vnímanie materiálneho sveta. Ak sa pozrieme na dieťa do 8-ich dní, oči má ešte neuvedomelé, ešte nevidí, nevníma tak jasne hmotný svet, nachádza sa ešte tam, ešte má možnosť pozorovať duchovný svet, cítiť ho. Kedy začína byť uvedomelým? Na ôsmy deň prichádza duša s osobnosťou a zapína sa program, ktorý ukazuje tejto – možno - budúcej duchovnej bytosti, kde sa nachádza, kam prišla.
Roman: A dovtedy sa vôbec neorientuje?
Imám: A ako? Existuje auto. No, ako je to v závode? Najskôr vyrábajú auto, potom príde vodič, sadne za riadenie a odíde. Nevyrábajú sa spoločne vodič a auto. Najjednoduchšie, prídete do obchodu, sadnete za volant, auto dovtedy nejazdí, ale existuje, všetko je v ňom prítomné, všetky programy sú vložené, všetko tam je. Ale kým kľúčom nenaštartujete, auto nejde. Vodič – to je duša a osobnosť. Čo sa deje? Vodič sadol do auta, zapol všetky zariadenia, čiže všetko, čo je k tomuto autu pripojené, to je telo, vedomie, ako palubný počítač, všetky programy, ktoré zabezpečujú životaschopnosť tohto vozidla, plus kde môže jazdiť, rôzne mapy, rozličné režimy jazdy. Ak zoberieme telo človeka, tak je to ako fyzické telo so súborom všetkých orgánov, zmyslami a mozgom, ktorý toto všetko kontroluje a zhromažďuje informácie. Toto všetko sa týka hmotného tela. Mozog je veľmi zložitý vo svojej štruktúre a zabezpečuje veľmi veľa pracovných režimov. Kontroluje ako toto vozidlo funguje, aké opatrenia je potrebné prijať na jeho obnovu a tak ďalej a tak ďalej. Jedná sa o samostatnú, veľmi obsiahlu tému. Navyše sa ku tomu všetkému pridáva súbor určitých programov, ako môže človek pôsobiť počas života. Môže byť agresívny, depresívny atď., celý komplet psychológie. A zabezpečuje sa to programami vedomia. Existujú tiež programy rozvoja človeka ako duchovnej bytosti. A sú programy, ktoré umožňujú človeku kontaktovať sa v tomto svete, prežívať atď. Čím je zaujaté vedomie? Vedomie, akonáhle dostane informáciu, sa začína rozvíjať, ale v tomto prípade osobnosť, ktorá prijíma z Duchovného sveta Allat, začína obracať pozornosť na materiálne veci. Obyčajne v detstve začínajú rodičia obracať pozornosť dieťaťa na to, aby sa stal sociálnou bytosťou, na všetko vonkajšie, počnúc hračkami a končiac spôsobmi interakcie s okolitým svetom. Pre nich je dôležité, aby dieťa skôr vošlo do kontaktu s nimi a ostatnými ľuďmi.                                                                                                                                            
Roman: Vložiť všetky programy, nevyhnutné pre úspešné fungovanie v tomto systéme.
Imám: Rozhodne, dať mu to, čo sami poznáme. Preto, aby sa dieťa stalo sociálne adekvátnou bytosťou a mohlo kontaktovať, treba mu vložiť také programy, ktoré existujú tu, zoznámiť ho s týmto svetom. Tu veľmi veľa záleží na rodičoch. Ak sami rodičia chápu, čo je to dualita, čo je to duchovnosť, začínajú dieťaťu napovedať, cítiac, čo práve dieťa potrebuje, práve v akom momente akú informáciu potrebuje. Aby bolo možné úspešne Žiť v tomto svete. Poznávať tento svet.
Roman: Hovoríme teraz o ľuďoch, ktorí sa viac - menej zoznámili so znalosťami. A ak to sami nepoznali?
Imám: A ak nie – naučia to, čo vedia sami. Človek je duálny. Má materiálnu zložku, ktorá sa skladá z materiálneho tela a neviditeľnej hmoty, čiže vedomia. A má duchovnú zložku - duša a osobnosť a vzťah medzi nimi. Ak človek toto nevie, nerozumie, začína učiť svoje dieťa poznávať tento svet len z jednej strany, materiálnej.
Maxim: Tu je veľmi dôležitý vklad rodičov v prvej etape.
Imám: Určite. To sú obyčajne prvé bytosti, ktoré vidí a uvedomí si osobnosť, ktorá prišla do tohto sveta.
Roman: Prepáčte mi, že budem čas od času reptať, ale predsa by sa bolo zamerať na obyčajných ľudí, ktorí prišli na stránky prvý krát.
Imám: Keď zoberieme ľudí, ktorí vlastne nikdy neboli oboznámení so znalosťami a pochopením, kde sa nachádzame...
Roman: Vychádza to tak, že to prosto systém pestuje svoje krmivo? Systém Živočíšneho Rozumu alebo diabla, poďme hovoriť otvorene, keď sme už odkryli karty v predchádzajúcom rozhovore.
Imám: Ak otvorene, potom áno, predtým ho nazývali diablom, tento spoločný hmotný svet a všeobecné vedomie, alebo ako sa hovorí v knihe AllatRa – Živočíšny Rozum. Ktorý aj skutočne existuje.
Roman: Septónové pole, to je to isté?
Imám: Áno, skutočne existuje a svojho času bol stvorený. Pretože nič sa nemôže zrodiť samé od seba.
Roman: A informácie o odpadlíctve Lucifera od Boha, to sú náboženské mýty?
Imám: To sú ozveny znalostí, ktoré boli kedysi dané ľudstvu. O tom, ako sa objavil tento svet, ako vôbec vznikol a podobne. Každé náboženstvo má svoju interpretáciu týchto znalostí, prevrátených už na mýty, legendy a podobne.
Roman: Ako to chápem, tak nikto sa Boha nezriekal a my všetci sme len v škole, dostatočne tvrdej škole, aby sme, potom keď cez ňu prejdeme, vyšli do Duchovného sveta...
Imám: Áno, tvrdá škola. Ale nebola taká ťažká na začiatku. Spomeňte si ostatne na mýty, legendy o raji. Veď tí, čo vtedy prichádzali na svet, mohli v priebehu jedného života poznať, kým sú, kvôli čomu sem prišli a úplne kľudne v harmónii žili v hmotnom svete.
Roman: Takže legendy o raji - to všetko je pravda?
Imám: Áno, kľudne sa mohli rozvíjať v hmotnom svete, poznávajúc ho v celej jeho rozmanitosti. Čo v súčasnosti nemáme. O tomto sa tiež dá rozprávať veľmi dlho. V legendách a ich interpretáciách, ozvenách znalostí, sa dokonca menovali niektoré geografické oblasti na Zemi, kde existoval raj.
Maxim: A je možné oznámiť, kto vytvoril vedomie?
Imám: Všetko všade vytvára jeden Život. Všetko stvoril jeden Stvoriteľ, Boh, Absolútno, nazvite to ako chcete.
Roman: Láska ...
Imám: Láska. To už my nazývame svojimi ľudskými slovami. Pokiaľ všeobecne - je to Život, ten, ktorý nikdy neprestáva. Ale bolo to vytvorené len preto, aby človek mal slobodné právo voľby. Voľby Života, byť Človekom, byť Duchovnou bytosťou. Takže hmotný svet bol vytvorený preto, aby človek urobil svoju vedomú voľbu.
Roman: Žiť, alebo nežiť?
Imám: Presne tak. Byť či nebyť, to je otázka. A napriek tomu urobiť svoju voľbu v prospech Duchovného a úplne slobodne, dozrejúc, už ako Duchovná bytosť, vyjsť do Života ako súčasť duchovného sveta. Prejsť do ďalšieho evolučného kola.
Roman: Uspieť v rámci toho, čomu hovoríme ľudský život v trojrozmernosti, urobiť voľbu a  dosiahnuť osvietenie pred tým, čo sa nazýva smrť fyzického tela?
Imám: Správne. Znalosti vždy existovali. V tých časoch...
Maxim: A chápem správne, že ak rodičia nedajú znalosti svojmu dieťaťu, tak sa jeho výchovy ujíma vedomie?
Imám: Tu je otázka trochu ináč postavená. Rodičia sú tí, ktorí udávajú smer, kde sa vloží pozornosť novej osobnosti, čomu dať túto pozornosť, čo sa učiť, kam nasmerovať...
Roman: Pomocníci...
Imám: Áno, ak chápu, ak majú znalosti, pomáhajú osobnosti uvedomiť si, čo sa deje, kam prišla, čo musí urobiť... Ale keď rodičia nemajú znalosti, sami sa zamotali do sietí matérie a nevedia, že existuje v skutočnosti ďalší vývoj ... Ale vývoj nikdy neprestáva, prechádza do iného, pozrite na celú evolúciu. Všetko sa mení a človek má tiež možnosť rozvoja. Preto jasne chápe, že z hmotného sveta, kam prichádza, naberúc čisté, pôvodné znalosti a skúsenosti, musí vyrásť pre svet iný, duchovný. Ale čo sa stáva? Keď človek stráca kontakt s duchovným svetom, prestáva pociťovať, začína používať logiku. Práve tie útržkovité znalosti. Teraz sú znalosti nesúvislé, človek nemá celistvé chápanie toho, čo je viditeľné a neviditeľné. A človek začína obracať pozornosť na to, čo si môže iba obzrieť. Teda veľmi malé spektrum tých možností vnímania, ktoré má k dispozícii, vďaka telu a vedomiu.
Roman: A navyše, už od počiatku je porazený, pretože vedomie človeka využíva.
Imám: Rozoberme to teraz, pretože je to dôležitý aspekt. Človek má oveľa širšie možnosti poznávať tento svet. So všetkými jeho energiami.
Roman: Každý človek?
Imám: Bez výnimky. Všetky tieto programy sú predpísané. Ak spravíme analógiu s počítačom, všetky programy tam sú. Len človek nevie, ako ich používať. Niet znalostí. Môže sa dopátrať cez... hovoríme o extrasenzorike. Niečo sa v ňom môže objaviť, jedna z foriem vnímania. Ale potom ho zachytáva vedomie - a človek to začne používať pre materiálno.
Roman: Napríklad pre zarábanie peňazí.
Imám: Získavania peňazí, moci, vplyvu, alebo čohokoľvek iného. Aprečo? Pre obsluhu a oblaženie svojho tela a vedomia.
Roman: Pre pohodlnejšiu existenciu v tomto svete.
Imám: Ale vráťme sa, on nevníma svet vcelku, ale obmedzene. Predstavte si, že vezmeme obraz, prídeme k nemu a oprieme sa čelom. Uvidíme len kúsoček toho obrazu. Môžeme o ňom usudzovať, že je to červená, zelená farba, alebo modrá. Ale ak trochu poodídeme a pozrieme sa na celý obraz – uvidíme, že sú tu namaľované rieky, polia, alebo námet, ktorý dáva zmysel, nesúci to, čo je doň založené.
Roman: Inými slovami, ak máličko parafrázujem, človek postavil dom, zatvoril sa a rozmýšľa: "Ach, som v bezpečí, všetko chápem, viem a som chránený."
Imám: Pričom postavil dom a zatvoril dokonca aj okenice.
Roman: Zabednil všetko. Hľa, toto je môj dokonalý svet, je izolovaný.
Imám: Áno, človek nedostáva celú plnosť znalostí. Vedomie obmedzuje jeho vnímanie a prevádza na čo? Veď vedomie sa tiež rozvíja. Nakoniec, v určitom okamihu života človeka vedomie ako rozumná substancia chápe, že bez síl, ktoré má osobnosť, existovať nemôže. Však aj teraz sa ľudia snažia vytvoriť umelú inteligenciu, ale nechápu, k čomu to môže priviesť. Presne tak isto vedomie v priebehu rozvoja dôjde logicky k pochopeniu, že bez síl osobnosti (Allatu) nemôže žiť.
Roman: Sila osobnosti ide z duše, správne?
Imám: Samozrejme. Sila, ktorou disponuje osobnosť, ide z duše, z Duchovného sveta.
Roman: Zdroj všeobecne akejkoľvek sily pochádza z Duchovného sveta?
Imám: Zdroj každej sily – to je duša, je to Svet Stvoriteľa. Duša je ako portál zo sveta Duchovného do sveta nášho. Pre konkrétneho človeka je to jeho duša.
Roman: Možno je to v podstate aj program Života?
Imám: To i je program Života.
Imám: Plus k existencii tela jestvuje ešte aj tzv. energia prány, podporujúca životaschopnosť organizmu. K čomu tu dochádza? Vedomie začína upútavať pozornosť osobnosti a tá, keď nemá kontakt s Duchovným svetom, nemá skúsenosti hlbokých pocitov, začína dávať svoju  pozornosť ako tvorivú silu presne na tie zariadenia, na tie materiálne objekty, ktoré predkladá vedomie. Vedomie duálneho človeka je spojené s celkovým, globálnym. Globálny Živočíšny Rozum získava z každého ľudského vedomia svoju energiu pre vlastnú existenciu.
Roman: Ako osmonoh. V predchádzajúcom rozhovore sme uvádzali príklady.
Imám: Áno, už sme o tom hovorili. Človek, ktorý nezíska Znalosti, mrhá svojim možným večným Životom, tou šancou, ktorú dostáva osobnosť pre to, aby spravila malý krôčik do ďalšieho evolučného kola stať sa Duchovnou bytosťou.
Roman: A spolu s tým prikrmuje túto chobotnicu, ktorá sa týmto stáva stále silnejšou a silnejšou.
Imám: Prirodzene, zosilňuje sa vedomie a zosilňuje sa Živočíšny Rozum. A ten sa začína rozvíjať aktívne. Pričom chápe, že zdrojom jeho života, celého Živočíšneho Rozumu a vedomia každého človeka, je iba osobnosť, iba duša. Aktívne začína pracovať vedomie. Pritom sa vytvára kopa rozličných rozptýlení, množstvo rôznych šablón vedomia. K čomukoľvek je to priťahované, len aby boli ľudské túžby neustále prítomné. A osobnosť, ktorá niečo vyberá v materiálnom svete, odovzdáva sem svoju životnú energiu. Teda to, čo...
Roman: Allat premieňa na antiAllat?
Imám: Áno. Čiže sila pozornosti - Allat – sa prevádza na hmotné objekty. Alebo na akési želania čosi získať. Vedomie má svoje túžby a aj telo má svoje potreby. Oblažuje sa materiálne telo, aj vedomie priťahuje pozornosť osobnosti na čokoľvek, začínajúc jedlom a končiac nadobudnutím hmotného bohatstva, uspokojením márnomyseľnosti, pýchy, atď.
Maxim: Z toho vyplýva, že tú silu, ktorá je človeku daná pôvodne pre jeho oslobodenie, východ stadiaľto do skutočného života, od neho mámi, odoberá vedomie na svoj rozvoj.
Imám: Ale znova, hmotný svet nerobí nič, on len ponúka. Ponúka obrátiť na seba pozornosť.
Roman: Obrátiť na seba pozornosť. Dôležité upresnenie. Kľúčovú úlohu hrá všeobecne ľudská pozornosť, chápem to správne? Je to teda nasmerovanie sily Allatu, ktorá je tvorivou silou a je nevyhnutná pre "vyjdenie" človeka a spojenie sa s Dušou a on vlastne nechápe, čo je to pozornosť.
Imám: Nemá znalosti o tom , že celý svet je celistvý. Že celý svet – to nie je len hmotný svet, že základom každého hmotného sveta je Duchovný svet, do ktorého má možnosť odísť. Má možnosť splynúť s večným Životom.
Roman: Dá sa povedať, že sa človek musí veľmi úsporne správať ku svojej pozornosti?
Imám: Celkom správne. Pretože život a doba pobytu človeka v tejto škole sú ohraničené. Sú ohraničené akurát tou zásobou životnej energie (prány), podporujúcej kondíciu tela. Inými slovami, vozidlo má určité množstvo benzínu. Počas tejto doby človek, ktorý si osvojil pôvodné znalosti, má možnosť rozvíjať sa, vyrásť a pochopiť, kde sa nachádza, že má možnosť svojou voľbou stať sa duchovnou bytosťou a odísť do večnosti.
Roman: Stať sa Anjelom?
Maxim: Je tu taká otázka. Je jasné, že pozornosť je veľmi dôležitý aspekt, ale kto v človeku ovláda pozornosť, presmerováva ju, prijíma rozhodnutia vkladať ju, nevkladať ju, na čo všetko ju použiť?
Imám: Iba osobnosť disponuje možnosťou vyberať, kam vložiť pozornosť. Vedomie priťahuje, hľa krásny obrázok ukázalo. Ak sa osobnosť nachádza v stave dieťaťa, najmä ak ju od raného detstva neučia pociťovať, potom dôveruje mienke rodičov, spolieha sa na hocičo.

Roman: Pozastavíme sa trochu. Najnepochopiteľnejšia otázka pre väčšinu je istotne – ktože to je osobnosť a ako ju precítiť. Podelím sa o svoju skúsenosť, možno sa mýlim, ale napriek tomu, najúčinnejšie a najostrejšie som v poslednom čase dokázal cítiť osobnosť cez autogénny tréning. Cítil som toho, kto dáva príkazy a udržiava pozornosť. Zároveň som krásne precítil toho, kto mi ponúka medzi zdroj príkazu a miesto aplikácie vložiť nejakú snímku, nejaký program.
Imám: Obrázok.
Roman: Áno, odviesť prúd pozornosti a odčerpať ju. A stalo sa to také výrazné, že som úplne jasne pochopil, kde je sloboda, kde si ty  - ako vlna, a kde si ty – ako sústredený objekt. Otázka: autogénny tréning naozaj pomáha cítiť osobnosť a vedomie?
Imám: Autogénny tréning nám umožňuje jednak uvoľniť telo a práve v tej chvíli už  jasne chápeme, ako a kde zameriavame svoju pozornosť. Čiže skutočne vzniká moment, kedy človek, osobnosť chápe, že práve on toto robí, že telo je poslušný nástroj. To je veľmi dôležité si uvedomiť, že telo a vedomie sú nástroje. Telo sa skôr aj nazývalo "organizmus", v knihe "AllatRa" je to aj napísané, z gréckeho slova "organon", čo je nástroj, prostriedok. Teda si uvedomiť, že telo – to je nástroj. Je to nástroj osobnosti, to, cez čo je možné poznávať svet. Rovnako, ako aj vedomie je nástrojom. Ale akurát v autogénnom tréningu osobnosť začína chápať, že ona vkladá pozornosť a to ju poslúcha.
Roman: A ktosi sa snaží túto pozornosť zabrať.
Imám: No, samozrejme, keď sa autogénny tréning vykonáva naozaj správne, človek získava skúsenosť zmeneného stavu vedomia. A to je veľmi dôležité. Zmenený stav vedomia, čiže pochopenie, že môžem použiť telo a nie ono mňa, nie vedomie s telom diktujú, čo má osobnosť robiť. A takto človek získava prvú skúsenosť poznávania, že telo je nástroj. A čím ďalej, tým viac si človek uvedomuje, že môže využívať telo ako nástroj na spoznanie tohto sveta.
Roman: No tu sa pracuje aj s vedomím. S pochopením toho, kto mámi a ako sa ho naučiť ignorovať.
Imám: Veď to je ono. Cieľom autogénneho tréningu je naučiť telo konať na príkaz. A keď tomu vedomie začína prekážať, čo musí človek robiť? Nepočúvať vedomie a jasne postupovať podľa pokynov. Pretože osobnosť zvolila. Aj neskôr v živote človek začína chápať, kde vedomie priťahuje jeho pozornosť.
Roman: Ako vyťahuje, alebo skôr preberá túto pozornosť!
Imám: Áno, preberá vedenie.
Roman: Nie je ľahké to postrehnúť, pokiaľ to človek neprecíti...
Imám: Práve preto pozornosť ku sebe musí byť každú minútu, každý deň, dávať pozor ako funguje telo, čo ponúka vedomie, sledovať reakcie na udalosti a pod. Ja konám v tomto prípade, alebo telo samé podľa vlastného programu pracuje, ponúka. Práve tento moment, ako dôsledok takého starostlivého vzťahu k sebe, k osobnosti a vnímavého vzťahu ku tomu, čo robí telo a ponúka vedomie, poskytuje možnosť uvidieť celý mechanizmus práce vedomia. Teda oddeliť seba ako osobnosť od vedomia a od tela. Je to veľmi dôležitý bod, od neho sa začína rozvoj človeka. Uvedomenie si seba ako osobnosť.
Roman: Keď už sme to načali, pokračujme v rozhovore o vedomí. A o smrti... už nejako potom.
Imám: Keď si človek postavil cieľ spoznať sám seba, tak sa už prinajmenšom začal pozorovať. Začať treba od najjednoduchšieho. Nuž zobudil sa a prvé je – aké otázky prichádzajú do hlavy?
Roman: Začať po troške zapisovať, je to zaujímavé.
Imám: Áno. Zapisovať jednoducho zo záujmu. Ďalej sa podívať, ako sa začína chovať telo. Ako prichádza myšlienka a telo sa bezprostredne za touto myšlienkou dvíha a kdesi ide.
Roman: Ako je zovreté nejakou myšlienkou...
Imám: Ako vzniká emócia, po čom. Od samého rána, človek vstal a zo zvyku si šiel čistiť zuby. Prezrieť si, ako telo jedná.
Roman: Môžem uviesť príklad? Ešte nedávno, prebudil som sa a ako vždy fofry: prvá vec, druhá vec, tretia, štvrtá a ja som celý napätý, skáčem naokolo, pretože nestíham!
Imám: Automaticky ideš do kuchyne, vypiješ šálku čaju, automaticky ješ sendvič a v tom čase už u teba pracuje vedomie, rozpráva ti, čo treba robiť a ty nevidíš, nepozoruješ, ako jedná telo. Ono jedná podľa vlastného programu.
Maxim: Možno vstávaš o tretej popoludní, preto nestíhaš?
Roman: Nie, nie, teraz som "ranné vtáča". To spomínam a analyzujem, ako to bolo.
Maxim: Vtipkujem.
Imám: Pozrite sa, čo sa stane, keď človek začína pozorovať. Začína pozorovať, ako telo vykonáva určité činnosti, šablónovité činnosti, zo zvyku. On je, ale v tom istom čase rozmýšľa o niečom úplne druhom, oblieka sa a v tom čase už celkom rozmýšľa o treťom. Nie je prítomný v okamihu, keď to vykonáva.
Roman: Môžem ešte uviesť príklad, aký som bol predtým? V momente „práve teraz“ som vôbec neexistoval! Bol som v myšlienkach - tam, tam, tam - ako obrovský ježko.
Imám: Myšlienky sú vždy v akýchsi činnostiach, obavách.
Roman: Áno, také ohromné mračno ježkov – kdesi, s kýmsi rozpráva, voľačo spomína, analyzuje, premýšľa, háda sa, na horu sa škriabe, bojuje a podobne...
Imám: Psychiatrovi to radšej nehovoriť.
Roman: Ale veď všetci tak žijú! A psychiatri tiež. Človek si musí priznať, že tak žije. Že neexistuje v prítomnom okamihu, neustále sa vznáša v oblakoch myšlienkových ilúzií, medzi včerajškom a zajtrajškom, medzi minulosťou a budúcnosťou.
Imám: Sám sebe si neprizná, pokiaľ to neuvidí. Čo sa deje, keď sa človek rozhodol sám pre seba pozorne sledovať svoj deň, alebo aspoň časť dňa. Toto sa nazýva uvedomením. To znamená, že uvedomelo začína vidieť čo robí, pozorovať svoje telo, svoje myšlienky, spôsob, akým komunikuje s ľuďmi a prečo práve tak toto robí. A ak si ešte aj zapisuje, vedie si pre seba denník, začína registrovať kopu zaujímavých vecí. Prečo jedná s týmito ľuďmi vždy práve tak a s týmito inak, tu hľa v tomto okamihu prechádza ulicu, ako reaguje na akési zvuky, ako sa správa telo, keď počuje tieto zvuky, alebo sa niečo deje, počas nejakých udalostí. Začína to pozorovať a vyplýva z toho množstvo veľmi zaujímavých vecí. Navyše keď človek začne aj vyhľadávať informácie na túto tému, prečo je to práve tak, pretože v internete je teraz naozaj veľa užitočných štúdií, dokonca aj vedeckých výskumov, čo to je mozog, ako sa správa, ako reaguje.
Roman: Ale oni stále nechápu, čo to vlastne je.
Imám: Áno, nechápu, ale už sa (experimentálne) dopracovali k tomu, že, s prepáčením, človek vyplní akciu oveľa neskôr, ako ju nariadil mozog. Tak ako? Pričom sa jedná o tri desatiny sekundy, mozog zapracoval, dal príkaz a iba potom ho telo začína plniť. Ale kto potom dal tento príkaz?
Roman: Kto je vo vozidle, kto je tu potom pánom?
Imám: Vyvstáva otázka - kto teda? Vedci na toto nemôžu dať odpoveď. Mimochodom, existuje vedkyňa Tatiana Černigovskaja, neurolingvistka, ktorá hovorí - neviem, kto velí v mojej hlave. Ja neviem kto. To znamená, že ľudia začali prichádzať na to, že v človeku skutočne ešte niekto je. Ešte niekto riadi.
Roman: A navyše, ona ešte hovorí takú vec, ktorá všeobecne vháňa do slepej uličky celý výskum mozgu. Hovorí, že nevie čo sa musí stať, aby človek zistil, ako je to usporiadané. Ale ako môže človek zistiť pomocou vedomia, ako je toto vedomie usporiadané?
Imám: Ako môže pochopiť plynový pedál, ako je zostrojené celé vozidlo? Kým sa človek nachádza vo vnútri niečoho, nemôže poznať, ako to všetko funguje. Ako môže srdce pochopiť, ako je vôbec zostrojené a prečo sa nachádza tam. Pre uvidenie celého systému je potrebné zdvihnúť sa nad neho, treba vyjsť za jeho hranice. To znamená, že tento moment je veľmi dôležitý, je veľmi zaujímavý. Pre spoznanie tohto všetkého je potrebné začať skúmať. Treba sa sledovať, čo sa deje, prečo sa to deje práve tak. Človek sa začína pozorovať, začína vyhľadávať informácie, koniec koncov, čo je to zač, prečo sa to s ním deje. Pretože človek bezprostredne pozoruje práve to, čo sa deje vôkol neho. Bezprostredne pozoruje a vznikajú v ňom otázky. Keď vznikajú otázky, začína študovať. Hľadá to vo vede, literatúre, začína hľadať. Akurát sme hovorili, že vedci prišli na to, že ešte niekto iný v hlave hospodári. Práve o tom je jasne napísané v prvom diele knihy "Sensei" od Anastasie Novych, že pozorovala na sebe to isté, toho "hovorcu", ktorý v nej existuje. A toto môže v sebe spozorovať každý človek, keď sa k sebe začína správať pozorne. Že existuje niekto, kto slovami, myšlienkami hovorí, že treba spraviť to, alebo tamto, ako ohodnotiť toho, alebo iného človeka.
Roman: Mimochodom, o tomto veľmi dobre a veľa napísal Eckhart Tolle.
Imám: Áno, aj o tomto mnohí hovoria. Ľudia sa iba začínajú dotýkať tohto štúdia. Aj keď toto poznanie existovalo už od skorých dôb, od pradávna. Ľudia ho v minulosti uplatňovali, nepoužívali tie termíny, ktorými dnes hovoríme my, ale jasne chápali, čo to je. Pracovali s tým, rozvíjali sa.
Roman: A zanechávali to v kameni.
Imám: A zanechávali tieto znalosti rozličnými symbolmi, predávali z úst do úst. Je zrejmé, že ľudská pamäť nie všetko zachováva, ale toto bolo tak cenné, že to ľudia zanechávali v znakovom písme.
Roman: V zlate, v kameni...
Imám: Vo všetkých materiáloch, ktoré mohli dostatočne dlhú dobu zachovať tieto znalosti. Pričom boli pre ľudí tieto znaky natoľko zrozumiteľné, že len pozrúc sa na znak, človek chápal, čo treba robiť, práve akú praktiku a na čo sa zamerať.
Roman: A my teraz vidíme jeleňov. Pastieri jeleňov, sakra (smejú sa).
Imám: A my teraz vidíme výjavy z lovu, nejaké geometrické figúry, ale ľudia nechápu, čo to je. Predtým človek, len čo sa pozrel na tento obrázok, chápal, čo má robiť. So svojou pozornosťou, so svojim vedomím, telom atď. Teda mal vedomosti o tom, ako to všetko používať. Teraz opäť vedomie človeku dokopy veľmi veľa rozpráva, skutočne sa stalo rozvinutejším, vybrúsenejším a využíva už sily človeka pre svoje vlastné potreby.

Roman: Ale je pravda, že sú v ňom skúsenosti, nahromadené počas celej histórie ľudstva?
Imám: Áno, je to naozaj pravda.
Roman: A začínať hru s takým protivníkom je pre každého človeka nielen vedomá prehra, ale - 100% -ná záhuba.
Imám: No prepáčte, hrať s profesionálnym podvodníkom, ktorý má poznačené karty a všetky esá v rukáve je zbytočné. To je pravda. Ale teraz to najzaujímavejšie. Vedomie sa nezaobíde bez osobnosti. Nemôže sa obísť bez človeka, nemá silu, nemá iný zdroj. Preto vedomie operuje všetkými svojimi znalosťami s cieľom pritiahnuť pozornosť človeka.
Roman: Teda diabol žije na úkor pozornosti človeka?
Imám: Presne tak. Pretože nemôže žiť ináč. Nemôže mať vzťah k Duchovnému svetu inak, ako so zlobou a nenávisťou. Prečo? Pretože nemá svoj život. Nemôže závislý ľúbiť toho, od koho je závislý. Pričom životne závislý. A tu vyvstáva otázka. Čo má robiť osobnosť? Od prvej chvíle, keď sa človek sám seba opýtal: "Kto som? A vlastne kvôli čomu som tu?" Keď  táto otázka zaznela, začína sa sledovať. Pozorne sledovať, ako funguje v priebehu dňa, čo robí.
Roman: No spočiatku potrebuje aspoň elementárnu bázu znalostí.
Imám: Keď sám sebe položil otázku a začal sa pozorovať, to je prvý impulz k tomu, aby vedel.  Začína hľadať informáciu. Nachádza. A čo robí s touto informáciou ďalej? Začína sa rozvíjať. Opäť platí, že človek, osobnosť, má možnosť pri použití tela a vedomia získať tie znalosti, ktoré sú nevyhnutné pre jeho nasledujúce evolučné kolo. Rozviť sa ako duchovná bytosť. Teda čo získava? Akonáhle si osobnosť začína uvedomovať seba, prijíma primerané opatrenia, nachádza, núti vedomie hľadať informáciu, ale v tomto svete je veľmi veľa rôznych systémov tzv. "duchovného" rozvoja, náboženské systémy, sekty, nejaké smery, cirkvi, čokoľvek. Ale vedomie sa tiež vždy pripravuje na to, že osobnosť môže vybrať niečo iné. A začína podsúvať človeku náhrady, hovoriť o tom, že on namiesto večného života potrebuje zanechať stopu na zemi. Vo forme nejakej udalosti ...
Roman: Vo forme postaveného kostola.
Imám: Vo forme nejakého postaveného hmotného, vo forme zavŕšenia, dobytia, nejakej kariéry, vrátane detí.
Maxim: Dom, byt, strom zasadiť...
Imám: Je to zámena večného života, do ktorého môžu ľudia pokojne odísť a stať sa súčasťou večného života.
Roman: A dá sa na to pozrieť tak, že vedomie mu hovorí: "Napíš desať zväzkov kníh" a on tam vrazil tento allat, vzal a vrazil do nejakých vymyslených kníh.
Imám: To je pravda. Vložil do kníh, do vynálezov, do nejakých vedeckých objavov, do čohokoľvek. Na to všetko vedomie dáva človeku možnosť, hovorí mu, že takto po sebe zanecháš stopu, staneš sa večným, budú na teba spomínať.
Roman: Svetlá pamiatka.
Maxim: Nie každému ale ponúka napísať knihu. Je totiž selektívne, jednému knihu napísať, druhému dom postaviť. Manipuluje.
Imám: A z tvojej osobnosti zostane len čierna spomienka. Áno, zanechať pre pokolenia, pre svojich potomkov. Vedomie rozpráva človeku čokoľvek. A nevedomosť, teda chýbanie skutočného poznania u človeka, že môže kedykoľvek urobiť voľbu a vkročiť do večného života ako živá duchovná bytosť, prepáčte, jednoducho tieto znalosti nemá, ak by ich mal, mal by možnosť voľby, ale chýbanie poznania mu túto voľbu urobiť nedovolí.
Roman: Môžem znova pripomenúť skúsenosť s autogénnym tréningom, kde som mal možnosť precítiť, ako sa vkladá tento obrázok. Máš cieľ, ale vkladá sa tento obrázok, ktorý je taký zaujímavučký, sladučký.
Imám: Áno, dobré slovo si povedal, osobnosť a duša majú vždy snahu o dosiahnutie cieľa. A cieľom je duchovno. Cieľ - to je práve vrátiť sa Domov ako Duchovná bytosť. Ale tu vedomie zamieňa tento cieľ, rozhadzuje mnoho rôznych cieľov a hovorí človeku: "Preto, aby si dosiahol vyšší cieľ, musíš určite dosiahnuť toto, toto, toto. Rôzne kariéry a pod. A len vtedy budeš môcť pocítiť toto šťastie a byť šťastným, živým." Veď osobnosť vie, že preto, aby sa stal človek skutočne duchovným a prišiel do Duchovného sveta, musí sa stať šťastným. Toto pocitové vnímanie šťastia, radosti, lásky, všetkého najsvetlejšieho je potrebné pre vyjdenie do Duchovného sveta. Ale vedomie mu hovorí: "Budeš šťastný len vtedy, keď budeš mať auto najlepšej značky, budeš mať ženu, krásne deti – vtedy budeš šťastný!".
Maxim: No, zamieňa.
Imám: Zamieňa cieľ na svoju stranu. A človek, ktorý zameriava pozornosť tu na tieto pseudociele, odovzdáva možnosť svojho Večného Života vedomiu.
Roman: Ale aj tam ho vedomie lapá, pretože keď človek kúpi auto, o ktorom sníval, takmer vždy niečo v tomto aute bude akokoľvek ináč. Alebo sa ožení, všetko v poriadku, len manželka je protivná. (smejú sa)
Imám: Prirodzene.
Roman: Nový telefón si kúpil, značkový, no dáky pomalý.
Imám: Je to pochopiteľné, pretože vedomie robí čo? Získava potravu dvakrát: keď človek vkladá (silu Allatu, pozornosti) do želania a potom, keď sa táto túžba vypĺňa, ale nie tak, ako si želal. A vec je v tom, že Duchovný svet je ideálny. Tam je vždy všetko na svojom mieste, všetko je v poriadku. Maximálne uspokojuje tie duchovné potreby, ktoré človek má. V hmote toto nie je možné. Vedomiu je nevýhodné splniť úplne všetko, čo človek robí. Prečo? Pretože keď človek niečo získal, ale ho to neuspokojilo, začína byť nervózny, začína chápať, že je to prázdne a stáva sa rozčarovaný. A opäť emócie.
Roman: Postavil som dom, ale ukázalo sa, že nie na správnom mieste, alebo z nesprávnej tehly. Paráda!
Maxim: A rozladíš sa?
Imám: A ešte úvery nabral.
Roman: Samozrejme sa rozladím! Ech! Je to jednoducho katastrofa. Je to dom, nie včelí úľ, tri roky som ho staval! (smeje sa)
Maxim: Kamaráti často zadávajú prakticky tú istú otázku. Že chápu, že je potrebné nasmerovať pozornosť na Duchovný rozvoj, že ju netreba vkladať do hmoty, do želaní, do všetkého, čo sme teraz menovali. Prejde deň – a všetko je po starom.
Roman: Ráno sa prebudíš – a chápanie je stratené?
Maxim: Chápanie je a nie je.
Imám: Je tu ešte jeden moment. Keď človek začína chápať, že hmotný svet nie je to hlavné, tu vedomie podhadzuje ešte jednu zámenu. Hovorí: "Áno, ty sa teraz zaoberáš duchovnosťou, je ti skvele, teraz si sa vydal na duchovnú cestu. Preto sa teraz musíš všetkého zrieknuť, vzdať sa všetkých svojich priateľov, vzťahov, majetku. Treba všetko opustiť, treba ujsť niekde do hôr, treba sa učiť, stať sa askétom. To je všetko. A čo povstáva u človeka? Pý – cha. A prestáva komunikovať, predstiera, že je celý taký duchovný. To je to, o čom hovoril Ježiš – farizejstvo. Začína citovať knihy doslovne po písmenách. Opäť knihomoli, ktorí len písmená sledujú, nechápuc ducha, načo to je.
Roman: Začína nemať rád ľudí vtedy, keď to má robiť naopak.
Imám: Áno, strácajú sa pocity, vzniká túžba. Rovnaká túžba, na akých vedomie chytá človeka. Nejakú dobu v tom žije. Potom si jasne uvedomí, že robí niečo inak. Obzerá sa naspäť - a čas uplynul, pozerá do zrkadla a zrkadlo mu hovorí, že "to je všetko, čas sa kráti, a ty si nič neurobil. A vôbec nič nemôžeš urobiť – nemáš síl". V človeku vzniká strach, že áno, čas uplynul. Premárnil svoju životnú silu, premárnil pozornosť a nič sa nestalo. A tu prichádza moment, v ktorom si človek uvedomí, že dosiahol hranicu, za ktorou niet ničoho, ak neurobil najdôležitejšiu vec v živote – nepremenil sa na Duchovnú bytosť. A že ho čaká prosto prázdnota. Ešte ani vedomosť nemá v tejto súvislosti. A vedomie je usporiadané takým spôsobom, že ak človek niečo nevie, tak sa toho bojí. Keď nemá znalosť o cieli, kvôli čomu žije, nenasleduje tento cieľ. A keď prichádza čas opustiť tento svet, uvedomuje si, že cieľ nedosiahol. Nie je známe, čo je tam za hranicou, za prahom a on sa toho začína báť. Ak sa trochu pozrieme do dávnej minulosti, ľudia zo života odchádzali. Vedeli, kam prídu, pretože spojenie s Duchovným svetom, so svetom pocitov, sa u nich nikdy neprerušovalo.
Roman: Spomeňme Babu Azíza, áno? Sadol si, rukami nahmatal sedem kameňov.
Imám: Človek všetko jasne vedel: áno, prišiel čas zanechať toto auto, opustiť toto hmotné telo - a jednoducho vykročiť už ako dozretá Duchovná bytosť do jemu známeho sveta. Prečo do známeho? No jednoducho preto, že u neho sa spojenie s Ním neprerušovalo. V duchovných praktikách si jasne uvedomoval, kam prichádza. Videl, komunikoval s Duchovným svetom. A je mu to také známe, že jediné, čo ho tu držalo, je materiálne telo, ktoré podľa zákona musí prejsť touto školou. No prešiel ju, už vie, čo je tam za dverami. Ani dverí tam vlastne niet. Kľudne sa vracal domov, už ako dozretá Duchovná bytosť, jednoducho šiel tam, kde už bol neraz. Všetko tam pozná, už ho tam dávno čakajú. Tam je láska, šťastie, pravá sloboda. Jednoducho kľudne opúšťal toto telo a odchádzal.
Maxim: Čo sa dialo? Ako by sa to dalo pomenovať?
Imám: Je to Duchovná premena, to do Života odchádzal. Stal sa súčasťou Toho Sveta, Života.
Maxim: Čiže z materiálneho sveta odchádzal do Duchovného?
Roman: Školské dvere, červený diplom.
Maxim: Ak sa pripútame, kde sme teraz?
Imám: Teraz sme v hmotnom svete. Ak sme sedeli, hovorili o diablovi, komunikovali s démonmi, besmi a inými...
Roman: Sedíme v diablovi a komunikujeme s démonmi, pozoruhodná skladačka. (smeje sa)
Imám: Ale keď chápeme, že ešte existujú nielen oni, ale že tam za dverami tejto školy sú anjeli, áno? A iné už slobodné bytosti, s ktorými je omnoho zábavnejšie, pretože po prvé tam je sloboda a všetko, čo uspokojuje osobnosť bezo zvyšku, bez chyby.
Roman: Na dôvažok, tam je všetko zrozumiteľné, žiadne tajomstvá, žiadne klamstvá.
Imám: Niet žiadnych tajomstiev, všetko je jasné. A človek z tohto dusivého priestoru, ktorý sa mu už stal tesným, vychádza  do skutočného, svetlého sveta. Tam, kde je ako vo Fáridovej  básni "kde k Duchu Duch prúdi a k Svetlu Svetlo". "Kde je svet pokojný, jasný a jednotný", kde je všetko zrozumiteľné, všetko na svojom mieste, kde je úplná duchovná Sloboda, nekonečné Šťastie. Keď si človek začína uvedomovať, že to je škola, prechádza ju a robí svoju uvedomelú voľbu. A potom mu nič nebráni vyjsť do Reálneho sveta. Do toho, ktorý nemá ani počiatok, ani koniec. Odísť do Večnosti.

Maxim: Keď sa vracal Domov, opúšťal svoje telo, a telo prestávalo fungovať?
Imám: No, prepáčte, ak vodič opúšťa vozidlo, minul sa benzín. Človek vystúpil z vozidla a išiel domov.
Roman: Nechty vyrástli - odstrihol a vyhodil. Čo s nimi robiť? Hádam ich neuchovávať... Dobre, ďalšia otázka. Taký zaujímavý moment, čo sa týka diabla. V predchádzajúcom rozhovore sa hovorilo o tom, že existuje matrica, ezoosmická mriežka, septónové pole. A človek, osobnosť, smeruje svoju pozornosť na nejaké objekty, obrázky v diablovi. Uvádzali sme príklad s reklamou. Ide človek po ceste, uvidel reklamnú tabuľu, uvidel auto, spúšťajú sa isté mechanizmy: zachytenie pozornosti + túžba + konanie. Už zachcel, už si predstavil, úver, to, toto, piate, desiate. V čom je otázka? Všetko tu je v princípe rovnako usporiadané? Kam človek obrátil pozornosť, to aj žije v jeho realite, správne?
Imám: Úplne správne.
Roman: Ak človek neobracia pozornosť na niektoré veci, napríklad choroby, nedostatok peňazí, lupičov alebo ešte niečo nedobré, on ani nepriťahuje tieto udalosti? Presne rovnako je možné uviesť paralelu s nadchádzajúcimi klimatickými udalosťami. V niektorej z Kníh je povedané, že pokiaľ je človek v Bohu, môže menej bolestivo prejsť ľubovoľnými skúškami, dokonca aj bez toho, aby si to všimol. Veľmi dôležitý moment. Prečo? Veď čím my dnes žijeme? Na každom kroku, v každom zdroji informácií, v televízore, rádiu, novinách neustále ponúkajú niečoho sa báť, neustále ponúkajú nejaké negatívne informačné zhluky, do ktorých vkladáme pozornosť – a potom tým začíname žiť. Prečo o tom hovorím? V meditáciách, v počiatočnej fáze, kedy musím prejsť cez pole tohto odpadu, ono sa to tam všetko, na čo som obrátil pozornosť, aj nachádza. Prichádzajú nejakí ľudia, obrázky, krajina, kde som bol, no neprichádza to, čo som nevidel, neprichádza to, na čo som neobracal pozornosť. Zdá sa, že všeobecne v mojej realite žije len to, čomu som kedysi venoval pozornosť? Alebo, inými slovami, čo som oživil svojou pozornosťou, Allatom, áno? A do akej miery v danom prípade treba opatrne, pozorne a šetrne narábať s týmto nástrojom, touto v podstate Božskou Silou. Rozumiem tomu správne?
Imám: Áno. Tu je ešte zaujímavé, správne si si všimol, že vo svojich obrazoch nemôžeš uvidieť nič. Vedomie ti neukáže Duchovný svet, pretože nemá toto poznanie. Ale môžeš precítiť reálny Duchovný svet hlbokými pocitmi. To, čo nemôže byť ukázané vedomím. Vedomie ukáže obrázky. Ukáže ti to, čo si hovoril: ľudí, obrazy, udalosti, čokoľvek.
Roman: Áno, to, čo je v mojej databáze, to, čo som niekedy videl.
Imám: Čo si do nej vložil.
Roman: To, kde som vložil Allat...
Imám: Do čoho si vložil pozornosť, taký obrázok ti aj ukázali. Ale ty môžeš vkladať svoju pozornosť do pocitov. Práve do pocitov. A čím viac vyberáš pocity, tým si bližšie k Duchovnému svetu, k svetu Boha. Teda vlastne, čím viac pozornosti vkladáš do pocitov, tým viac vidíš Reálny svet. Nie tieto obrázky, ktoré stroj (telo) a vedomie vložili. A začínaš vidieť Reálny svet, za hranicami vedomia. Za hranicami toho, čo už vedomie získalo v informačnom poli. To znamená, že vychádzaš za hranice Systému a začínaš vidieť tento Systém taký, aký je.
Roman: No začínam to vidieť už nie hlavou, ale srdcom?
Imám: Prirodzene. No, povedzme srdce – to je orgán. Začínaš vidieť Duchovnými očami, vzniká u teba možnosť uvidieť toto všetko v úplne inom uhle. Začínaš vidieť duchovné a pritom je to Reálny svet. Tak prečo je zaujímavý tento cyklus s Tatianou Černigovskou. Ona aj hovorí, že mozog sa nachádza v temnej lebečnej schránke. Všetky obrázky, ktoré človek vidí, vidí zrakovými hrbolmi thalamusu, ktoré predstavujú niekoľko centimetrov štvorcových. Prepáčte, všetko čo si predstavujeme a pozorujeme očami, to sú iba elektromagnetické impulzy, ktoré prijíma mozog.
Roman: Veľmi úzky rozsah.
Imám: O čom sme hovorili na začiatku. Keď človek prijíma len očami, ušami, zmyslovými orgánmi, tak využíva veľmi malý rozsah svojich možností.
Roman: No jemu sa zdá, že je to jediný svet.
Imám: Áno, ale to jeho vedomie, ako palubný počítač.
Roman: Diabol, poďme nazývať veci pravými menami.
Imám: No, diabol a celá hierarchia nezduchovnelých bytostí. Povedzme zhlukov septónového poľa. Rozumných, ale nedisponujúcich Životom. Tie, ktoré žijú na úkor síl Allatu. Ale je tam vystavaná celá hierarchia. A každý je zodpovedný za svoj diel práce.
Roman: Dokonca tak?
Imám: Dokonca tak. Ak vezmeme nejaké drobné myšlienky a túžby, takpovediac, ak ich už tak máme nazvať, sú to besy. A existujú programy, ktoré toto všetko využívajú. To, čo priťahuje pozornosť. Zoberte dajme tomu televíziu, dobre? Všeobecne je to celý svet, v ktorom je komplex všetkého, čo tam behá, hýbe sa. Televízne kanály, novinári, atď., atď., atď. Vezmite módu, áno? Ako celkovú tvorbu. Je to veľký konglomerát, ktorý sa tam obsluhuje krajčírmi, návrhármi, ukážkami atď. A každý má podriadených ešte veľké množstvo ľudí.
Roman: Aj národný folklór má svoje delenia.
Imám: Všetko, čo existuje v hmotnom svete, to všetko je podriadené jedinému diablovi, to všetko ho vyživuje. Všetko, do čoho sa vkladá pozornosť človeka, to všetko kŕmi celý tento systém. Keď sa stáva duchovnou bytosťou, má možnosť pozorovať Reálny svet, pozorovať svet Boha aj svet diabla.
Roman: Teda už vidí rozdelenie úplne jasne.
Imám: Veľmi jasne: kde je materiálne (diabolské) a kde je duchovné (Božské).
Roman: No, je to prinajmenšom nepríjemné, nachádzať sa v takej pozícii.
Imám: No, samozrejme nepríjemné, keď tu existuje oceán Šťastia, večný a ty máš možnosť sem vkročiť a zostať tam žiť. Alebo byť tu, premárniť svoju šancu na získanie tohto Večného Života a, prepáčte, stať sa súčasťou sveta diabla. Dokonca nielen súčasťou, veď osobnosť, ako zložka duchovnej bytosti, umrieť nemôže, ale zvoliac materiálne, viaže sa k hmote. Vedomie, ako osobný démon, púta pozornosť a tým predlžuje svoj život. Pripútava osobnosť k sebe. Osobnosť volí počas života materiálne – a vedomie sa spája s osobnosťou.
Roman: Po smrti.
Imám: Áno, po smrti fyzického tela.
Roman: Ak človek prežil obyčajný život, premárnil... No, nepremárnil, ale prežil, jednoducho nič nevediac. Nevedel, nechcel vedieť, radšej nechcel vedieť. Pretože čo to je "nevedel"? Podľa mňa každý človek v živote dostáva šancu získať znalosti.
Maxim: Ale jemu sa páčilo obracať pozornosť na sladké rožky.
Roman: Áno. Po smrti to prebieha, ak sa neuvedomil, nepopracoval nad sebou, jednoducho splýva s vedomím a stáva sa súčasťou...
Imám: Tohto sveta, materiálneho.

Roman: A tu by som chcel položiť otázku. No, pre väčšinu čitateľov to bude možno nepochopiteľné, ale mnohí, ktorí čítali Prapôvodnú Fyziku ALLATRA, sa k nej vrátia. My, nachádzajúc sa v tomto svete, v diskrétnom svete, prechádzame každú sekundu, každú milisekundu cez miliardy ezoosmických buniek.
Imám: Ako obraz na obrazovke počítača. Existuje súčasne v množstve pixelov.
Roman: A pohybujúc sa cez bunky, prechádzame skrz ezoosmickú membránu.
Imám: Áno.
Roman: A ezoosmická membrána - je v podstate, ako by ... v skutočnosti je – východom do sveta Duchovného, sveta Boha? Jednako, to nie je len východ, je to akurát ten základ, vďaka ktorému sa udržuje celý tento materiálny svet. Nabíja tento svet Allatom?
Imám: Presne tak.
Roman: Dá sa povedať, že prechod cez membránu ďalej, t. j. život tu, to je program života? A keď človek splýva s vedomím, zostane akoby vo vnútri a nemá viac možnosť za žiadnych okolností prejsť, precítiť tento svet Boha. Veď keď človek splynul s vedomím, nemá už možnosť vyjsť, nemôže sa dokonca ani dotknúť tejto ezoosmickej membrány?
Imám: Ale už nemá čím. Nemá program života, ktorý by riadil tok Allatu. Allat ako taký už nemá. Nemá ho dosť na to, aby to urobil.
Roman: Čiže to je všetko: je uzavretý tam vo vnútri bunky, a to je všetko, definitívne z nej nie je východ?
Imám: Keď už, tak uveďme analógiu: v počítači máš film. V ňom sú všetky postavy. Kým pozeráš film – oni sa pohybujú. Prijímaš ich, ako živé objekty. No keď vypínaš film, postavy tam beztak zostanú. Veď ony sú v skutočnosti neživé.
Roman: Mám na zreteli, do akej miery je život drahocenný! Tento okamih - teraz - v trojrozmernom svete. Máme možnosť prechádzať každú sekundu cez mriežku, cez membránu, dotýkajúc sa sveta Boha.
Imám: Ešte jednoduchšie ...
Roman: Teraz to ukončím. A toto sa nazýva program života. To je tá šanca, vďaka ktorej môžeme vôbec vyjsť do sveta reálneho, Duchovného. Ale ak to človek neurobil počas života, po smrti už nebude mať takú možnosť...
Imám: Ak zoberieme tento pohyb cez celú mriežku, človekom je to vnímané ako život. No čo si vyberá? Opäť rovnaké obrázky: myšlienky, túžby a ďalšie. Celý čas je to pohyb. A keď si vyberá pocity, čo sa stane? Čo si vyberá? Vyberá práve túto membránu, ktorá je pre Duchovný svet a pre materiálny svet táto membrána neexistuje. Nevidí ju, nepociťuje. Ale membrána – to aj sú pocity. Pre duchovnú bytosť je to nekonečný svet, stabilný a večný.
Maxim: Tak a kde sa nachádza v tomto čase? Z toho vyplýva, že celú dobu v membráne?
Imám: Keď upriamuje pozornosť na pocity, tak sa táto membrána stáva pre neho realitou.
Roman: Teda preto sa v duchovnej praktike i pociťuje tento nekonečný objem, keď si v hlbokých pocitoch?
Imám: Áno.
Roman: Ahaaa! Zaujímavé.
Imám: A keď si vyberá práve pocity, nachádza sa v membráne a napĺňa sa tam touto Silou. Toto aj je svet Boha, toto aj je sila, toto aj je nekonečný Allat.
Roman: A ďalší moment, nemenej dôležitý, neustále preskakujúc v ezoosmickej mriežke cez stacionárnu časticu, ktorá aj je diabol, zhadzujeme mu potenciál a potom sa znova nabíjame allatom v membráne pre nasledujúci skok. Správne to chápem? A táto membrána – to aj sú pocity?
Imám: Celkom správne, na čo aj treba obracať pozornosť - na pocity. A vkladajúc pozornosť do pocitov, Duchovný svet sa stáva pre človeka realitou a otvára sa.
Roman: Teda kvôli tomu je daná duchovná praktika "Lotosový kvet"!
Imám: Áno. Zdržiavaš sa tam, začínaš chápať, že práve toto je realita. Toto je to, kde môžeš byť, kde môžeš Žiť.

Roman: Vážení čitatelia, veľmi dôležité upresnenie a srdečná rada prečítať ešte pozornejšie Pôvodnú Fyziku ALLATRA, pretože je tam podľa môjho názoru uložené veľmi vážne porozumenie. Ukazuje sa, že my, žijúci, neuvedomujúc si zodpovednosť, že so smrťou fyzického tela - ak sme počas života nepestovali pocity lásky! – jednoducho zostaneme vnútri. Navyše, bez práva na nápravu chýb.
Imám: A niet sily Allatu.
Roman: Ukončenie programu života (smrť tela), vďaka ktorému každý z nás prechádza cez ezoosmickú membránu, kde sa zásobuje allatom, teda každú sekundu je v dotyku so svetom Boha, znamená absenciu možnosti prechádzať cez túto membránu. Možno toto aj je trest?
Imám: Kým je telo nažive, človek má právo voľby, osobnosť má možnosť a právo vložiť sily Allatu tam, kam si želá. Človek si môže každú sekundu uvedomiť, čo je to Duchovný svet a vkročiť do neho. Otázkou je, nakoľko človek ovláda Znalosti a akú voľbu urobí.
Roman: A vôbec nikoho nezaujíma: vie to/nevie to; uvedomelo/neuvedomelo – všetci majú rovnaké podmienky.
Imám: Všetci za rovnakých podmienok sú tu. Dokonca aj Duchovné Bytosti, prinášajúce sem Znalosti, sa nachádzajú v rovnakých telesných podmienkach. Vlastne pretože do nášho sveta v tomto období Na križovatke, transformácie, zmeny planéty, ktoré teraz prebieha... Okrem iného je to cyklický proces. T. j. vždy raz za približne 12 000 rokov Zem prechádza týmto obdobím. Akurát v tomto období spolu žijeme. Ale vďaka Znalostiam chápeme, že v ktorýkoľvek moment, nech by sa čokoľvek stalo, môžeme vkročiť do Duchovného sveta a byť tam, v spojení s Ním. Kedykoľvek môžeme z tohto sveta vkročiť Tam – do Večnosti. Kde je kľud, šťastie a večnosť a niet smrti. Tam smrť jednoducho nemôže byť. No vec je v tom, že veľmi veľa ľudí tu – to sú potenciálne Duchovné bytosti. A tu nastáva moment, kedy v človeku, ktorý ovláda duchovné Znalosti o Duchovnom svete, disponuje touto možnosťou a želaním poznať Duchovný svet a prejsť na novú evolučnú úroveň, vzniká celkom prirodzená túžba podeliť sa o Znalosti. Podeliť sa o tú možnosť šťastia, v ktorom už začína neustále prebývať. Spojenie s Duchovným svetom – to je trvalý pocit slobody, šťastia, radosti, toho bezhraničného priestoru, bezhraničnej vnútornej slobody. A v takom človeku, pozorujúc v akých podmienkach sa nachádzajú iní ľudia, jednoducho vzniká také želanie – podeliť sa.
Roman: No, istotne sa nedá nepodeliť?
Imám: No, akože opustiť časť seba samého? Veď Boh je jeden v mnohosti a mnohoraký v jednote. A keď človek začína pociťovať, že druhý človek je tiež súčasťou Duchovného sveta, pretože každý človek má dušu, má osobnosť. Je to brat, je to príbuzný, je to najbližší v Duchu. A pomôcť mu uvidieť. Prosto mu dať možnosť uvidieť jeden svet aj druhý, aby spravil voľbu. Nič iné pre druhého človeka urobiť nemôžeme.
Roman: Donútiť sa nedá?
Imám: Nijako, ak v nás iba vzniká želanie niekomu niečo dokázať, opäť sa stávame súčasťou diabla. Keď iba vzniká osobné želanie - okamžite sa pripája vedomie s dominanciou, s pýchou, s čímkoľvek – a to už pripútava osobnosť k tomuto svetu. Všetko, čo môžeme človeku dať a pomôcť, to je jednoducho ukázať, že má voľbu. To je všetko.
Roman: Uviesť mu nejaké príklady a nech sa sám rozhodne.
Imám: Sám sa stať príkladom. Veď ukázať človekovi Duchovný svet nie je možné, ale možnosť mu treba dať.
Roman: Jasné, nikoho nikam nevopcháš. Človek sem prichádza aj odchádza sám.
Imám: Iba sám. Nikto mu nemôže v tomto prípade pomôcť. Jediné čo môže, je svojou voľbou prijať Znalosti, dostať sa s nimi do kontaktu, použiť ich v praxi a iba sám rozhodovať o svojom osude. Ani príbuzní, ani známi, nikto z náboženských činovníkov, dokonca ani svätí nemôžu človeku v tomto pomôcť – vkročiť do Duchovného sveta bez jeho osobnej voľby.
Roman: Vzniká logická otázka. V treťom rozhovore sme sa zhovárali ohľadne spasenia duše dostatočne podrobne. Naozaj sa zdá, že to nie je také zložité. Jednoducho treba vytvoriť podmienky pre výchovu Duchovnej bytosti a neprekážať tomu. V podstate je to ako program, áno?
Imám: Tak to aj je.

Roman: Hovorili sme tiež o tom, že sa jedná o automatický proces. Pričom hľadiac na túto ezoosmickú mriežku z Prapôvodnej Fyziky ALLATRA, je možné pochopiť, čo to je Duchovný svet. Ako hovorí Igor Michajlovič: "Boh je bližšie, ako krčná tepna", pretože prechádzame skrze neho...
Imám: Každú sekundu.
Roman: Každú sekundu, každú milisekundu! Prakticky sa v ňom nachádzame! Jediné, čo je potrebné, to je pocítiť?
Imám: Obrátiť pozornosť na pocity.
Roman: A potom, v dôsledku nahromadenia allatu, alebo pestovania pocitu lásky, jeho akumulovania, sa udeje niečo, čo človeku podaruje pravú slobodu?
Imám: K nahromadeniu dochádza v tom prípade, ak človek obracia pozornosť práve na pocity, na duchovnosť, na dušu. V takom prípade nevykrmuje vedomie.
Roman: Aha, nevykrmuje diabla.
Imám: Jednoducho neživí tento program živočíšnej podstaty. Vtedy dochádza ku kumulácii. Tomu, čo pomáha zrnu duše rozvinúť sa vcelom svojom potenciáli.
Roman: Všetko sa deje v súlade s princípom kritického množstva, ako som pochopil. Prosto treba nahromadiť dostatočné množstvo Allatu pre to, aby sa uskutočnil prechod?
Imám: Všetci sme v škole na hodinách biológie nakličovali fazuľu. Kládli fazuľu do mokrej handričky, potom ona napučala a vyhnala klíček. No ku tomu fazuľa potrebuje určité množstvo vody, aby nasiakla a spustila Životný program tohto klíčku.
Roman: V tomto prípade je to ľudská pozornosť.
Imám: Správne. Tieto pocity lásky, šťastia, obrátiť na dušu, obrátiť sa na Stvoriteľa opäť s pocitom lásky, vďačnosti Bohu jednoducho preto, že On je. A už On v nás tvorí duchovnú bytosť.
Roman: Ale zároveň s tým, prepáčte mi za výraz, "nerozhojdajú" sa tu "hojdačky"? (smeje sa) Dnes som sa nabil, ale zajtra sa so ženou pohádam. Pozajtra sa nabijem, ale popozajtra mám problémy v práci a opäť  "vypustím".
Imám: V takom prípade je to proste odovzdanie Života, ktorý nám bol daný. No v takom prípade, prepáčte...
Roman: Duchovný svet pritiahne ventil?
Imám: Samozrejme.
Roman: Pretože dnes ti ON dal, ty si zajtra vypustil, pozajtra ti dali, popozajtra si ty opäť "vypustil". Teda to je...
Imám: No, ktože ti dá v takom prípade? Ktože bude opilcovi dávať neustále peniaze?
Roman: Áno, hovorili sme o tom.
Imám: Veď o tomto je reč. Vlastne jediné, čo nám treba, to je proste Žiť v pocitoch. Ľúbiť, radovať sa, jednoducho sa stať šťastným v každom dni svojho života. To je jediná podmienka pre to, aby sme sa stali Duchovnou bytosťou. Poznať, čo to je, pocítiť seba ako osobnosť, pocítiť svoju dušu a stať sa šťastným. Proste žiť týmto šťastím, slobodou, poznávať svet Boha. A to je všetko.
Roman: Dokážete si predstaviť, ak by sedem miliárd ľudí strávilo deň v stave hlbokej duchovnej praktiky - to by jednoducho bola, v dobrom slova zmysle, explózia celej planéty.
Imám: V tomto prípade nie explózia, ale obnovenie všetkých, všetkého čo bolo skôr, pre čo to bolo vytvorené. Veď hmotný svet bol vytvorený pre to, aby prichádzala duša, rozvíjala sa tu ako zrno v zemi a prerastala do Duchovného sveta.
Roman: Navrhujem jednoducho zobrať sa teraz a precítiť, že sedem miliárd na planéte ... (smeje sa)
Imám: Toto je už v plnom prúde, pretože mnohí ľudia, ktorí prišli do styku so Znalosťami, uvedenými v knihách Anastasii Novych, sa začali otvárať, čiže viesť do sveta viac síl Allatu. Ale to je Božská Energia. To Boh tu všetko tvorí. Však len On môže tvoriť. A to všetko, čo sme "napáchali" my spolu s diablom, kŕmiac ho, to je deštrukcia. Veď myšlienky sú najrôznejšie. Diabol a démoni šepkajú človeku hocičo. Vrátane myšlienok ničenia, nejaké zabitie, úplne bezmyšlienkovité využitie existujúcich zdrojov. Však ony aj ničia, ale sily tvorenia – budujú. To, čo sme "napáchali", to, že sme prakticky priviedli planétu do stavu takejto nemoci, ak sa to dá tak povedať a planéta na toto začína stále častejšie reagovať. No prepáčte, akými premenami musí planéta prejsť, ak si ľudia náhle uvedomia a začnú uplatňovať duchovné Znalosti na seba, stanúc sa Duchovnými Bytosťami a tento svet sa pre nich stane na nejaký čas domovom, školou, ktorá by ale mohla byť krásnou, prekrásnou. Aby boli šťastní ľudia, ktorí tu prežívali určitý časový interval do svojej dospelosti – a odchádzali. Potom všetky tieto nastávajúce katastrofy by mohli byť úplne iné. Nespláchnuť všetko na svojej ceste, nezničiť, ale do určitej miery upokojiť. Áno, niektoré udalosti predsa len budú, pretože sa veľmi dlho hromadila negatívna zložka na planéte. No keď ľudia dokážu svojou voľbou, že sú hodní Duchovného sveta, Jeho pozornosti, v tom prípade všetko môže byť oveľa hladšie. A keď skutočne dokážeme Stvoriteľovi, ktorý stvoril tento svet jedným malým želaním, upútať Jeho pozornosť a rovnakú túžbu obnoviť mier pre deti, ktoré sa môžu narodiť do Duchovného sveta. No, to by bolo fajn.

Roman: No, mám takú čisto novinársku otázku: a čo myslíte, čo si zvolia ľudia? (smeje sa)
Imám: To je ťažké povedať. Či prijmú Znalosti, či uveria v seba ako v Duchovnú bytosť, ktorá má možnosť svojho evolučného rozvoja.
Roman: No opäť, toto je Duchovná zložka.
Imám: Toto je Duchovná zložka. Toto je jeden scenár rozvoja udalostí. Ak to prijme ľudstvo v celej svojej mase, ako jedno... keďže sa to považuje Duchovným svetom za celok. Druhá varianta – to je úplne iný rozvoj udalostí. No, ako sa hovorí, ak je počítač príliš znečistený rôznymi deštruktívnymi vírusmi, potom treba vôbec celý program preinštalovať. Áno, je to kruté, ale ak včely nenosia med, ale iba bolestivo bodajú, načo sú potrebné? Ale toto záleží od každého človeka, žijúceho na Zemi. Úplne od každého. Ale v tomto svete existuje ešte aj program, kedy sa ľudia masovo, väčšinou, začnú obracať na Duchovný svet a byť v duchovnom smere, na duchovnej ceste, teda, ako sa hovorí, monáda sa prevráti. Čiže sa spúšťa mechanizmus obnovy všetkého. Človek prechádza na duchovnú úroveň rozvoja. Nie natoľko technokratickú, nakoľko duchovnú.
Roman: Čo je k tomu treba? Nejaké určité množstvo ľudí?
Imám: No, existuje informácia, že musí byť aspoň 1 milión skutočne otvorených ľudí.
Roman: A nie sú to anjeli. Sú to jednoducho otvorení, ktorí idú po Ceste?
Imám: Otvorení ľudia, ktorí prijali pre seba program Života, duchovného Života. Tí, ktorí sa vydali na cestu a žijú pocitmi. Ktorí už privádzajú sily Allatu. A vtedy systém mení program, vnímajúc to už ako silu - a vtedy sa to začína násobiť. Sily živočíšneho princípu ustupujú do pozadia, pretože dostávajú stále menej a menej programu života, ale duchovná zložka celého ľudstva, ako jedinej bytosti, sa stáva prevládajúcou. Vtedy sa ľudstvo zotavuje zo všetkých chorôb vedomia - a vedomie sa stáva prosto mechanizmom. To znamená, že začne plniť práve tú funkciu, pre ktorú bolo vytvorené: slúžiť telu, slúžiť hmotnému svetu, neničiac ho.
Roman: No a septónové pole, nachádzajúce sa okolo človeka, sa pravdepodobne primerane ukľudňuje, áno?
Imám: Celkom správne, tento oceán septónového poľa neburáca. Je hladký.
Roman: Nazývaný je prírodou, aby bolo jasné.
Imám: Áno. Príroda sa naozaj pre človeka stáva pohostinným domom, v ktorom je pre ľudské telo dostatok všetkých zdrojov. Pretože, po prvé, človek prestáva spotrebúvať tak mnoho, zdroje planéty sa stíhajú regenerovať. Veď nie je tajomstvom, aj v knihách Anastasie Novych sú poskytnuté tieto Znalosti, že planéta môže úplne kľudne uživiť nie iba 7, ale približne 25 miliárd obyvateľov. Ale znova pri normálnej úrovni spotreby. Veď koľko človek potrebuje pre život? Pozrime sa, veď je toho málo. Je to strecha nad hlavou, nejaké oblečenie primerané počasiu a strava. Vlastne pre výživu tela potrebuje človek na jeden raz množstvo potravy, ktoré sa zmestí do dlaní.
Maxim: A koľko takých razov treba?
Imám: No, tri razy je dosť. A koľko produktov bude potrebné, aby mal človek dosť? Koľko ich teda treba vyrábať? O koľko menej je nutné vyrábať, o koľko menej techniky a pohonných hmôt a mazív pre túto techniku je potrebné zapojiť? A tak ďalej a tak ďalej. A vtedy by bolo treba o koľko menej životných síl vyťahovať zo Zeme?
Roman: Veru, iba priehrštie...
Imám: A konečne, keď človek nakoniec pochopí, že ešte existuje oceán energie, ktorá je nevyčerpateľná, tak... Opäť platí, že do tej miery a s pochopením toho, kde sa nachádzame, podľa miery rozvoja človeka, ak by sme energiu získavali z éteru, bolo by jej dosť pre všetkých. Nebolo by potrebné využívať zdroje planéty. Veď sa pozrite: čerpajúc ropu a plyn, zanechávame tam prázdnotu. Potom voda, ako životná sila pre živé bytosti, odchádza kam? Nadol, zapĺňajúc prázdnotu. Tak ako potom žiť na povrchu? Áno, pod kôrou Zeme sú celé  moria, oceány, rieky vody. Sú tam, ale človek v bezmyšlienkovitej honbe za ziskom vyčerpáva ropu, plyn, nechápuc prečo sú ropa a plyn potrebné v Zemi.
Roman: Človek jednoducho vytvára všeobecne nevhodné podmienky pre existenciu celého ľudstva na planéte.
Imám: Ničí životné prostredie. Rúbe lesy, ktoré sú pľúcami planéty, človek samostatne svojou bezduchou spotrebou jednoducho ničí ovzdušie, ktoré dýcha. Veď bez kyslíka človek nebude žiť. Obracia prosto planétu na akési betónové, sklenené, kovové objekty.
Roman: A vyvstáva otázka: prečo? Pretože opäť narážame na vedomie. A tento náš rozhovor sa znovu zvrtol tak, že sme začali hovoriť o vedomí. A určite vďaka Bohu! (smeje sa) Viac sme odhalili, viac sa dozvedia.Vychádza to tak, že my, povedzme, prevažnú väčšinu pozornosti venujeme práve vedomiu. A to už diktuje svoju vôľu, narúšajúc celý tento priestor takým spôsobom, že sa stáva škodlivým pre existenciu človeka.
Imám: A z tejto strany, zabíjajúc seba, človek nakoniec zavádza podmienky pre to, aby sa diabol stával silnejším.
Roman: Taká otázka: tu sme pozreli na ezoosmickú mriežku. Po smrti tela sa človek stáva súčasťou diabla?
Imám: Áno. A presne rovnako pokračuje v jeho kŕmení.
Roman: Ej, ty! Nič sebe.
Imám: Ide o to, že keď sa bývalá osobnosť stáva sub-osobnosťou, berie si na svoje potreby tiež silu Allatu. Veď Allat, prechádzajúc cez tento obal subosobnosti, ktorý je okolo duše, je čiastočne zadržiavaný týmto obalom, pokračuje vo vyživovaní diabla.
Maxim: Subosobnosť.
Imám: Áno. Diablovi je úplne jedno, či si živý a či mŕtvy. Beztak ho budeš kŕmiť.
Roman: Ale počas života ho človek kŕmi silnejšie?
Imám: No, kým je živý, tak ho človek kŕmi viac, ale keď je mŕtvy, v stave subosobnosti, pokračuje v jeho kŕmení, no o trošku menej. No, ak vtedy čerpal naberačkou, tak tu čajovou lyžičkou, ale stále pokračuje v jeho kŕmení.
Roman: A to, že je teraz na planéte 7 miliárd obyvateľov, ktorí nemajú Znalosti, to je v podstate uctievanie diabla, či čo? Za prvé, sú krmivom "tu", za druhé, ak neprijmú Znalosti, prejdú opäť do jeho krmiva "tam"?
Imám: Vec sa má tak, že Duchovný svet toto vôbec nezaujíma. Aby celkovo nebolo nijakého východu, vyjadrené podnikateľským pojmom nebol žiadny zisk. Keď z pôrodnice nevychádza nikto živý, nikto sa nerodí, tak aký zmysel má túto pôrodnicu udržiavať?
Roman: Áno, v takom prípade vôbec je tento projekt teraz pre Duchovný svet jednoducho nezaujímavý. Je tak stratový, že...
Imám: Áno, vkladajúc sem sily, vkladajúc sem Život, on jednoducho mizne do ničoty, do smrti.
Roman: Vykrmuje väčšinou diabla, pričom v súčasnosti v mega-objeme.
Imám: A čím viac emócií, tým viac vykrmuje. Pozrite, čo sa teraz deje vo svete: vojny, kataklizmy, odmietanie, ľudia z pýchy neprijímajú druhých ľudí. Celú dobu vznikajú emócie. Čím silnejšie emócie, tým väčší výron. Tým viac sa diabol kŕmi, preto aj vyvoláva všetky tieto konflikty cez vedomie konkrétnych ľudí.
Roman: Navyše, na konci knihy "AllatRa" je zmienka, že celá táto komunikačná sieť na planéte je vytvorená preto, aby sa informácia o akejkoľvek negatívnej udalosti rozšírila za niekoľko sekúnd. A týmto provokovala človeka k výronu tomu zodpovedajúcich emócií, aby sa kŕmil diabol?
Imám: Áno. Ale všetky udalosti sú dvojaké. Ak si uvedomíme seba ako osobnosť, ak chápeme, môžeme použiť rovnaké technológie, pripravené živočíšnym rozumom na to, aby sme rozširovali duchovné znalosti, odovzdali Pôvodné Znalosti veľkému množstvu ľudí.
Roman: Napríklad dobré správy.
Imám: Dobré správy, Znalosti o sebe ako osobnosti a duši, aby mal človek právo voľby. Môžeme využívať tieto komunikačné prostriedky. Nič nám v tom neprekáža.
Roman: Treba vziať a robiť.
Imám: Treba vziať a robiť.
Maxim: Ale koľko môže byť u človeka prítomných subosobností?
Imám: To závisí ešte od toho, aké subosobnosti. Sú subosobnosti, ktoré išli nejakou cestou rozvoja, no nie do konca, povedzme, že si uvedomili a urobili svoju voľbu. Sú svetlejšie a prepúšťajú viac síl Allatu. Ale sú také subosobnosti, ktoré celý život prežili len hmotnými cieľmi a to negatívnymi. Sú temnejšie, majú väčšie vibrácie, väčšie skreslenia a Allat menej prechádza cez takúto subosobnosť. Čím viac temných negatívnych osobností, ktoré takto žijú svoj život, tým viac temných subosobností pri duši.
Roman: Vsuvka: subosobnosť – to je osobnosť po smrti, ktorá si počas života nezvolila duchovnú cestu. Taká osobnosť po smrti splýva s vedomím. A týmto spôsobom vedomie získava predĺženie svojho života. Do pokračovania rozhovoru o subosobnostiach by som tiež chcel vložiť malú poznámočku. Kedysi som čítal knihy Roberta Monroea. Mal skúsenosti kontaktu s inými sub-osobnosťami, práve keď sa nevydal do astrálu vonkajšieho, ale takpovediac do astrálu vnútorného. Celkove ich tam videl tisíce. Bola tam komunikácia. No, nakoľko je to správne, spoľahlivé alebo nespoľahlivé, ťažko povedať, ale bola to taká zmienka o tom, že sa nachádzajú vo vnútri človeka.
Imám: Takej informácie niet, koľko môže byť subosobností. Vec je v tom, že u každého človeka je to individuálne. No keď už osobnosť získava len nejaké percento z tej kvapky Allatu, ktorá vychádza z duše, už jej nijako nestačí na to, aby sa stala Duchovnou Bytosťou. V tomto prípade to už nemá zmysel. V tomto prípade duša jednoducho odchádza neoplodnená.
Roman: Rozšírme to trochu: Allat, ktorý ide z duše, z "jadra", prechádza cez vrstvy tu týchto obalov - subosobností, ktoré môžu byť svetlejšie, temnejšie, no predsa len odoberajú časť Allatu, ktorý je, pokiaľ ide o človeka, nutný na to, aby ho nemíňal na matériu, ale na duchovný rozvoj. 
Maxim:Vychádza to tak, že človek vo svojej nevedomosti márni svoju silu Allatu v priebehu života na matériu, plus subosobnosti tiež kŕmia diabla.
Roman: Boh teraz sponzoruje úplne neziskový projekt?
Maxim: Je to nejaké smutné.
Imám: Ale prečo stále? Pozrite, keď v priebehu histórie ľudia strácali Pôvodné Znalosti, oni sa neustále obnovovali. Pretože nás Stvoriteľ miluje, tí čo prichádzali, prinášali v novej interpretácii rovnaké duchovné Znalosti. Ľuďom sa znovu dávali, oni ich prijímali a nejaké množstvo rokov ich chránili v čistote. Obyčajne sa duchovné Znalosti držia v čistote okolo 200 rokov. A u ľudí, prijímajúcich tieto Znalosti, sa znova začínal duchovný vzostup – odchádzali do Duchovného sveta. Prechádzali do ďalšieho evolučného kola. Teraz máme zase, pravdepodobne jednu z posledných šancí pre našu civilizáciu, pretože s ohľadom na všetky predpovede Prorok Mohamed bol posledným Prorokom a za ním už príde Ten, Kto bude rozhodovať o osude tohto sveta.
Roman: To je Sudca? Je teraz vo svete?
Imám: S najväčšou pravdepodobnosťou áno. A znovu sú obnovené Znalosti. A od toho, nakoľko ich ľudia prijmú, alebo neprijmú, bude závisieť osud celej civilizácie. Veď nie je tajomstvom, že na tejto planéte už nie sme prví. Nie sme prvá civilizácia, ale piata. A celú tú dobu presne rovnako boli takí, ktorí prijímali, či neprijímali Znalosti. Rovnako prichádzali Duchovné Bytosti. Otázkou však je, že materiálny svet ako bol, tak aj zostane. No aké bytosti prídu nabudúce, závisí od toho, či sa tento projekt uzavrie, alebo nie. Alebo budeme existovať ako ľudská civilizácia a pokračovať vo svojom rozvoji. Ale teraz tým viac máme vo všeobecnosti jedinečnú možnosť v porovnaní so všetkými civilizáciami, ktoré boli na tejto zemi.
Roman: Vybudovať Zlaté tisícročie?
Imám: Nielen Zlaté tisícročie, ale tiež vytvoriť precedens, vytvoriť zastúpenie Boha na Zemi. Tak upútať Jeho pozornosť, pretože vezmime do úvahy, že jeden z predstaviteľov ľudskej civilizácie, menovite Mária, tu teraz prevádza silu Allatu. Je prostredníkom medzi Bohom a celým našim svetom tu na Zemi. A sily Allatu aj cez ňu prechádzajú. A je to ľudská bytosť, človek Mária, ktorá prijala pre seba takúto formu bezprecedentného Slúženia. A keď v čistote prijmeme tieto Znalosti a staneme sa len Duchovnou Civilizáciou, môže sa to otvoriť tak mocne, tak bezprecedentne, že Zem sa všeobecne môže stať nielen Rajom, no aj zdrojom pre mnohé iné civilizácie.
Roman: Zaujímavé. Čo je k tomu nutné? Aby ľudia prijali Znalosti?
Imám: Iba.
Maxim: Stať sa zdrojom iných civilizácií...
Roman: Aby ľudia prijali Znalosti a začali žiť láskou Duchovného sveta. To, o čom pred 2000 rokmi v prvom prikázaní hovoril Ježiš Kristus, áno?
Imám: Áno.
Roman: No, pravdepodobne týmto aj zakončíme. Silnejší finálny akord nenájdeš.
Imám: Všetko závisí na voľbe ľudstva.
Roman: Ktorá spočíva v duchovnej transformácii, alebo zjednodušene v láske. No a každý, kto toto prečítal, nech urobí svoju voľbu. Ďakujem pekne!
Maxim: Áno, ďakujem!
Imám: Jemu vďaka.
Roman: Áno, áno ...